Vraj ľudia čo "prežili" klinickú smrť, (vznášali sa nad telom videli tunel a na jeho konci svetlo) a potom sa vrátili do života majú veľký nábeh na samovraždu lebo stratili strach zo smrti a túžia sa znovu vrátiť na "druhý breh"
Bojím sa, že zomriem skoro.. Ale keďže verím v reinkarnáciu, tak dúfam, že sa narodím do nejakej duchovne založenej rodiny, najlepšie do Indie a úplne najlepšie do Vrindavanu
Mam to take rozhadzane neviem ci sa na to tesim alebo sa toho bojim ale ak budem vediet ze to ma prist tak budem lutovat ze som nezazil v zivote takmer nic po com som tuzil
@xxar3s
prešiel som tunelom v kóme, bol som v nebi a svetelná bytosť ma vrátila späť, že nie som pripravený...
v tom čase som ešte nechápal prečo...
teraz je mi všetko jasné, našiel som Boha, prijal do svojho života a som spokojný...
myšlienky na samovraždu nemám a ani som nikdy nemal...
samovražda je cesta do pekla...myslím si, že kto verí v Boha takúto osudovú chybu nikdy nespácha...
Nebojím sa toho že umriem. Skôr sa bojím toho že budem umierať dlho a v bolestiach. Alebo budem v kome skôr ako umriem. Veď to je otras! Prečo sú/boli dve ženy z mojej rodiny pred smrťou v kome dpč? Teraz som z toho vydesená a trpím...
Desím sa smrti blízkych, to ma vždy veľmi položí. Svojej nie, jedine umierania ale často myslím na to, že tu fakt nič nemá zmysel, lebo nakoniec ťa vesmír aj tak nechá zožrať červom.
podľa toho ako budem žiť, či budem šťastný a vyrovnaný alebo budem v depresií a nevyrovnaný,. ....pokiaľ to prvé tak by som zomieral v pokoji a pokiaľ to druhé tak by som mal veľký strach
Smrti sa bojím len v tom zmysle, že mám zdravý pud sebazáchovy, čiže pri nebezpečných, životaohrozujúcich situáciách cítim strach.
Na druhú stranu som však vyrovnaný s tým, že raz jednoducho zomriem, možno to bude zajtra, o rok, či o desiatky rokov. Je pre mňa ťažké uveriť, že existuje život po smrti, pretože mi to príde až príliš dobré na to, aby to bola pravda. A hlavne preto si život vážim, aj keď je niekedy mizerný, pretože je to to jediné, čo dokážem vnímať, malé okienko niečoho, uprostred nekonečnej ničoty. Keď som mal 14 tak som mal úzkosti z toho, že nič nemá zmysel a či zomriem teraz, alebo úplne starý, tak v tom nebude žiaden rozdiel. Trvalo asi dva roky, kým som sa vyrovnal s tým, že na tom vlastne ani tak veľmi nezáleží. Proste som sa prestal trápiť s vecami, ktoré nemám ako zmeniť.
@marcello1111 takže ty sa už nebojíš smrti? A pričom sa ti to stalo?
Ja som o tom pozeral dokument... Že vraj mnoho ľudí čo prežili klinickú smrť s tým všetkým čo si opísal tak sa následne pokúsili o samovraždu (niektori dokonca niekolko krát) alebo sa venujú riskantným adrenalínovým športom lebo nemajú strach zo smrti.
A potom tam boli aj vyjadrenia vedcov lekárov aj z jedej aj z druhej strany (tí čo sú k tomu skeptickí aj tí čo tomu veria) najzaujímavejší bol jeden kardiochirurg ktorý sa s klinickou smrťou občas stretáva na operačnom stole a ten bol velkým zástancom toho že sa to naozaj deje a že to neni len halucinácia.
@xxar3s A nevieš náhodou názov toho dokumentu, dá sa to niekde pozrieť? Ja osobne tomu neverím vôbec a pokladám to za halucinácie podobne ako pri tranze, astrálnej projekcii, spánkovej paralýze a pod. Ale možno by som si to niekedy pozrela
Keby som sa na ne pozrel aj ako kresťan tak boh dal človeku rozum a slobodnú vôlu, ak by niekto vedel predpovedať budúcnosť tak by to znamenalo že tú slobodnú vôlu nemáme a všetko bolo deterministicky vopred dané (čo mimochodm tvrdia aj niektorí vedci) ale ja si to nemyslím. Okrem toho kresťania vnímajú boha ako protipíol zla, ako dobro, ako lásku, prečo by teda niekto kto nás miluje dopustil niečo také hrozné?
presne včera som rozmýšľal nad tým, že čo sa stane, keby som zomrel (napríklad dneska, čo sa nedá vylúčiť) nič. skončí sa žitia dráha, skončí sa ťažký boj a je po všetkom. stade niet návratu. Jedine vyrovnaní ľudia vedia, že večnosť je niečo, kde speješ. uživateľ píšeš, že teda okrem toho kresťania vnímajú boha ako protipíol zla, ako dobro, ako lásku, prečo by teda niekto kto nás miluje dopustil niečo také hrozné? Spýtam sa ťa normálne brácha, a povedz mi prečo by to nedopustil. Kresťanstvo nie je len láska. Aj Ježiš mohol nás vykúpiť iným spôsobom, a predsa sa krvou potil, predsa bol bičovaný, tŕním korunovaný, niesol ťažký kríž, a bol ukrižovaný. To muselo byť hrozné, keď si uvedomiš, že takto týrali jednak božieho syna, a jednak takto týrali tiež ako človeka, ktorý mal svoje pocity, city, svoje bolesti, ktoré rovnako vnímal bolesť, ako každú inú bolesť, ktorú vnímaš ty a ja. Otázka je veľmi čudne položená. Kto chce vedieť, či sa bojíš, že raz zomrieš, musíš sa vrátiť na začiatok. To znamená, že smrť je mzdou za hriech. Čiže, najprv bol hriech, a potom prišla smrť. Iba Ježiš svojou smrťou našu smrť premohol, a nanebovstúpením otvoril nám brány neba. On vstal zmŕtvych, čo je reálna biblická udalosť, ktorá spája nebo so zemou, a nijaké iné náboženstvo sa mu nikdy nevyrovná. Jestvuje mnoho ľudí najmä kresťanov, ktorí sú naozaj natoľko vyrovnaní, že sa modlia o hodinu šťastnej (dobrej smrti.) aj u nás jestvuje modlitba, ako spomínam za štastnú hodinu smrti. nakoľko nevieš, kedy príde, je dobre v modlitbe myslieť aj na tento aspekt, nakoľko aj málo, minimum kresťanov myslí na večnosť. Smrť kdeže je tvoj osteň, smrť, kdeže je tvoje víťazstvo. Tak spomína Písmo Sväté. Báť sa má ten, ktorý celý život robil zle, a teraz azda cíti výčitky svedomia. Kto teda za života, napríklad v mladosti naozaj kýmsi opovrhoval, potom zostarol, a ani v priebehu toho svojho dozrievania si v podstate neuvedomoval nič, pretože si myslí, že jeho sa smrť netýka. Toto je chyba ateistov, ktorí žijú, a v podstate nežijú, a nevedia, čo bude s nimi po smrti. Ty si ale tu predovšetkým nato, aby si žil, a robil dobre. Prirodzene nie vždy sa to tá vprostred ľudí, ktorí ťa urážajú, znevažujú možno pre tvoje presvedčenie v rôznych druhoch. Keď je niekto naozaj šikanovaný za svoju vieru, presvedčenie, farbu pleti, čo je naozaj zásah do základných ľudských práv. A tak málo sa tomu venuje pozornosť. Aj vzdelávanie v tomto robí veľké prešľapy. Miesto toho, aby vychovala múdrych ľudí, každoročne opustia brány školy promovaní študenti, ktorí máločo vedia o realite života. Takí si myslia, že im patrí celý svet. A žijú tak, ako keby sa ich aj tieto nepríjemné zákonistosti života netýkali. Čo na to povieš?
Bojim sa len bolestivej smrti, inak mi je to vcelku jedno. I ked je pravda, ze ak mam zomriet, tak by som to chcel vediet aspon 2-3 roky dopredu nech si stihnem uzit vsetky tie peniaze.
Ano bojím, aj ked pravda ako veriaci sa jej bojím o niečo menej než ako ked som bol neveriaci, ale stále ten strach z nej je obrovský. Zrejme je to preto že moja viera stále nie je naplno silná. Mám za to že 100% veriaci človek sa smrti nebojí.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
48 komentov
bojím sa ale toho, že zomrú ľudia, ktorých ľúbim. to je moja najhoršia nočná mora.
Co sa tyka vlastnej smrti...mam obdobia absolutnej paniky a uplneho kludu. Nic medzi.
trosku sa bojim toho, ze budem umierat v bolestiach a sama
a @1
prešiel som tunelom v kóme, bol som v nebi a svetelná bytosť ma vrátila späť, že nie som pripravený...
v tom čase som ešte nechápal prečo...
teraz je mi všetko jasné, našiel som Boha, prijal do svojho života a som spokojný...
myšlienky na samovraždu nemám a ani som nikdy nemal...
samovražda je cesta do pekla...myslím si, že kto verí v Boha takúto osudovú chybu nikdy nespácha...
Fuj smrť! Každý normálny by sa jej mal báť
Na druhú stranu som však vyrovnaný s tým, že raz jednoducho zomriem, možno to bude zajtra, o rok, či o desiatky rokov. Je pre mňa ťažké uveriť, že existuje život po smrti, pretože mi to príde až príliš dobré na to, aby to bola pravda. A hlavne preto si život vážim, aj keď je niekedy mizerný, pretože je to to jediné, čo dokážem vnímať, malé okienko niečoho, uprostred nekonečnej ničoty. Keď som mal 14 tak som mal úzkosti z toho, že nič nemá zmysel a či zomriem teraz, alebo úplne starý, tak v tom nebude žiaden rozdiel. Trvalo asi dva roky, kým som sa vyrovnal s tým, že na tom vlastne ani tak veľmi nezáleží. Proste som sa prestal trápiť s vecami, ktoré nemám ako zmeniť.
Ja som o tom pozeral dokument... Že vraj mnoho ľudí čo prežili klinickú smrť s tým všetkým čo si opísal tak sa následne pokúsili o samovraždu (niektori dokonca niekolko krát) alebo sa venujú riskantným adrenalínovým športom lebo nemajú strach zo smrti.
A potom tam boli aj vyjadrenia vedcov lekárov aj z jedej aj z druhej strany (tí čo sú k tomu skeptickí aj tí čo tomu veria) najzaujímavejší bol jeden kardiochirurg ktorý sa s klinickou smrťou občas stretáva na operačnom stole a ten bol velkým zástancom toho že sa to naozaj deje a že to neni len halucinácia.
Keby som sa na ne pozrel aj ako kresťan tak boh dal človeku rozum a slobodnú vôlu, ak by niekto vedel predpovedať budúcnosť tak by to znamenalo že tú slobodnú vôlu nemáme a všetko bolo deterministicky vopred dané (čo mimochodm tvrdia aj niektorí vedci) ale ja si to nemyslím. Okrem toho kresťania vnímajú boha ako protipíol zla, ako dobro, ako lásku, prečo by teda niekto kto nás miluje dopustil niečo také hrozné?