neviem presne, to záleží od množstva faktorov, od veku partnera, finančného zabezpečenia, psychického stavu atď atď...ale vo všeobecnosti mi ten vek okolo tridsiatky príde asi taký optimálny
ako neviem presne povedať vek, ale musím mať tie predpoklady, že sa o nich budem vedieť postarať, takže nejaké to zázemie, stálu prácu a také tie veci, no a pravdaže partnera no
som celkom karierista takže asi až v 30tke, kedže budem schopná to dieťa zabezpečiť,budem mať vlastne bývanie a niekoho schopného kto sa vie o rodinu postarať
ak by som si našiel v blízkej dobe životnú partnerku tak po tej 30tke by sme mohli ísť na to. možno aj neskor..chce to najprv vlastne bývanie a až potom niečo viac..
ako minule som tak rozmýšľal keď som si predstavil premiernú rodinku, že prosto ja, človek ktorý nemá rád stereotypné veci, by ma taký život absolútne nebavil...
ako ráno vstať, drieť v robote, vrátiť sa domov, venovať sa deťom ... nevim či je to pre mňa
asi po 30,lebo predtym si chcem uzit jak sa len da,a myslim ze az vtedy (ak vobec) nadobudnem viac zodpovednosti na to,aby som sa mohla starat nie len o seba,ale aj o druhych. a navyse dovtedy si chcem spravit karieru a zabezpecit vsetok stuff.
predstaviť si to viem aj teraz...a keďže mám 21, tak teda prvá možnosť ale na druhej strane, ešte mám 2 roky do konca školy, nerobím, čiže nemám žiaden príjem....trošku rozmýšlam aby som deti vedela uživiť, takže keď budem mať 23 je to rozhodne reálnejšie
vtedy, kedy by bola možnosť darcu genetickej informácie aj iná ako kaktus svätý či mimozemšťan, bola by som materiálne zabezpečená a hlavne a predovšetkým, vtedy, kedy by mojim hormónom dostatočne hrabalo v tomto smere.
Čo zatiaľ nie je. Zatiaľ sa našťastie moje skryté materinské pudy prejavujú len občasným nutkaním mať domáce zvieratko.
aj tak jediný dôvod, prečo by mohlo byť fajn mať deti, je testovať na nich výchovné metódy typu "koľkými jazykmi na ne môžem hovoriť bez toho, aby sa scvokli" či "čo by sa stalo, ak by som im miesto rozprávok čítala Dostojevského a cítila sa zahanbene, že ony si mená pamätajú lepšie ako ja?"
@grietusha ja viem že nie, preto som napísal priemerná , prosto ja to tak vidím všade kde prídem to takto funguje pokiaľ nie je človek viac finančne zdatný, alebo tam nehrajú rolu iné kritéria ale myslím si aj tak, že takto nejako to je
a aj keď hovoria ľudia že sú deti to najlepšie čo v živote "dostali" tak ja to tak nevidím, jednoducho ja mám strašne detinskú predstavu o tom, že budem cestovať, žiť si v paneláku s priateľmi ako v seriáli friends a mať úplne normálny život, slobodne a nezáväzne
@poke máš 15, ja chápem tú predstavu. ale ty sa budeš meniť, aj ľudia okolo teba. a nebude ťa to baviť neustále. a keď nechceš priemernú rodinu, nemusíš ju takú mať
asi tak po skončení VŠ najskôr tj v 23. A ide o to, že len ja budem dovtedy závislá finančne na rodičoch, čiže sa nebudem starať ani o seba, nie to ešte o niekoho iného. a aj mi to tak príde najrozumnejšie, kedže nevidím zmysel v tom, nasilu sa osamostatňovať a popri škole musieť stále brigádovať za smiešne peniaze
Jednoducho k tomu mám záporný postoj ... Mala by som výčitky, že som "vrhla" do tohto chaosu nový život ... že vlastne som pokazila niekomu život skôr ako si ho stihol pokaziť sám a to už len tým, že som mu ho dala ...
Ale ak, tak do 25 ... a volal by sa Sebastián alebo Cyprián ...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
69 komentov
len si absolútne neviem predstaviť, že by niečo také bolo možné.
To tak okolo 26.
Alebo že napríklad keby ma niekto omylom nabúchal tak by som si ho aj nechala?
To niekedy okolo dvadsiatky.
..a aj tak najlepsie nikdy
a ani ma to nelaka tbh (co sa ale samozrejme moze zmenit o par rokov)
ako minule som tak rozmýšľal keď som si predstavil premiernú rodinku, že prosto ja, človek ktorý nemá rád stereotypné veci, by ma taký život absolútne nebavil...
ako ráno vstať, drieť v robote, vrátiť sa domov, venovať sa deťom ... nevim či je to pre mňa
inak planujes alebo?
asi po 30,lebo predtym si chcem uzit jak sa len da,a myslim ze az vtedy (ak vobec) nadobudnem viac zodpovednosti na to,aby som sa mohla starat nie len o seba,ale aj o druhych. a navyse dovtedy si chcem spravit karieru a zabezpecit vsetok stuff.
Čo zatiaľ nie je. Zatiaľ sa našťastie moje skryté materinské pudy prejavujú len občasným nutkaním mať domáce zvieratko.
a pred tridsiatkou to zas nie je úplne ideálne z materiálneho hľadiska
je to vyriešené, nebudem mať deti, kúpim si tlupu leňochodov a bude!
aj tak jediný dôvod, prečo by mohlo byť fajn mať deti, je testovať na nich výchovné metódy typu "koľkými jazykmi na ne môžem hovoriť bez toho, aby sa scvokli" či "čo by sa stalo, ak by som im miesto rozprávok čítala Dostojevského a cítila sa zahanbene, že ony si mená pamätajú lepšie ako ja?"
toho, čo sa týka predstavivosti.
keby ma niekto teraz nešťastne zbúchal, tak by som si ho nechala. a to isté aj dva roky dozadu.
a aj keď hovoria ľudia že sú deti to najlepšie čo v živote "dostali" tak ja to tak nevidím, jednoducho ja mám strašne detinskú predstavu o tom, že budem cestovať, žiť si v paneláku s priateľmi ako v seriáli friends a mať úplne normálny život, slobodne a nezáväzne
som ti tipoval max 23-24
ale ak hej, tak po doktoráte...
mojom....
aj partnerovom...
Jednoducho k tomu mám záporný postoj ... Mala by som výčitky, že som "vrhla" do tohto chaosu nový život ... že vlastne som pokazila niekomu život skôr ako si ho stihol pokaziť sám a to už len tým, že som mu ho dala ...
Ale ak, tak do 25 ... a volal by sa Sebastián alebo Cyprián ...