( Urážate sa? Hľadáte hneď nejakú výhovorku nato, že Vám to povedal práve ten človek a práve to? Snažíte sa to „zakryť“ tým, že ho urazíte? ) Či ako to u Vás funguje?
ja som vacsinou rada, ak mi niekto otvorene povie svoj nazor, nech je akykolvek. vzdy si radsej vypocujem uprimny a negativny nazor na mna, ako neuprimne pchanie sa do zadku.
len sa na tom zasmejem. Som aká som, to je moja vec ako vyzerám. Keď sa niekto tak nudí alebo je tak zakomplexovaný že musí riešiť práve mňa, úprimne ho polutujem.
Ak mi to povie niekto z mojich blízkych, tak sa snažím na tom popracovať..Ale ak mi to povie niekto cudzí, čo sa väčšinou aj tak dozvedám až od tretej osoby, tak to absolútne neriešim, lebo viem, že na živo by mi do očí aj tak nikdy nič také nepovedali..tu sú proste košice.. nechápem prečo je tu takým trendom zdvíhať si svoje ego podkopávaním druhých....
Tak urcite to velmi nepotesi..ale ak ma dotycny clovek pravdu, tak mu ju musim uznat...nie je hanba si priznat chybu a napravit ju..ved niesom neomylny...
Keď mi niekto začne kázať, že ako by som sa chovať alebo aká by som mala byť (musíš byť viacej taká a taká, nemôžeš byť len taká a taká), tak sa na toho človeka viem riadne na.rať a dosť ma to uráža, pretože nie som žiadna bábka, ktorá sa bude meniť kvôli každému debilovi. Skrátka som to ja, tak nech ma každý takú aj berie.
Ďalej niektoré moje (podľa iných) neg. vlastnosti, ja zase beriem skôr ako pozitívne, ak by ich mal aj niekto iný, tak by som ich ne ňom vedela skôr oceniť. A keď už však ide o ozaj tie negatívne, tak sa snažím ich zmierniť.
@pershing363 veď hej...kritiku prijmem mám rada, pokial mi to niekto nehovorí neoprávnene, zo závisti, alebo za mojím chrbtom...a na môj výzor...to je snáď moja vec
mna to mrzi. nedokazem mat nieco "na salame". bud mam potom zniceny zvysok dna(pokial je to nieco, co sa neda v tom momente zmenit), alebo musi prist nieco pozitivne. inak som v keli.
mozno prave v tom je chyba, ze sa snazim vyhoviet stale niekomu inemu.
Podľa toho, ako veľmi subjektívny dôvod a názor to bol, sa s ním buď prestanem na chvíľu rozprávať, alebo sa na tom zasmejem, dobrá urážka občas nepadne zle... Urážať sa zvyknem z banalít (celý čas), ale z urážok len zriedka.
Radsej nech mi to povie priamo ako keby ma mal za chrbtom ohovarat a ked toho cloveka stretnem, tak sa mi ide pchat do zadku. Presne toto sa mi stava v jednom kuse, ze predo mnou jeden ohovara druheho v jeho nepritomnosti a ked sa stretnu, tak mu ide aj nohy vybozkavat. Ked na mna niekto povie nejaku kritiku, zalezi na tom ako ju poda...ked bude ta kritika pravdiva, tak si chyby priznam, ale pokial mi bude krivdit, tak si budem nastojit na svojom
vacsinou sa snazim zachovat tak, aby nebolo vidno, ze sa ma to dotklo, ale v skutocnosti este dlho rozmyslam nad tym, ci je to pravda a ako sa zmenit..
pokiaľ je to konštruktívne a má to racionálny základ, samozrejme, že si z toho niečo vezmem... ak to dotyčný(á) však nedokáže podložiť či vyargumentovať, zostáva mi len možnosť vztýčeného prostredníka
pokiaľ ma vulgárne uráža neznámy človek s IQ 50 alebo iný sociopat, zasmejem sa, myknem plieckom a je mi to srdečne jedno, keď ma uráža vlastný otec, je mi to jedno na druhú, keďže ho poznám a viem, čo od neho mám a čo nemám čakať a taktiež viem, ako vážne to asi myslí a ak mi niekto rozumne povie, čo mi na mne vadí, pokúšam sa nevyskočiť, neodseknúť a vážne sa zamyslieť, väčšinou s neveľkým úspechom.
ale fakt ide o spôsob, akým človek svoj názor podá a o samotného človeka, čiže...
no museli by to posúdiť iní, ja mám tendenciu nadržiavať si a dívam sa na svoje reakcie inak ako ľudia okolo mňa.
ak mi nejaký debil povie, že som škaredá, tučná, alebo podobne.. tak sa nad tým chvíľu zamýšlam a potom už kašlem na to..
záleží to aj od toho či mi to človek povie do očí.. ak hej, tak sa to snažím nejak riešiť..
ak sa dozviem, že ma uráža za chrbtom.. ako napr. keď sa dozviem, že niekto na mňa za chrbtom povedal, že som ku**a, a ja pri tom dobre viem, že nie som, tak to jednoducho ignorujem..
záleží od toho, kto ten negatívny názor vyjadrí. ak je to pre mňa bezcenný človek, tak s úsmevom alebo sarkastickou poznámkou (ak mi tým nahrá, lebo nie vždy sa dá pohotovo zareagovať
ak je to od človeka, na ktorého názore mi záleží, tak ma to aj celkom raní. neurazím sa, len som z toho smutná.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
62 komentov
a dlho na to potom myslím
ale som aj dosť alibista a vyhováram sa
Samozrejme, keď niekto začne urážať, netreba si to nechať, no pokiaľ to povie slušne, tak to treba prijať.
Nikomu nemôžete úplne sadnúť a to nielen názorovo. Je to úplne normálne. napríklad ani ja niektorých ľudí nemusím.
Čiže za názor sa netreba urážať, ale zamyslieť sa...niekedy je to nepríjemné, ale taký je život.
Ale v podstate akýkoľvek krok urobíte, určitým ľuďom sa to páči a niektorým zasa nie.
Ďalej niektoré moje (podľa iných) neg. vlastnosti, ja zase beriem skôr ako pozitívne, ak by ich mal aj niekto iný, tak by som ich ne ňom vedela skôr oceniť. A keď už však ide o ozaj tie negatívne, tak sa snažím ich zmierniť.
Ale záleží na tom, čo konkrétne povedal/a.
mozno prave v tom je chyba, ze sa snazim vyhoviet stale niekomu inemu.
ale beriem v pohode, veď nikto nemôže byť dokonalý pre každého
Podľa toho, ako veľmi subjektívny dôvod a názor to bol, sa s ním buď prestanem na chvíľu rozprávať, alebo sa na tom zasmejem, dobrá urážka občas nepadne zle... Urážať sa zvyknem z banalít (celý čas), ale z urážok len zriedka.
Poďme sa usmievať
ale fakt ide o spôsob, akým človek svoj názor podá a o samotného človeka, čiže...
no museli by to posúdiť iní, ja mám tendenciu nadržiavať si a dívam sa na svoje reakcie inak ako ľudia okolo mňa.
ak mi nejaký debil povie, že som škaredá, tučná, alebo podobne.. tak sa nad tým chvíľu zamýšlam a potom už kašlem na to..
záleží to aj od toho či mi to človek povie do očí.. ak hej, tak sa to snažím nejak riešiť..
ak sa dozviem, že ma uráža za chrbtom.. ako napr. keď sa dozviem, že niekto na mňa za chrbtom povedal, že som ku**a, a ja pri tom dobre viem, že nie som, tak to jednoducho ignorujem..
sprostý človek - sprostý názor..
Myslím si svoje, nepotrebujem sa s nikým hádať ani ho o niečom presviedčať
ak si ma ale do huby berie niekto len pre to, aby mal o čom rozprávať, usmejem sa, vypočujem do konca a ignorujem to.
zvláštnou skupinou je môj otec, krstný a michal el tí ma vedia obidvaja vytočiť tak, ako nikto iný nevie
ak je to od človeka, na ktorého názore mi záleží, tak ma to aj celkom raní. neurazím sa, len som z toho smutná.