Počula som o ľuďoch čo ho nemali - väčšinou introverti alebo mali starších súrodencov. Teda aspoň mne to vždy tak prišlo z mojich pozorovaní. Ja som mala Peťa a bol riadne super. Len potom odišiel na dovolenku, pamätám ako sme spolu kreslili na chodníku kriedami a potom sme sa rozlúčili A príslušníci mojej rodiny sa neviem koľko dlho vždy pýtali že či Peťo zomrel . Nevedeli pochopiť že išiel na výlet
asi nie, často som sa rozprávala sama so sebou a predstavovala si, že to hovorím niekomu inému, no nikdy som nemala nikoho konkrétneho, s kým by som "trávila čas". a vlastne mám to tak dodnes, že často sa v hlave rozprávam s druhou osobou.
pripadám si niekedy ako kretén.
Určite som mala aj takých kamarátov, ale na 100% viem, že som mala takú paralelnú verziu seba a s ňou som sa "rozprávala" A vlastne aj teraz mám, ale vtedy bola odo mňa oveľa odlišnejšia.
@jurito
Asi ťa sklamem, ale pri malých deťoch je to až príliš normálne. Najmä ak sú osamelé.
A k téme, mala som ich a strašne veľa. Nielen jedného. A mala som ich strašne rada. Keďže som nikdy nemala veľa priateľov, vlastne takmer do pätnástich som mala len jednu najlepšiu kamarátku, tak to bolo normálne. A keď som mala nejakých desať rokov, tak som si dokonca predstavovala svojho imaginárneho frajera. :ehm:
Áno, mala som. Bol to kvázi môj starší brat, pretože som bola najstaršie dieťa v rodine (čo znamenalo chovať sa vždy rozumnejšie než ostatní), otec vo mne videl len neúspech a ja som veľmi potrebovala mužský vzor.
neviem, ale mala som plysoveho modreho zajaca, ktoreho som volala Ňufňufko a viem, ze som s nim travila vela casu, to sa pocita za imaginarneho kamarata?
hmmm mozno to bude zniet divne, ale ako mala som nemala, to prislo az teraz neskor (asi rok ci dva). nie je to uplne taky imaginarny kamarat,ze by som sa s nim nahlas rozpravala ci delila sa s nim o pizzu, ale proste chodim po izbe,snivam, predstavujem si ze som niekto iny a ze vedla mna su ludia (napr. mam uplne inz yivot,inu rodinu,inzch kamaratov,bzvam v inom svete...).a v duchu sa s nimi roypravam a tak....splna to kriteria imaginarneho kamarata alebo je to divne
jasne vraj ked som bola malicka malicka co si to obdobie ani nepametam tak som stala na chodbe a vraj sa rozpravala s malym chlapcom... vraj to bol duch
Nie nemal som... ale dost casto soms a rozpraval sam so sebou. A to este aj teraz robievam niekedy ked som sam... som spolocensky tvor a vyzera to tak ze ked pri mne nieje nikto, kto by ma strpel pocuvat tak si pokecam aj sam
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
48 komentov
pripadám si niekedy ako kretén.
Asi ťa sklamem, ale pri malých deťoch je to až príliš normálne. Najmä ak sú osamelé.
A k téme, mala som ich a strašne veľa. Nielen jedného. A mala som ich strašne rada. Keďže som nikdy nemala veľa priateľov, vlastne takmer do pätnástich som mala len jednu najlepšiu kamarátku, tak to bolo normálne. A keď som mala nejakých desať rokov, tak som si dokonca predstavovala svojho imaginárneho frajera. :ehm: