Myslíte si že ked ste v nejakej spoločnosti napríklad v skole/práci, že sa správate fakt tak ako by ste sa správali keby tam neboli, resp. boli iný ludia?
Jednoducho či si myslíte že sa pretvarujete alebo si myslíte že ste uprimný a taký aký ste, či povie
@rayennn na úprimnosti si zakladám....no v spoločnosti sa často nechovám tak, ako by som mala, alebo respektíve nepoviem vždy všetko čo by som chcela, lebo už aj tak ma ľudia často označujú za neprispôsobivú a tú s "ťažkou povahou" takže radšej volím menšie zlo a neprejavujem sa tak veľmi ako by som chcela
@kajs Ja sm teraz o dosť iný ako v realite napríklad v skole som asi o 75% oný ako v realite.
Rozmyslam či sa nemám začať správať tak jak som v skutočnosti.
SA ale obávam že by ma začali pokladať za uplne iného človeka.
Tak ale čo robiť.
By bola sranda. Heheh.
myslím si že každý z nás sa do určitej miery v takýchto sociálnych sférach správa - minimálne do istej miery prispôsobivo - predsa len je v nás zakorenená istá potreba niekam patriť a ked je to narušene (napríklad odvrhnutím jedinca na okraj skupinky/mimo - prežíva to pocitovo ako niečo negatívne) pozostatok pravekého súžitia jedincov kedy pre prežitie bolo potrebne zoskupovať sa do skupinky kedy vzrastala možnosť na prežitie. Ostalo nam to v podobe aj stratégie tzv. napr. prispôsobiť sa - keď vieme že nezastávame napr rolu "alfa samca" - ktorý ma predsa len pomyslene mierne vyššie privilégia prípustnosti na rôznorodý typ spravania sa tzv. Takže myslím si že ano - naše spravanie podlieha tomu...
v poslednom čase sa správam asi tak ako vyžarujem, ako sa cítim, lebo už dvaja ľudia za posledných 6 mesiacov mi povedali, že som prirodzená. síce mi povedali aj nejaké negatívne veci (pre mňa), ale toto si myslím, že je dosť pozitívne.
a inak neviem, ťažká otázka...
prispôsobujem svoje správanie okoliu, nebudem filozofovať so spolužiakmi, ktoré to považujú za úplne nudné a nezáživné a nebudem robiť bludy a smiať sa na blbostiach pri inteligentnejších ľudoch
a nie je to pretvárka, len prosto ťahám a dávam ľuďom to, čo môžem a to, čo sú schopní prijať
a inak sa prezentujem na birdzi a celkovo na internete, inak v škole a inak doma. Ak z toho chcem spraviť paralelu a skĺbiť obe správania, dopadne to potom všelijako nedobre v môj prospech
vždy sa správam ako ja. keď som nepríjemná, tak sa správam ako ja, keď som nepríjemná. keď som spoločenská, tak sa správam ako ja, keď som spoločenská. keď som tichá, tak... domyslite si.
charakter človeka nie je jednofarebný a jednovrstvý. všetko, čo robím, robím tak, ako to proste moje ja v takej situácii a v okolnostiach bude robiť.
nebudem si o sebe namýšľať, že som výhradne komunikatívna, milá, spoločenská a vtipná a všetko je chyba okolia a ľudí, čo tam sú, že sa tak neprejavím. prejavím sa vždy ako ja v danej situácii. len vždy vyjde iná zložka proste.
to sa neda tak povedat; ak som v nejakej spolocnosti, tak sa logicky prisposobim, neznamena to ale, ze stratim seba alebo ze sa budem pretvarovat, iba jak to povedat, sa naladim na rovnaku vlnu
tiez si nemyslim, ze ludia sa daju jednoznacne definovat ze "taki su", menia sa, reaguju rozne v zavislosti od okolnosti a situacie, a ak sa aj niekto trebars pretvaruje, tak je to tiez jeho sucast, lebo sa pretvaruje z urciteho dovodu, a ten dovod je iba jeho, a vystihuje istu cast jeho podstaty
cize clovek je, nielen v spolocnosti, ale vsade inde presne taky aky je, a ak by bol nejaky iny tak by bol tiez presne taky aky by bol
tak asi keby som bola v práci a neboli tam iní ľudia, tak by som nepracovala ale trebárs si tancovala po reštike a skákala po stoloch alebo spala alebo tam proste nebola.
keby som bola doma a neboli by tu iní ľudia, tak si behám holá a fajčím vo vani. tak logicky asi ne.
Nerada sa pretvarujem,iba keď je to nevyhnutné.Snažím sa vždy byť úprimná ale samozrejme sa trochu inak chovám s kamarátmi vonku a inak s ľuďmi ktorých nepoznám.
Jasné že sa správam inak.. v škole keď s niekym kecám väčšinou sa pretvarujem že ma zaujíma čo hovorí ale inak som vkuse ticho len a len počúvam čo tá osoba hovorí lebo ma to nebaví sem tam prikývnem akože hej hej vnímam maš pravdu vo všetkom ale inak ma to netrápi..
Lebo keby sa mam spravať tak ako chcem tak by som nonstop kecal o anime a o basketbale.. a keďže v triede nemam nikoho kto by bol rovnako zaujatý týmito 2 vecmi tak som väčšinou sám sem tam s nejakými kamošmi pokecám o dievčatách prípadne aj o anime ale väčšinou mam pocit že sú na tom ako ja.. počúvajú čo hovorím aby ma neurazili ale v skutočnosti ich to nezaujíma tak ako keď ja počúvam iných hovoriť o veciach čo ma nebavia..
Samozrejme, ze ked k nam do prace pride nejaky kravatkovy jebo z vedenia banky, tak sa spravam trochu slusnejsie. Ale odkedy ma uz ani kundy nezaujimaju, tak som takmer vzdy sam sebou (co hlavne novi ludia nevedia prekusnut).
správam sa tak aby som neprekážal okoliu...aspoň myslím Určite sa nejako nepretvarujem. Mám pocit že pôsobím skromne. Keď mám zlú náladu tak asi trošku namyslene ale to je len dojem
@rayennn je nemožné sa v nejakej sociálnej skupine chovať presne tak ako sa človek cíti sám vo vnútri svojej hlavy ... ( robil som nespočetne vela takýchto experimentov sám na sebe a aj som pozoroval ostatných ) ... odpoveď je že v každej socialnej skupine máme iné postavenie a inú ,,masku,, kvoli pozícií, očakávaniam k nám zo strany skupiny a aj jednotlivo od jedincov ...
ďalší fakt ktorý som si všimol, ku každému jedincovi sa chováme inak ... aj keď tvrdíme a zaradujeme ludí do kategórií ako ,,kamaráti, priatelia ( pojem nie velmi časovo daleký vzniku, prevzaty zo západnej kultúry vymedzujúci silnejší a konkretnejší vzťah ako kamaratstvo ) ... či ,,rodičia, známi, nadriadení,, proste ide o fakt že, aj keď si ludí zaradíme do určitej skupiny a tvrdíme že voči skupine sa chováme rovnako ... je to omyl ...ku každej živej bytosti máme individuálny vzťah a chováme sa k nej inak ako ku každému inému okolo nás ... dokonca si pri každej osobe nasádzame inú ,,masku,, ( tento pojem nerád používam pretože to čo označujeme maskou nie je vskutočnosti maska, sme to naozaj my kto nosíme túto ,,sociálnu vizualizáciu,, na sebe avšak je našou súčasťou takže sa nepokladá alebo by sa nemala pokladať za niečo čo nie je našou súčasťou, len je prezentovaná inak a ako to teda je? )
pri každej jednej osobe, sa správame inak, no nie tak ako by sme boli niekto iný, len čiastočne nemožme zabrániť tomu aby sme boli presne taký aký sme v svojich hlavách, odpovedou je situácia ... situácia nám ukazuje čo sa v danej chvíli má urobiť a čo nie, čo si možeme dovoliť a čo zase nie ... kolko toho možeme povedať, kolko urobiť a čo presne povedať a urobiť ... vidíme človeka pred sebou, je bez jednej nohy ( vaša pravá podstata si povie : chudák, nechcel by som byť na jeho mieste, byť bez nohy to je strašné ... avšak toto mu nepoviete ... nebudete na to reagovať pretože si to situácia vyžaduje ... vyžaduje si aby ste čosi také nepovedali ... preto ste ticho a jedinec vás začne vnímať s ,,maskou,, čiže si povie, domyslí ako to beriete ... avšak to ako a čo si v skutočnosti poviete jednak nepoviete nahlas a teda jedinec nemá šancu zistiť aký ste v skutočnosti ...pravý ,,vy,, ... takto sa vytvárajú ,,sociálône vizualizácie,, ... je to nutné, je to prirodzené a je to súčasť našich úloh v živote ...
to aký ste, je odrazom večera, keď si večer lahnete do postele a zatvoríte oči ... spýtate sa samích seba ako sa vlastne cítite, o čom snívate a ako myslíte ... vašou odpoveďou vám bude vaše skutočné ,,ja,, v najvačšom tichu a izolácií nájdete svoje skutočné ,,ja,, ktoré prehovorí k ,,zrkadlu,,
a mojím velkým snom a určite aj snom vela ludí je nájsť človeka ku ktorému budete môcť byť tak velmi úprimný že vaša ,,sociálna vizualizácia,, bude na tak tenkej hranici že ju ten človek bude môcť prepichnúť len pohľadom do vašich očí ...
takže odpoved? myslím si že sme v spoločnosti takí akí naozaj sme, avšak ukazujeme len časť z toho celého a len to kolko si daná situácia vyžaduje pre to aby sme nič nepokazili ...
Asi tak ako @11
Proste mam pocit niekedy, ze zijem viac zivotov s kazdym clovekom mam nejake ine temy na rozhovor alebo zaujmy a tak niekedy je to tazke spojit dokopy
@rayennn určite sa nespravam všade tak isto....napr. doma si dovolim aj poviem viac...ked som na mieste s neznamymi ludmi tak som opatrnejšia menej dôverčivá, mam tendenciu najprv sledovat situaciu a potom reagovat ...proste potrebujem človeka viac spoznať aby sa prejavilo moje skutočne ja. niekedy si to vyčitam ale vela zavisi na tom akymi ludmi som obkolesena...niekedy mam fakt pocit že su vo mne 2 osoby. pre jednych som uplny anjelik pre druhych zas najväčši čert. často nevyjdem ani sama zo seba :/
v podstate súhlasím s @melancholik myslím, že každý si aspoň raz v živote prial, aby do jeho života vstúpila taká osoba... každoprádne je to veľmi ťažko uskutočniteľné, ale myslím, že by to do určitej miery nebolo ani príjemné...
neviem, či by som chcela mať pri sebe takého človeka, ktorý by jediným pohľadom do očí odahlil moje najtajnejšie JA, moje tajné myšlienky či túžby.. asi by som sa mu skôr vyhýbala, ....každý jednotlivec potrebuje mať nejakú vnútornú integritu, niečo, čo je len jeho, a malo by to byť pred ostatnými skryté... myslím, že je to prirodzený obranný inštinkt a je to tak proste vrodené a správne..
@gabriell123 možno je ten pravý čas na to aby sa čosi také v ludoch zmenilo...aby to apson skúsili ...dospeli sme do bodu kedy náš mozog dokážeme ohýbať takými sposobmi že dokážeme nájsť spôsob aj na to ako byť s druhou osobou spojený úplne, dokonale ... prečo to neskúsiť? ...ak by to s niekým šlo, určite by som to skúsil ... život predsa nie je o návykoch a nemenných zákonoch ... je o meniacich sa návykoch a meniacich sa zákonoch ...
ale na druhej strane chápem samozrejme prečo takú možnosť svojim spôsobom odmietaš, je to prirodzený mechanizmus zo strachu z neznámeho ... + istota zo známeho
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
36 komentov
Rozmyslam či sa nemám začať správať tak jak som v skutočnosti.
SA ale obávam že by ma začali pokladať za uplne iného človeka.
Tak ale čo robiť.
By bola sranda. Heheh.
a inak neviem, ťažká otázka...
Skôr by som povedal, že som prispôsobivejší prihliadnúc na okolnosti.
a nie je to pretvárka, len prosto ťahám a dávam ľuďom to, čo môžem a to, čo sú schopní prijať
a inak sa prezentujem na birdzi a celkovo na internete, inak v škole a inak doma. Ak z toho chcem spraviť paralelu a skĺbiť obe správania, dopadne to potom všelijako nedobre v môj prospech
charakter človeka nie je jednofarebný a jednovrstvý. všetko, čo robím, robím tak, ako to proste moje ja v takej situácii a v okolnostiach bude robiť.
nebudem si o sebe namýšľať, že som výhradne komunikatívna, milá, spoločenská a vtipná a všetko je chyba okolia a ľudí, čo tam sú, že sa tak neprejavím. prejavím sa vždy ako ja v danej situácii. len vždy vyjde iná zložka proste.
tiez si nemyslim, ze ludia sa daju jednoznacne definovat ze "taki su", menia sa, reaguju rozne v zavislosti od okolnosti a situacie, a ak sa aj niekto trebars pretvaruje, tak je to tiez jeho sucast, lebo sa pretvaruje z urciteho dovodu, a ten dovod je iba jeho, a vystihuje istu cast jeho podstaty
cize clovek je, nielen v spolocnosti, ale vsade inde presne taky aky je, a ak by bol nejaky iny tak by bol tiez presne taky aky by bol
keby som bola doma a neboli by tu iní ľudia, tak si behám holá a fajčím vo vani. tak logicky asi ne.
Lebo keby sa mam spravať tak ako chcem tak by som nonstop kecal o anime a o basketbale.. a keďže v triede nemam nikoho kto by bol rovnako zaujatý týmito 2 vecmi tak som väčšinou sám sem tam s nejakými kamošmi pokecám o dievčatách prípadne aj o anime ale väčšinou mam pocit že sú na tom ako ja.. počúvajú čo hovorím aby ma neurazili ale v skutočnosti ich to nezaujíma tak ako keď ja počúvam iných hovoriť o veciach čo ma nebavia..
ďalší fakt ktorý som si všimol, ku každému jedincovi sa chováme inak ... aj keď tvrdíme a zaradujeme ludí do kategórií ako ,,kamaráti, priatelia ( pojem nie velmi časovo daleký vzniku, prevzaty zo západnej kultúry vymedzujúci silnejší a konkretnejší vzťah ako kamaratstvo ) ... či ,,rodičia, známi, nadriadení,, proste ide o fakt že, aj keď si ludí zaradíme do určitej skupiny a tvrdíme že voči skupine sa chováme rovnako ... je to omyl ...ku každej živej bytosti máme individuálny vzťah a chováme sa k nej inak ako ku každému inému okolo nás ... dokonca si pri každej osobe nasádzame inú ,,masku,, ( tento pojem nerád používam pretože to čo označujeme maskou nie je vskutočnosti maska, sme to naozaj my kto nosíme túto ,,sociálnu vizualizáciu,, na sebe avšak je našou súčasťou takže sa nepokladá alebo by sa nemala pokladať za niečo čo nie je našou súčasťou, len je prezentovaná inak a ako to teda je? )
pri každej jednej osobe, sa správame inak, no nie tak ako by sme boli niekto iný, len čiastočne nemožme zabrániť tomu aby sme boli presne taký aký sme v svojich hlavách, odpovedou je situácia ... situácia nám ukazuje čo sa v danej chvíli má urobiť a čo nie, čo si možeme dovoliť a čo zase nie ... kolko toho možeme povedať, kolko urobiť a čo presne povedať a urobiť ... vidíme človeka pred sebou, je bez jednej nohy ( vaša pravá podstata si povie : chudák, nechcel by som byť na jeho mieste, byť bez nohy to je strašné ... avšak toto mu nepoviete ... nebudete na to reagovať pretože si to situácia vyžaduje ... vyžaduje si aby ste čosi také nepovedali ... preto ste ticho a jedinec vás začne vnímať s ,,maskou,, čiže si povie, domyslí ako to beriete ... avšak to ako a čo si v skutočnosti poviete jednak nepoviete nahlas a teda jedinec nemá šancu zistiť aký ste v skutočnosti ...pravý ,,vy,, ... takto sa vytvárajú ,,sociálône vizualizácie,, ... je to nutné, je to prirodzené a je to súčasť našich úloh v živote ...
to aký ste, je odrazom večera, keď si večer lahnete do postele a zatvoríte oči ... spýtate sa samích seba ako sa vlastne cítite, o čom snívate a ako myslíte ... vašou odpoveďou vám bude vaše skutočné ,,ja,, v najvačšom tichu a izolácií nájdete svoje skutočné ,,ja,, ktoré prehovorí k ,,zrkadlu,,
a mojím velkým snom a určite aj snom vela ludí je nájsť človeka ku ktorému budete môcť byť tak velmi úprimný že vaša ,,sociálna vizualizácia,, bude na tak tenkej hranici že ju ten človek bude môcť prepichnúť len pohľadom do vašich očí ...
takže odpoved? myslím si že sme v spoločnosti takí akí naozaj sme, avšak ukazujeme len časť z toho celého a len to kolko si daná situácia vyžaduje pre to aby sme nič nepokazili ...
Proste mam pocit niekedy, ze zijem viac zivotov s kazdym clovekom mam nejake ine temy na rozhovor alebo zaujmy a tak niekedy je to tazke spojit dokopy
neviem, či by som chcela mať pri sebe takého človeka, ktorý by jediným pohľadom do očí odahlil moje najtajnejšie JA, moje tajné myšlienky či túžby.. asi by som sa mu skôr vyhýbala, ....každý jednotlivec potrebuje mať nejakú vnútornú integritu, niečo, čo je len jeho, a malo by to byť pred ostatnými skryté... myslím, že je to prirodzený obranný inštinkt a je to tak proste vrodené a správne..
ale na druhej strane chápem samozrejme prečo takú možnosť svojim spôsobom odmietaš, je to prirodzený mechanizmus zo strachu z neznámeho ... + istota zo známeho