Máte akékoľvek nápady, ako sa dá odznova normálne začať znova žiť po pol roku strašného trápenia a smútku kvôli úmrtiu (a hrozných výčitiek), stagnácie, ...? Keď ste prišli takmer o všetko, lebo zlé veci sú ako reťazová reakcia a jedna negatívna vec je príčinou tej ďalšej a tak ďalej? Keď sa len ťažko dokážete donútiť aj k tým najzákladnejším úkonom, ako je obliecť sa, najesť sa, napiť sa a pod. Keď ste stratili akúkoľvek motiváciu a silu a už si ani sami vôbec neveríte? Mám pocit, že time management ovládam dobre, rozdelím si vždy na začiatku dňa úlohy, tak aby boli splniteľné, ale všetko je to len také neskutočné trápenie a premáhanie. Strašný strach, neistota, demotivácia, nulová sebadôvera, neskutočné výčitky. Kedy vás netešia ani veci, ktoré ste predtým mali radi. Kedy máte absolútne do detailu rozanalyzované vlastné pocity, zábrany, príčiny... No aj tak to vôbec nepomáha?
Nikdy som to tak dlhodobo a v takom obrovskom rozsahu nezažila a vôbec neviem prísť na to, ako to prelomiť. Je to pre mňa veľmi osobné a neviem ani aké odpovede vlastne čakám a trochu sa toho obávam, takže je možné, že tento príspevok neskôr zmažem.
@mielikki Bývalá kolegyňa psychologička chodievala na dovolenky na turistiku do Himalájí, spoznala sa tam v horách s jedným Francúzom, dala výpoveď v práci a odišla s ním na farmu do Francúzka, kde asi 2 roky (možno aj dlhšie, už s ňou nie som v kontakte) nerobili nič iné len sa starali o dobytok, kozy, ovce...
Žiaľ ja zďaleka nie som tak spontánna, najdôležitejšia zo všetkého je pre mňa istota a o tú som, zdá sa, už aj tak úplne prišla :/
@mielikki A ešte... Nemyslela som to tak, že začať odznova s niečim novým (aj keď jasné, že aj to by mnohým ľuďom mohlo pomôcť, no ja na to nemám povahu), ale skôr ako začať od seba :/ Ja to neviem asi lepšie vyjadriť a vlastne ani nechcem, lebo sú to pre mňa strašne osobné veci, ach jo.
Ja chápem
Ale práve tým, že mne pomáha zmena prostredia a cestovať a mať priestor prísť na úplne iné myšlienky, preto viem, že by toto pomohlo mne.
A hej, chce to množstvo odvahy a odhodlania - ale možno práve to, nájsť si niečo, v čom prekonáš samú seba (nemusí to byť nič drastické, trebárs skúsiš záľubu, ku ktorej sa nevieš odhodlať), ti môže dodať pocit, že máš znova život pod kontrolou, lebo si zvládla niečo, čo si si myslela, že nikdy nezvládneš
@mielikki Ďakujem veľmi, písala som ti dlhú odpoveď ohľadom konkrétneho príkladu, no potom som to zmazala. Ja asi nedokážem o tých veciach písať verejne :/ Lenže potom sa asi ťažko radí, ach jo. Aj tak nech mi ktokoľvek čokoľvek poradí, prvé mi na to vždy napadne Ale... Už som zo seba úplne znechutená, mám pocit, že si už pomoc ani nezaslúžim, keď ju nedokážem nejakým spôsobom prijať, spracovať a všade vidím len prekážky. Mám ľudí, ktorí sa mi snažili pomôcť veľmi (a nie tak ako väčšina ľudí, že rob toto, tamto zmeň, takto konaj, toto robíš zle - tým sa už vyhýbam radšej úplne keď sa trápim, resp. im radšej o sebe nič nehovorím), ale takých, ktorí mi dávali naozaj citlivé a užitočné rady. Lenže začala som mať voči sebe strašné výčitky, že sa mi snažia pomôcť, strácajú so mnou čas a ja sa stále nedokážem pohnúť z miesta. Preto som sa posledné mesiace radšej úplne izolovala aj od nich. Nechcem už nikomu ubližovať, nikoho oberať o čas Chcela som to tak veľmi dokázať sama, no nejde mi to.
to čo popisuješ vyzerá ako stredne tažká depresia takže by som asi skúsil na začiatok nejaké antidepresívum,napr brintelix je velmi dobrý lebo tažko sa dá urobiť nejaký reštart ked sa človeku do ničoho nechce a je smutný
Ak chceš, aby sa udialo v tvojom živote niečo iné, tak budeš musieť vyjsť z komfortnej zóny a spraviť niečo inak. Je úplne jedno čo, ale najlepšie je to spraviť. Volá sa to spontánnosť a ľudia ako aj ja jej nemáme veľa, pretože som plánovač, je to jedna z mojich čŕt osobnosti. No najlepšie veci v živote sa dejú vtedy ak zariskuješ Nebudem ti písať že máš niekam odchádzať, či robiť hento, alebo tamto, ale niečo inak spraviť musíš. Ak to nespravíš, tak veci pôjdu stále tak, ako si zvyknutá a smútok bude mať živnú pôdu. Choď na rande, len tak spoznaj nových ľudí napríklad, alebo cho´d na nudapláž jednoducho sprav niečo čo by si bežne nespravila Uvidíš, pôjde to
Myslím, že to najlepšie čo môžeš zrobiť je dať tomu čas. Je to klišé, že čas je najlepší lekár a zahojí všetky rany, ale pravdivé klišé. Z takýchto vecí sa najlepšie dostaneš tak, že ubehne nejaký čas a ty budeš pokračovať v živote, aj keď je to tak ťažké a nanič teraz a nevyzerá to tak. A rok je prosímťa v takomto prípade naozaj málo. Sú veci, ktoré nás dostanú do kolien aj 2 roky (tým ťa nechcem desiŤ a hovoriť, že to musí byť tvoj prípad), ale rok naozaj v takto ťažkých situáciách nie je nekonečno.
Ďalšiu vec, ktorú by som odporúčala, aby si vedela dokým zbehne čo najnormálnejšie fungovať je zájsť k psychiatrovi a nechať si predpísať nejaké lieky (popr. skúšať,čo ti sadne) ... eufóriu ti to asi neprinesie, ale na stabilizovanie a fungovanie je to dobré a proste musíš počkať, až sa zobudíš a tá vec bude viac-menej preč.
Oj
No asi najlepšie, čo môžeš, je naučiť sa nemať výčitky voči sebe
Čo nie je ľahké ani náhodou
Ale trebárs vedieť sa oceniť za každý, hoci len maličký krok vpred a nevyčítať si, že to nejde vždy ideálne, je začiatok.
A ak si myslíš, že to nezvládneš sama, tak pokojne choď za odborníkmi. Nevravím, že hneď ísť na lieky, ako vravia vyššie.
Ale už len niekto, kto ti vie dať profesionálnu radu, vie pomôcť
Prinajmenšom budeš vedieť, že robíš, čo môžeš, aby ti bolo lepšie
ja si naozaj úprmne myslím, že by si mala začať terapiou.
a nebáť sa liekov. pomôžu ti dostať sa do stavu. keď sa ti ľahšie bude púšťať do aktivít, ktré budú podporovať tvorbu endorfínov.
griefing ako taký je nezdravý, pokiaľ v takomto stave, čo opisuješ, trvá dlhšie než mesiac. neboj sa lekárov.
Ja neviem, niekedy staci proste len tak nejak skusit zit a nejak to casom opadne. Niekedy, niekedy zas bohuzial nie, to je asi tvoj pripad. Ako krajnu moznost by som poradil nieco ako poradila mielikki, aspon podla mna je to pre mozog uplne novy impulz, ked uz to stare, zname fakt unavuje, vycerpava a nici, tak by prave to nepoznane, nove mohlo byt trochu mind blowing. Neviem ako si na tom financne, mozno by ti vlastne stacilo iba na mesiac, dva ist niekam na nejaky velky trek. Od vsetkeho a mozno aj vsetkych sa oprostit. Tazko povedat.
Inak nesnaz sa moc od ludi odputavat, hlavne od tych, z ktorych mas dojem, ze ta chapu. Tvoje myslienky, ze nestojis za nic, ze niekoho oberas o cas atd, urcite chapes, co mam na mysli, to je v prvom rade tvoj stav, v ktorom teraz si a s realitou to moze (a dovolim si tvrdit, ze casto aj ma) malo spolocne. Je to take pokrivene vnimanie seba sameho.
Tiež som pred cca 2 -2,5 rokmi zažila kopa tráum od mnohých ľudí, v rodine psycho stavy jednej osoby nad ktorou mi stojí rozum (našťastie rodičia sú ok), odrby v práci, chlapi a pod. vďaka čomu som bola v depke, že mi aj niektoré filmy robili zle hlavne tie, kde bolo nejakē domáce násilie, taktiež aj vulgarizmy Maestra, keď tu pridal @torpedo08 lebo som sa nevedela odosobniť od niektorých ľudí, všetko mi to pripomínalo, taktiež som bola svedkom niečoho, čo som nemala vidieť, vlastne nevedomky som porušila jedno listové tajomstvo ( dotyčná si nedala pozor a pri odovzdávaní obálky (bola som tým poverená) na príslušné miesto, celý text pekne krásne presvital) v ňom bola vec, ktorá ma zdiskreditovala v práci, no odovzdať som to musela a nesmela som sa s tým priznať... uff a to všetko som nevnímala ako nejakú extra depku vtedy a potom to prišlo, stavy ako Chris, imuno-slniečkarizmus a chytanie všetkých mikromigrantov, čo mi prišli do cesty, tak následky mám sem-tam dodnes, tak mi došlo, že som skrátka ten horší prípad, keďže sa mi prejavujú psychosomatické problémy, navyše poznám ľudí, čo to mali rovnako a už nie sú medzi nami tak som to začala riešiť tým, že sa tvrdo vymedzujem proti tomu,čo bolo predtým, chcem zmeniť zaužívané veci v rodine + (samozrejme tie patologické nakoľko niektoré návyky sú výsledkom komplexov dokonca tých najstraších generácií) a pri výchove svojich deti, ak bude s kým ich vyrobiť, čo chcem taktiež riešiť a taktiež chcem robiť určitú osvetu, kde budem riešiť ľudí, čo sú v niektorých uvedených veciach podobní mne...znie to zvláštne, ale som tomu napr. podriadila aj také zdanlivo nesúvisiace veci ako tému dizertačky a to čo idem robiť tiež má svoje dôvody...ale ak by sa to náhodou vymklo z rúk, asi tiež pôjdem ku psychiatrovi, ale celkovo si myslím, že zariskovať sa oplatí hlavne zmenou prostredia a ignoráciou
sorry Ed @torpedo08 v predošlom príspevku mi dalo nejaký divný xicht, samozrejme nie som puritán, vulgarizmy ako také mi nevadia, sama hreším, ale vadia mi ak sú použité s cieľom týrať niekoho a pri Maestrovi som sa nevedela dlho odosobniť
Ďakujem vám veľmi. Ach jo, keď ja neviem, čo vám mám na to odpísať. Problém je, že o veciach, o ktorých ste mi začali niektorí písať, sa absolútne nedokážem zdôverovať verejne. Vlastne asi ani v správe ani nijak A práve aj táto téma je pre mňa neskutočne zložitá. Ale ďakujem vám veľmi, naozaj si to hrozne vážim. Možno sa skúsim neskôr nejako vyjadriť k tomu ešte aspoň neurčito. Keď, tak vždy to môžem potom zmazať. Len som chcela, aby ste vedeli, že vám ďakujem a že keď sa nevyjadrujem, tak je to len tento jediný dôvod...
ak by som ti začal písať o Ježišovi Kristovi, zrejme ma pošleš do p.če, ale nech sa to zoberie ako chce, odpadla si úplne od všetkého a všetkých....
zrejme ti sedí na duši diabol a ten ťa ničí, ničí až ťa nakoniec dostane...
kurňa, dupni si riadne, tresni niečím o zem tak, že sa to ozve aj na mesiaci, vyziap sa A SPAMATUJ SA dievča!
čo bolo ti už nik nevráti, nie si jediná, ktorá to má ťažké a nesie svoj kríž, treba žiť nový život, konaj ináč sa nezachrániš....
tým zničíš všetko zlé čo je v tebe....
Tak ono je to pochopitelne, je to pre teba velmi intimne. Nechces si to ale napriklad niekde napisat? Ako len tak sama pre seba? Aspon takto tie myslienky a pocity zhmotnit a bez toho aby si to nutne niekam zverejnovala? Az sa niekedy budes na to citit, tak to niekde dat mozes.
Niekde som videla takú super brigádu teda skôr dobrovoľníctvo... Ale myslím ze by ti niečo na tento štýl veľmi pomohlo... Ze by si dávala pozor a pomáhala malým korytnačkam.
. Ci už by sa zamotali do sietí alebo do plastov ale myslím ze si také videla myslím ze na internet.sk by ti ten hotel zabezpečil ubytovanie a stravu...
AK chceš tak povedz do direktu co sa stalo ak sa potrebuješ vyrozprávať... Lebo dobra kamoška tiež robí divy...
Tiež musíš chcieť ty a nikto za teba aby si sa posunula ďalej lebo nikto ta z tej ulity nevytiahne keď nechceš... Ty si musís povedať už bolo dosť seba ľútosti a život ide ďalej a ze ty za to nemôžeš co sa stalo. Osud to tak naplánoval. Tak by si sa s tým mala zmieriť i keď to ide ťažko keď si iekoho dôležitého stratila
@dwarvax Odpisem zatial aspon na tvoju poslednu reakciu. Dakujem moc este raz. Keby si vedel, kolko zapiskov som si uz spravila za posledne asi 3 roky a za posledne dni a tyzdne tiez. Mam uz asi 10 cm vysoku kopu A4 poznamok z PC a notesu v mobile. Niekedy mam az pocit, ze som si z mojho zivota spravila dizertacku. Ako som pisala v uvodnom príspevku, mam uz aj teraz do detailu rozanalyzované vlastné pocity, zábrany, príčiny a neprestávam s tým, už len preto, že mi to aspoň trošku pomáha, zapisovať si to všetko... Pred rokom (potom ako som mala tiez asi pol roka nesmierne tazke obdobie), som si kupila aj kopu odbornej literatury (ucebnice mediciny a pod.) a stiahla mnozstvo vedeckych clankov (kedze mam na PhD pristup takmer ku vsetkym odbornym publikaciam, databazam) a robila si aj z tadial tiez mnoho zapiskov. Najskor to vyzeralo, ze to vobec nikam nevedie, ze to nedava zmysel. No kedze som bola dlhsiu dobu PN, tak som tomu venovala všetok svoj čas od rána do večera.
A ono to začalo naozaj po pár týždňoch všetko do seba postupne zapadať (aj tie moje vlastné zápisky spolu s čítaním zdrojov). Začalo to všetko dávať neuveriteľný zmysel (zapadlo to do seba všetko ako skladačka a že toho nebolo málo), strašne veľa vecí som o sebe vďaka tomu pochopila, o svojej minulosti, osobnosti, vzťahoch, chybách, potrebách, ... Nie len o sebe, ale aj o ľuďoch okolo seba, ktorých som začala vnímať a chápať úplne inak, uvedomila som si, ako sa mám správať k ľuďom, ktorí sa trápia, ako sa im snažiť pomôcť. Vďaka tomu, že som si všetky tie veci uvedomila a pochopila, tak som ich postupne začala aj akceptovať (i keď to nebolo vždy ľahké si niektoré z nich priznať) a nakoniec som si začala omnoho viac vážiť a akceptovať aj samu seba. Teda nebolo to jediné, čo mi pomohlo, ale veľmi podstatná súčasť. Veci som videla asi po troch mesiacoch oveľa jasnejšie, s nadhľadom, v súvislostiach.
V poslednej fáze som začala pracovať na zmene. Lenže to by bolo asi ešte na jeden takýto dlhý príspevok a už som sa nechcela toľko rozpisovať :/ Chcela som, aby som vďaka všetkej tej práci na sebe sa v budúcnosti ľahšie vedela vysporiadať s ťažkými životnými situáciami. Lenže asi to nebolo dotiahnuté do konca. Neviem, kde sa stala chyba. Mala som pred sebou strašne závažné životné rozhodnutie, ktoré ma desilo a všetko sa začalo točiť len okolo toho a ja som úplne prestala v tých veciach pokračovať a zase ma to zlomilo. Ale nejak to šlo, no potom sa stala tá strašná vec, prežila som si najťažšie dva mesiace v mojom živote. A doteraz sa neviem z toho spamätať, neviem si to odpustiť, nemám už ani chuť a motiváciu naviazať na to, na čom som pracovala pred rokom
Ešte raz sa vám chcem všetkým veľmi poďakovať (teda... až na jedného), naozaj si to veľmi vážim. A ospravedlňujem sa, že ten posledný koment je taký dlhý (neviem si predstaviť, kto by to všetko čítal), neplánovala som to :/
@azizi
Juuj chápem, nápodobne, využívam/zneužívam pehadéčko, z WOS, scopusu a crzp som stiahla okrem témy ( kreativita v regiónoch, čo tiež chcem zlepšiť v osobnej rovine, nakoľko som vychovaná v duchu drž hubu a krok, je to pre mňa neprebádaná oblasť a cítim že kreatívni ľudia sú šťastnejší a majú menej predsudkov) aj veci okolo posttraumatického rastu, súrodeneckých konštelácií, psychoneuroimunológie, sekty a manipulácie, postavenie žien, korupcia školstva atd. A to som ekonómka ( nevyzerám)...a možno raz skúsim expresívne písanie, nwm či to poznáš
Ja by som ti navrhovala vyhladat odbornika...nie je sa za co hanbit a je to isto lepsie riesenie nez prezivat zo dna na den, ked sa z toho nevies sama vytiahnut, bez aspon za psychologom, ak nie rovno psychiatrom.
1. začni športovať.
2. aspoň hodinu denne na slniečko (najelpšie cez obed)
3. prihlás sa na nejaké aktivity kde sa zoznámiš s novými luďmi.
4. proste rob všetko inak ako doteraz.
Určite nechoď k lekárovi a nejedz žiadne lieky! Ak tak psychológ.
No zameral by som sa na to ,,iné,, čo môžeš spraviť. No v tomto ti veľmi môžu pomôcť noví ľudia, pretože noví ľudia = nové podnety a nové podnety sa rovnajú niečomu novému v tvojom živote
Pockaj ale ty naozaj nechodis k lekarovi/terapeutovi? mne to pride ako keby mal niekto otvorenu zlomeninu a nesiel s nou k lekarovi ale doma si na nu prikladal naplast a dufal ze to do rana prejde.. neprejde, to nie su veci ktore dokazes vyriesit analyzou v svojej hlave aj keby ju robis do nekonecna, pretoze tvoja hlava uz je ovplyvnena tym samotnym dianim a jedine co moze pomoct je externa pomoc ODBORNIKA ktory vie ako na to. Naozaj sa na to treba pozerat ako na hocijake ine zranenie s ktorym by si uplne normalne isla k lekarovi, akurat ty mas zranenu dusu! same sa to naozaj nevyriesi. Ked nepomohlo 10cm A4 tak dalsich 20 urcite zazracne nepomoze.
Hlavne este raz prizvukujem tu ODBORNU pomoc, podla mna v takomto pripade treba byt neskutocne opatrny s kym to riesis a komu sa zdoverujes, vobec nie preto ze by ti chcel niekto schvalne ublizit. Ale mas tu dusu a mysel tak poranenu, ze akokolvek dobre mienene slova hocikoho kludne kamarata mozu na teba zaposobit hocijakym sposobom a ten moze byt velmi zly. Znova to prirovnam k tomu ze ako keby si tu otvorenu zlomeninu dala osetrit kamaratovi a on by ti tam skusil prilozit nejaky obklad ktory by ti to ale este viac zhorsil. To sa moze fakt lahko stat ked to budes riesit s ludmi ktori nevedia ako slova mierit. Vela stastiaaaaa!
@h8u Ani nevieš ako strašne ti ďakujem za tvoje slová. Pár dní dozadu som mala telefonát s kamarátkou, kde ma každé jedno jej slovo tak neskutočne bolelo (ako keby mi prikladala oheň do rany), napriek tomu že viem, že to myslela dobre. Lenže vtedy mi bolo fakt hrozne a nedokázala som jej to takto zrozumiteľne vysvetliť. Snažila som sa byť milá, ale aj tak som jej asi povedala veci, ktoré viem, že jej tiež veľmi ublížili. Niekoľko krát som ju poprosila, aby sme ten telefonát radšej ukončili, že nie som v stave s ňou teraz komunikovať. No keď sa nedalo, tak som jej povedala niečo v zmysle, že keď sa cítim takto zle, tak si musím veľmi vyberať ľudí s ktorými komunikujem a ktorým sa zdôverujem :/ Potom ma to neskutočne mrzelo, písala som jej kopu správ, kde som sa to snažila vysvetliť omnoho zrozumiteľnejšie a rozvážnejšie, ale asi to ani nečítala. Najradšej by som jej poslala aj druhu časť tvojej reakcie, ale bojím sa, že by to tiež zobrala zle. Ja ju mám veľmi rada, ale ona žiaľ takéto veci nedokáže pochopiť.
A k tým ostatným veciam, o ktorých píšeš. Prečítaj si niektoré príspevky tu :/ Mnoho ľudí to ešte ani v dnešnej dobe vôbec nechápe. Nemôžem sa tu zdôverovať verejne o veciach, ktoré mnohí ešte aj v dnešnej dobe nechápu, odsudzujú, banalizujú... Vlastne aj tebe patrí môj koment @20
A tiež je iné, keď mi také veci píšu ľudia na internete, to jednoducho odignorujem, aj keď viem, že to myslia dobre. Ale je iné, keď na mňa takto reaguje osoba, ktorá mi je veľmi blízka a poznám ju 20 rokov :/
Ja som mal sice problemy ineho druhu (domrdany vztah a nasledny tazky alkoholizmus /kazdy den vratane prace/) a ked uz som s tym nevedel bojovat tak som zmenil prostredie, rozumej odisiel som na druhu stranu zemegule. Veci sa dali do normalu vcelku rychlo, lebo pri tom ako spoznavas novych ludi a novy svet nemas cas mysliet na to co ta trapi. V zasade zamestnat mozog by stacilo, ale ked si vystavena tomu istemu prostrediu v ktorom ti nie je dobre, tak to nie je az take efektivne.
Tak teda celkom rozumiem tomu @37 a @38. A pripajam sa k nazoru H8u, asi by bolo fakt lepsie vyhladat odbornu pomoc, ked nepomohlo ani 10-tky stran papiera a nic co si doteraz skusala. A tiez si myslim, ze robit si nejaku samodiagnostiku a samoliecbu formou hladania a vrtania sa v odbornej literature je nedostatocne. Ved v tomto stave proste nie si schopna mysliet objektivne a vsetko sa tak nejak robi tazko a smeruje k negativnym myslienkam. Ved sama uznaj, preco si zakladala toto forum? Aspon teda podla mna, aj ked mozno sa mylim, je to preto lebo sa potrebujes ocistit a potrebujes si odlahcit. Chces najst cestu von, ktoru sama nenachadzas (ono sa to v takychto stavoch aj tazko nachadza, takze je to normalne). Je normalne sa obratit na pomoc, ved uz teraz to robis, aj ked rozumiem, ze otvorit sa/zdoverit sa moze byt pre teba velmi intimne. Nema univerzita, kde robis PhD nieco ako skolskeho psychologa? Ja ked som este studoval (a to nie je tak davno), tak sa mi zda, ze ta moja mala. Tazsie sa ti bude asi hovorit, tak mozno by to slo sformulovat do nejakeho mailu a poslat - asi ani nemusi byt detailny a dlhy, proste len nejak nacrtnut situaciu. Myslim, ze nutne snad netreba posielat ani z fakultneho mailu, len asi bude vhodne uviest, ze si studentkou/doktorandkou skoly, ale je ti prijemnejsie, aspon zatial zostat v anonymite. Neviem, len uvazujem...
@hetfield@annyejnji@mielikki@grietusha@poke@staphylococcus@h8u@dwarvax Ďakujem vám veľmi ešte raz, no už mi to nedá, lebo mi žiaľ nerozumiete, ako som myslela to, že je to pre mňa veľmi osobné. Myslela som to tak, že sa nechcem verejne (ani v správe ani nijak) zdôverovať o tom, čo tu idem teraz napísať. Skúsim to aspoň trošku priblížiť, keď tak to potom zmažem, ale nemám z toho dobrý pocit :/ Len vidím, že bez toho to asi nepôjde... Ja to už riešim asi 4 roky a mám vynikajúceho, veľmi empatického a skúseného lekára. Možno teraz bude dávať aj lepší zmysel to, čo som písala na začiatku "...ale takých, ktorí mi dávali naozaj citlivé a užitočné rady. Lenže začala som mať voči sebe strašné výčitky, že sa mi snažia pomôcť, strácajú so mnou čas a ja sa stále nedokážem pohnúť z miesta. Preto som sa posledné mesiace radšej úplne izolovala aj od nich. Nechcem už nikomu ubližovať, nikoho oberať o čas Chcela som to tak veľmi dokázať sama, no nejde mi to." Ale teraz viem, že to bola asi chyba a chcem to zmeniť. ...S AD mám rôzne skúsenosti (aj veľmi pozitívne), lenže ani tam to nie je vždy a zakaždým a u každého také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Aj by som vysvetlila, čo tým všetko myslím, ale naozaj to nedokážem verejne. Prečítajte si niektoré príspevky tu, mnoho ľudí tieto veci nechápe, odsudzuje, banalizuje...
Ja vám úplne rozumiem a ďakujem vám veľmi. Naozaj si to nesmierne vážim. Mala som pocit, že to naznačujem dostatočne jasne už v @20 , viem je to moja chyba. Áno, napísala som sem, lebo už som zúfalá. Naviac ja už nemám čas znova čakať, kým to bude lepšie, musím sa prekonať nech to stojí čokoľvek, len mi to vôbec nejde. Chcem nájsť v sebe nejakú silu, len neviem ako. Už som to v minulosti dokázala, aj keď je pravda, že vtedy tie okolnosti neboli až také, ako sú teraz. Lenže všetko je to také zložité.
@dwarvax Dúfam, že aj ty mi už teraz rozumieš lepšie. Prepáč, viem že som sa nevyjadrila asi dosť jasne predtým. K tomu všetkému, na čom som pracovala pred rokom, som napísala aj túto vetu "Teda nebolo to jediné, čo mi pomohlo, ale veľmi podstatná súčasť." ...Snáď to teraz všetko bude dávať spätne trochu väčší zmysel.
Ale ešte raz prosím, nechcem o tom už viac písať verejne a už vôbec nie zachádzať do väčších detailov, ako som to spravila teraz. Je to pre mňa veľmi zložitá a osobná téma
A zaroven by som vsetkych, ktori odporucaju boha, slniecko a nechodit k doktorom chcela poprosit, nech si privru rucicky do toastovaca aby sme nasledujucich par tyzdnov az mesiacov boli uchraneni od ich sraciek, dakujem za pozornost.
(Menovite @majmarad , zajo @xxar3s a @palec223 )
@staphylococcus Ďakujem ti veľmi, mne už úplne pomáha iba aj to, keď mi niekto poskytne čisto iba pochopenie a podporu.
A čo sa týka vašich rád (tých, ktorých som označila v @41 ), tak ešte raz... Ja si to naozaj veľmi vážim, lebo keby som pred tými 4 rokmi nemala pri sebe blízkeho človeka, ktorý si všimol, že je to už tak zlé a nevybavil mi to, tak neviem, kde by som teraz bola, vtedy to bolo naozaj strašné A musel ma tiež dlho presviedčať a naliehať, ja som mu neverila, bola som presvedčená, že sú to všetko len banality a že keby som aj za niekym šla, tak sa mi tam vysmejú a pošlú ma kade ľahšie a ešte mi vynadajú (naozaj vážne som o tom bola presvedčená). Preto vám ďakujem napriek tomu, že ste mi už teraz nepovedali nič nové. Pretože u mňa to bolo zlé už niekoľko rokov predtým (vlastne to bolo obdobie, keď som ani sem už vôbec nechodila) a nikto mi tie oči nedokázal otvoriť až dovtedy. Prípadne si to možno prečíta aj niekto ďalší, kto má v živote problémy a pomôže mu to si uvedomiť, že aj takáto je možnosť.
@grietusha Dakujem velmi, nie nezvazovala, ale prosim nezachadzajme tu do takych detailov A nechcela som nikomu pisat (uz len preto, ze vobec nie som typ na pisanie si), ale mozno nad tym porozmyslam, ak by ti to naozaj nevadilo.
@xxar3s hej len ked clovek ledva vstane rano z postele a obcas sa naje tak je uplne popici mu radit "slniecko a chodit medzi ludi". To, ze si si nacital nieco na internete je krasnucke, ale vidno, ze si sa s clovekom, co trpi silnymi depresiami nikdy nestretol.
Tak ti poviem, že ja sa už trápim cca 2,5 roka celkom statočne a z toho 1 rok by som nazvala skutočným UTRPENÍM , ale nevzdávam to a idem ďalej. Celkovo som sa teraz nastavila tak nejak pozitívne a začinam brať veci tak ako prídu a nerozmýšľať o tom. Som síce veľmi krátko na tejto pozitívnej ceste ale za seba môžem povedať, že je to skutočne o tvojej hlave a o tvojom rozhodnutí či chceš alebo nechceš byť spokojná.
Socializuj sa s rodinou, rob radosť sebe a iným ľuďom, požiadaj o pomoc ak to tak cítiš. A ľúb sa.
Ospravedlňujem sa, musela odstrániť 3 príspevky (dva moje a jeden od @xxar3s pre @staphylococcus ). Nikdy takéto veci nerobím, ale žiaľ toto fórum je výnimka, pretože je to pre mňa všetko príliš citlivé a k niektorým reakciám nemám aktuálne silu sa vyjadrovať.
Veľmi prosím, ak chcete, tak radšej pokračujte v TS. Pravdepodobne neskôr zmažem aj úplne všetky svoje príspevky.
Tvoj problém je, že si strašne precitlivená. Veci berieš brutal vážne a potom sa nad všetkým príšerne zožieraš. Musíš úplne zmeniť myslenie pod vedením odborníka, aj keď to bude veľmi ťažké, iné východisko nevidím. Držím palce!
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
51 komentov
Nikdy som to tak dlhodobo a v takom obrovskom rozsahu nezažila a vôbec neviem prísť na to, ako to prelomiť. Je to pre mňa veľmi osobné a neviem ani aké odpovede vlastne čakám a trochu sa toho obávam, takže je možné, že tento príspevok neskôr zmažem.
ale neviem, či to je niečo, čo by pomohlo tebe
Žiaľ ja zďaleka nie som tak spontánna, najdôležitejšia zo všetkého je pre mňa istota a o tú som, zdá sa, už aj tak úplne prišla :/
Ale práve tým, že mne pomáha zmena prostredia a cestovať a mať priestor prísť na úplne iné myšlienky, preto viem, že by toto pomohlo mne.
A hej, chce to množstvo odvahy a odhodlania - ale možno práve to, nájsť si niečo, v čom prekonáš samú seba (nemusí to byť nič drastické, trebárs skúsiš záľubu, ku ktorej sa nevieš odhodlať), ti môže dodať pocit, že máš znova život pod kontrolou, lebo si zvládla niečo, čo si si myslela, že nikdy nezvládneš
Ale je to individuálne, no
Ďalšiu vec, ktorú by som odporúčala, aby si vedela dokým zbehne čo najnormálnejšie fungovať je zájsť k psychiatrovi a nechať si predpísať nejaké lieky (popr. skúšať,čo ti sadne) ... eufóriu ti to asi neprinesie, ale na stabilizovanie a fungovanie je to dobré a proste musíš počkať, až sa zobudíš a tá vec bude viac-menej preč.
No asi najlepšie, čo môžeš, je naučiť sa nemať výčitky voči sebe
Čo nie je ľahké ani náhodou
Ale trebárs vedieť sa oceniť za každý, hoci len maličký krok vpred a nevyčítať si, že to nejde vždy ideálne, je začiatok.
A ak si myslíš, že to nezvládneš sama, tak pokojne choď za odborníkmi. Nevravím, že hneď ísť na lieky, ako vravia vyššie.
Ale už len niekto, kto ti vie dať profesionálnu radu, vie pomôcť
Prinajmenšom budeš vedieť, že robíš, čo môžeš, aby ti bolo lepšie
a nebáť sa liekov. pomôžu ti dostať sa do stavu. keď sa ti ľahšie bude púšťať do aktivít, ktré budú podporovať tvorbu endorfínov.
griefing ako taký je nezdravý, pokiaľ v takomto stave, čo opisuješ, trvá dlhšie než mesiac. neboj sa lekárov.
zrejme ti sedí na duši diabol a ten ťa ničí, ničí až ťa nakoniec dostane...
kurňa, dupni si riadne, tresni niečím o zem tak, že sa to ozve aj na mesiaci, vyziap sa A SPAMATUJ SA dievča!
čo bolo ti už nik nevráti, nie si jediná, ktorá to má ťažké a nesie svoj kríž, treba žiť nový život, konaj ináč sa nezachrániš....
tým zničíš všetko zlé čo je v tebe....
dnes sa budem za teba veľa modliť....
. Ci už by sa zamotali do sietí alebo do plastov ale myslím ze si také videla myslím ze na internet.sk by ti ten hotel zabezpečil ubytovanie a stravu...
AK chceš tak povedz do direktu co sa stalo ak sa potrebuješ vyrozprávať... Lebo dobra kamoška tiež robí divy...
A ono to začalo naozaj po pár týždňoch všetko do seba postupne zapadať (aj tie moje vlastné zápisky spolu s čítaním zdrojov). Začalo to všetko dávať neuveriteľný zmysel (zapadlo to do seba všetko ako skladačka a že toho nebolo málo), strašne veľa vecí som o sebe vďaka tomu pochopila, o svojej minulosti, osobnosti, vzťahoch, chybách, potrebách, ... Nie len o sebe, ale aj o ľuďoch okolo seba, ktorých som začala vnímať a chápať úplne inak, uvedomila som si, ako sa mám správať k ľuďom, ktorí sa trápia, ako sa im snažiť pomôcť. Vďaka tomu, že som si všetky tie veci uvedomila a pochopila, tak som ich postupne začala aj akceptovať (i keď to nebolo vždy ľahké si niektoré z nich priznať) a nakoniec som si začala omnoho viac vážiť a akceptovať aj samu seba. Teda nebolo to jediné, čo mi pomohlo, ale veľmi podstatná súčasť. Veci som videla asi po troch mesiacoch oveľa jasnejšie, s nadhľadom, v súvislostiach.
V poslednej fáze som začala pracovať na zmene. Lenže to by bolo asi ešte na jeden takýto dlhý príspevok a už som sa nechcela toľko rozpisovať :/ Chcela som, aby som vďaka všetkej tej práci na sebe sa v budúcnosti ľahšie vedela vysporiadať s ťažkými životnými situáciami. Lenže asi to nebolo dotiahnuté do konca. Neviem, kde sa stala chyba. Mala som pred sebou strašne závažné životné rozhodnutie, ktoré ma desilo a všetko sa začalo točiť len okolo toho a ja som úplne prestala v tých veciach pokračovať a zase ma to zlomilo. Ale nejak to šlo, no potom sa stala tá strašná vec, prežila som si najťažšie dva mesiace v mojom živote. A doteraz sa neviem z toho spamätať, neviem si to odpustiť, nemám už ani chuť a motiváciu naviazať na to, na čom som pracovala pred rokom
Juuj chápem, nápodobne, využívam/zneužívam pehadéčko, z WOS, scopusu a crzp som stiahla okrem témy ( kreativita v regiónoch, čo tiež chcem zlepšiť v osobnej rovine, nakoľko som vychovaná v duchu drž hubu a krok, je to pre mňa neprebádaná oblasť a cítim že kreatívni ľudia sú šťastnejší a majú menej predsudkov) aj veci okolo posttraumatického rastu, súrodeneckých konštelácií, psychoneuroimunológie, sekty a manipulácie, postavenie žien, korupcia školstva atd. A to som ekonómka ( nevyzerám)...a možno raz skúsim expresívne písanie, nwm či to poznáš
2. aspoň hodinu denne na slniečko (najelpšie cez obed)
3. prihlás sa na nejaké aktivity kde sa zoznámiš s novými luďmi.
4. proste rob všetko inak ako doteraz.
No zameral by som sa na to ,,iné,, čo môžeš spraviť. No v tomto ti veľmi môžu pomôcť noví ľudia, pretože noví ľudia = nové podnety a nové podnety sa rovnajú niečomu novému v tvojom živote
Hlavne este raz prizvukujem tu ODBORNU pomoc, podla mna v takomto pripade treba byt neskutocne opatrny s kym to riesis a komu sa zdoverujes, vobec nie preto ze by ti chcel niekto schvalne ublizit. Ale mas tu dusu a mysel tak poranenu, ze akokolvek dobre mienene slova hocikoho kludne kamarata mozu na teba zaposobit hocijakym sposobom a ten moze byt velmi zly. Znova to prirovnam k tomu ze ako keby si tu otvorenu zlomeninu dala osetrit kamaratovi a on by ti tam skusil prilozit nejaky obklad ktory by ti to ale este viac zhorsil. To sa moze fakt lahko stat ked to budes riesit s ludmi ktori nevedia ako slova mierit. Vela stastiaaaaa!
A k tým ostatným veciam, o ktorých píšeš. Prečítaj si niektoré príspevky tu :/ Mnoho ľudí to ešte ani v dnešnej dobe vôbec nechápe. Nemôžem sa tu zdôverovať verejne o veciach, ktoré mnohí ešte aj v dnešnej dobe nechápu, odsudzujú, banalizujú... Vlastne aj tebe patrí môj koment @20
Ja vám úplne rozumiem a ďakujem vám veľmi. Naozaj si to nesmierne vážim. Mala som pocit, že to naznačujem dostatočne jasne už v @20 , viem je to moja chyba. Áno, napísala som sem, lebo už som zúfalá. Naviac ja už nemám čas znova čakať, kým to bude lepšie, musím sa prekonať nech to stojí čokoľvek, len mi to vôbec nejde. Chcem nájsť v sebe nejakú silu, len neviem ako. Už som to v minulosti dokázala, aj keď je pravda, že vtedy tie okolnosti neboli až také, ako sú teraz. Lenže všetko je to také zložité.
@dwarvax Dúfam, že aj ty mi už teraz rozumieš lepšie. Prepáč, viem že som sa nevyjadrila asi dosť jasne predtým. K tomu všetkému, na čom som pracovala pred rokom, som napísala aj túto vetu "Teda nebolo to jediné, čo mi pomohlo, ale veľmi podstatná súčasť." ...Snáď to teraz všetko bude dávať spätne trochu väčší zmysel.
Ale ešte raz prosím, nechcem o tom už viac písať verejne a už vôbec nie zachádzať do väčších detailov, ako som to spravila teraz. Je to pre mňa veľmi zložitá a osobná téma
A zaroven by som vsetkych, ktori odporucaju boha, slniecko a nechodit k doktorom chcela poprosit, nech si privru rucicky do toastovaca aby sme nasledujucich par tyzdnov az mesiacov boli uchraneni od ich sraciek, dakujem za pozornost.
(Menovite @majmarad , zajo @xxar3s a @palec223 )
A čo sa týka vašich rád (tých, ktorých som označila v @41 ), tak ešte raz... Ja si to naozaj veľmi vážim, lebo keby som pred tými 4 rokmi nemala pri sebe blízkeho človeka, ktorý si všimol, že je to už tak zlé a nevybavil mi to, tak neviem, kde by som teraz bola, vtedy to bolo naozaj strašné A musel ma tiež dlho presviedčať a naliehať, ja som mu neverila, bola som presvedčená, že sú to všetko len banality a že keby som aj za niekym šla, tak sa mi tam vysmejú a pošlú ma kade ľahšie a ešte mi vynadajú (naozaj vážne som o tom bola presvedčená). Preto vám ďakujem napriek tomu, že ste mi už teraz nepovedali nič nové. Pretože u mňa to bolo zlé už niekoľko rokov predtým (vlastne to bolo obdobie, keď som ani sem už vôbec nechodila) a nikto mi tie oči nedokázal otvoriť až dovtedy. Prípadne si to možno prečíta aj niekto ďalší, kto má v živote problémy a pomôže mu to si uvedomiť, že aj takáto je možnosť.
Inak toto bud zniet opovazlivo, ale zvažovala si elektrosoky?
Socializuj sa s rodinou, rob radosť sebe a iným ľuďom, požiadaj o pomoc ak to tak cítiš. A ľúb sa.
Veľmi prosím, ak chcete, tak radšej pokračujte v TS. Pravdepodobne neskôr zmažem aj úplne všetky svoje príspevky.