to sa tak nedá povedať. v mojom živote všetko pekne nadväzuje jedno na druhé, takže sa nedá povedať, že to ma ovplyvnilo viac a to menej, pretože ma vždy ďalší krok vpred nasmeroval k ďalšiemu kroku a tak ďalej. niekedy šlo naozaj o konkrétne situácie, inokedy som mala veľa času nad sebou premýšľať a teda na sebe pracovať. tempo však držím plus-mínus stále rovnaké.
jediné, čo môžem s určitosťou povedať je, že v živote som sa najviac ovplyvnila ja sama, svojimi rozhodnutiami - či už pre mňa znamenali niečo pozitívne alebo negatívne.
Nie, že by to bolo extra ovplyvnenie, ale každé moje rozhodnutia a pohľady ma robia tým, čím som a som vďačná za, to, kým som a za môj život.
.
.
.
Keď som mala necelé 3 roky vykašľala sa na mňa "mama". A úprimne? Po 6 rokoch (keď som mala 9), čo som ju nevidela a zrazu nastal deň, keď sme sa stretli... som si uvedomila, že tá osoba pre mňa nič neznamená. Do starostlivosti si ma zobral tato, kt. mám rada i keď niekedy mám tie reči, že by som ho radšej nemala, ale však čo... pubertou sme si prešli/prechádzame asi každý no nie? Veď rodičia chcú pre nás len dobre a my im to berieme za zle. No po tom všetkom, čo som porobila som si uvedomila jedno, že môjho tata by so nevymenila za nič, tak isto (ešte nespomenutú) mamu. Jak to? Matku nerobí pôrod, ale, to, že sa vie o to dieťa postarať a za to ďakujem tatovej ex manželke, kt. sa vrátila k nemu. Cením si, to, čo pre mňa robí/robia... keby nieje ich, tak nie som teraz tam, kde som.
Vplyv rodiny a kamarátov v detstve, vplyv starých rodičov, rozvod rodičov, zmena života s vidinou toho dobrého čo bolo nakoniec sklamaním lebo po pár mesiacoch pozitívneho prišiel psychický teror-zlá macocha (svedkom toho som bol aj pred týždňom čo som bol na návšteve "doma" kde som nebol moc vítaný), úmyselné utratenie môjho psa macochou čo bol nakoniec zlom v mojom živote a v tom bode som sa odsťahoval a žil po svojom.
posledné tri roky, všetko relatívne aspoň pre mňa ťažké udalosti, no uvedomujem si, že na seba dokonale nadväzovali. Od depresie, ktorá bola dobrým fundamentom pre zmenu svetonázoru a ten zas k väčšej slobode a sebareflexii, miery hrdosti k sebe samému, coming out, väčšiemu sebavedomiu a budovaniu pravej identity.
Momentálne sa to preklenúva do iných rovín a myslím si, že nakoniec budem úplne iný človek. Či v lepšom, v horšom? neviem posúdiť, momentálne stále doznieva akási oslabená vôľa z pred troch rokov, nejak sa stále snažím zmobilizovať a začať na sebe pracovať, ale ten čas ide pomimo mňa. Možno sa stanem len konzumným povrchným súcnom, čo zo seba vyprodukuje len oxidy a zhnije.
Konfrontácie s Kokotizmom.
už odmala, už od škôlky. naskrz základkou, a na strednej to poľavilo, teda aspoň z toho smeru, ale vtedy som sa zasa začal dostávať do kontaktu s kokotmi na nete... hmm, to je zvláštne, keď sa tak zamyslím, do 16tich som na nete na kokotov príliš nenarážal, ale odvtedy prakticky výhradne online, v reálnom živote málokedy.
a potom ešte niečo, čo doteraz asi neviem čo bolo, len viem kedy zhruba sa to (u)dialo a aký to malo efekt.
a otca, keď ešte býval s nami a bol prakticky úplne iný človek ako je teraz.
Najviac asi to, keď som sa o istých osobách z môjho blízkeho okolia dozvedela nepekné veci, resp. sama ich videla. Áno, viem, postupom času sú všetci trochu horší ako sa prezentovali na začiatku, ale až toto som nečakala...
Potom ešte keď som spoznala inú osobu (áno, tá ktorá so mnou silou mocou chcela chodiť a ja s ňou vôbec a áno, už sme v kope skoro 3 roky ale pšt ) tak to ma tiež riadne ovplyvnilo, prehodnotila som svoj názor na svet a začala si vďaka tej osobe uvedomovať aj tie veci, ktoré som si predtým nevšímala, vytesňovala ich a tak.
Prvá žena, kebyže nieje tak.... blbá a nedojebe väčšinu dobrého čo vo mne vtedy existovalo, dovolím si tvrdiť že by som bol lepším človekom. Alebo svojim spôsobom to bolo aj dobré. Život je fajn učiteľ.
Zatiaľ ma asi najviac ovplyvnila mamina, ktorá mi zaobstarala v mojich 13 tich rokoch prvé (a zatiaľ aj posledné) bubny. Keby nebolo jej, tak nehrám na bicie, nedostal by som sa do prvej "kapely". No ale s tým sú spojené aj negatívne veci. Napr nezačal by som až tak skoro s fajčením a alkoholom
Dost ma ovplyvnila situacia u nas doma. Potom stretnutie s priatelom (ten mi dost pomohol v mnoho veciach) a asi najviac ma momentalne ovplyvnuje zdravotny stav
každý deň ma všetko čo sa momentálne deje za tých mojích chabých 20 rokov života a hlavne ľudia v mojom živote, a nie vždy je ľahko ale ani nie vždy ťažko, ale učím sa žiť tak ako všetci sa učíme a bojujeme s tým životom! riadim sa heslom že každy žije ako vie a nemali by sme súdiť ale si pomáhať. a trošku sa na tie veci (trošku viac) treba pozerať s nadhľadom. čo ma učia rodičia za čo im veľmi ďakujem lebo bez toho by som už asi voňala fialky a hodila si slučku a nemohla sa ďalej posúvať
Asi najviac rozvod rodičov, zistenie že ani vlastná matka ani nevlastna matka v sebe nemaju kúsok ľudskosti,celkovo nahovno detstvo, BRAT, ktorý mi ukázal ako svoj život nemám žiť a zároveň, že všetko je možné...
Boh, ako sa o mna a mojich blizkych stara a nenaklada mi viac nez by som uniesla aj jed sama o tom obcas pochybujem.
Ale v podstate kazde stretnutie, usmev, odmietnutie, podakovanie, zvladnutie situacie a aj jej nezvladnutie ma posuva a ovplyvnuje v mojom nasledujucom konani
@13
a tak. asi 8, 9 ročník sa to tak nejak mierne začalo a už druhý a tretí ročník na strednej sa mi život obrátil o 180 stupňov. A potom prišlo to, čo som spomínala vyššie.
Veľmi veľa vecí, ťažko vybrať to naj v tomto smere. Ale z dlhodobého hľadiska môžem za akési štartovače lepších zajtrajškov najmä tieto udalosti: odchod matky, oslepnutie na jedno oko, útek na VŠ ďaleko od domova.
asi najviac boli prve kontakty s ludmi kde islo o drogy, naucila som sa selektovat ludi, s ktorymi sa chcem stykat a nenechat sa stiahnut dole. vtedy som si to este natolko neuvedomovala, az ked si odo mna pol roka dozadu pytal vtedajsi kamarat cigaretu a v spinavych pochrastovanych rukach drzal notabene.
dalej kazdy vztah, ktory som absolvovala, zobrala som si zo vsetkych nieco za co som vdacna
nakoniec veci ako hudba, knizky, anime, laska k zvieratam, osamostatnenie sa, vsetko ma hrozne ovplyvnilo
jeden rodinný príslušník bez štipky empatie, šikanovanie v škole na strednej....no povedala som si, že dosť....že ked ešte niektoré veci poriešim a vyviaznem z nich, tak napíšem asi knihu, ktorá bude meniť ľudí a vstupovať im do duše alebo budem kouč čiže rada by som z negatívnych vecí profitovala v budúcnosti...
Detstvo, otec, otcim, prvy rozchod, prichytenie pri nevere...mam pocit ze ma vyformovali len tie negativne veci, aj preto sa teraz nepovazujem za "dobreho cloveka" a vidim viacmenej len seba...ale planujem to po case zmenit, len este par tyzdnov kym sa uzavrie jedna obrovska etapa mojho zivota a potom sa planujem venovat rozvoju duse
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
70 komentov
Neviem, v akom poradi.
jediné, čo môžem s určitosťou povedať je, že v živote som sa najviac ovplyvnila ja sama, svojimi rozhodnutiami - či už pre mňa znamenali niečo pozitívne alebo negatívne.
.
.
.
Keď som mala necelé 3 roky vykašľala sa na mňa "mama". A úprimne? Po 6 rokoch (keď som mala 9), čo som ju nevidela a zrazu nastal deň, keď sme sa stretli... som si uvedomila, že tá osoba pre mňa nič neznamená. Do starostlivosti si ma zobral tato, kt. mám rada i keď niekedy mám tie reči, že by som ho radšej nemala, ale však čo... pubertou sme si prešli/prechádzame asi každý no nie? Veď rodičia chcú pre nás len dobre a my im to berieme za zle. No po tom všetkom, čo som porobila som si uvedomila jedno, že môjho tata by so nevymenila za nič, tak isto (ešte nespomenutú) mamu. Jak to? Matku nerobí pôrod, ale, to, že sa vie o to dieťa postarať a za to ďakujem tatovej ex manželke, kt. sa vrátila k nemu. Cením si, to, čo pre mňa robí/robia... keby nieje ich, tak nie som teraz tam, kde som.
Momentálne sa to preklenúva do iných rovín a myslím si, že nakoniec budem úplne iný človek. Či v lepšom, v horšom? neviem posúdiť, momentálne stále doznieva akási oslabená vôľa z pred troch rokov, nejak sa stále snažím zmobilizovať a začať na sebe pracovať, ale ten čas ide pomimo mňa. Možno sa stanem len konzumným povrchným súcnom, čo zo seba vyprodukuje len oxidy a zhnije.
už odmala, už od škôlky. naskrz základkou, a na strednej to poľavilo, teda aspoň z toho smeru, ale vtedy som sa zasa začal dostávať do kontaktu s kokotmi na nete... hmm, to je zvláštne, keď sa tak zamyslím, do 16tich som na nete na kokotov príliš nenarážal, ale odvtedy prakticky výhradne online, v reálnom živote málokedy.
a potom ešte niečo, čo doteraz asi neviem čo bolo, len viem kedy zhruba sa to (u)dialo a aký to malo efekt.
a otca, keď ešte býval s nami a bol prakticky úplne iný človek ako je teraz.
Veľmi ma ale ovplyvnilo aj prostredie, v ktorom som vyrastal (nebolo pekné) a neskôr ľudia, ktorých som spoznal a úspechy, ktoré som dosiahol.
Potom ešte keď som spoznala inú osobu (áno, tá ktorá so mnou silou mocou chcela chodiť a ja s ňou vôbec a áno, už sme v kope skoro 3 roky ale pšt ) tak to ma tiež riadne ovplyvnilo, prehodnotila som svoj názor na svet a začala si vďaka tej osobe uvedomovať aj tie veci, ktoré som si predtým nevšímala, vytesňovala ich a tak.
stahovanie..
a zdravotné problémy.
a @alpynus ové otvorenie dvierok do života bez krutosti k zvieracím bytostiam. za čo mu ďakujem!
sometimes you win and sometimes you learn!
Ale v podstate kazde stretnutie, usmev, odmietnutie, podakovanie, zvladnutie situacie a aj jej nezvladnutie ma posuva a ovplyvnuje v mojom nasledujucom konani
Ale viacero vecí ma vyformovalo do tej podoby akou som dnes. Depresia, práca, priateľ a všeobecne ľudia.
a tak. asi 8, 9 ročník sa to tak nejak mierne začalo a už druhý a tretí ročník na strednej sa mi život obrátil o 180 stupňov. A potom prišlo to, čo som spomínala vyššie.
dalej kazdy vztah, ktory som absolvovala, zobrala som si zo vsetkych nieco za co som vdacna
nakoniec veci ako hudba, knizky, anime, laska k zvieratam, osamostatnenie sa, vsetko ma hrozne ovplyvnilo
veď vieš akoo..
ovplyvnili ma dvojako
a v tom zlom prípade som si uvedomila, že im netreba veriť