Žil človek umu trochu mdlého,
nazvaný Pecko sprostáčik.
Žil – veľké dieťa. Mimo neho
šiel svet a jeho chodiaci.
A zas sa púšťa príbeh prostý,
kam ani múdrym neradno.
Do končín plných záludností,
do hĺbky, ktorá nemá dno.
Kde myšlienka už nevydrží
ten mimoľudský strašný tlak.
Ani kliatby nie, ani slzy.
A slovo? Slovo ani tak.
Vtáčika ani letáčika
tu neuvidí riedky hosť.
A čas tu chvíľkou nezatiká,
aby ti riekol, kedy dosť.
Tu súčet býva vopred daný
a slepec kocky rozhodí.
Tu iba ži a nechci ani
hľadať a vidieť dôvody.
Nie sú. A nie je zľutovanie,
nie milosť ani nemilosť.
Tu iba si a držíš dané,
ako stĺp v rieke drží most.
„Ale, veď to nič neznamená,“
rozprávočka to zarieka.
„Povedz mi, v čom je ľudská cena?
Kde je začiatok človeka?
Vzdelanie? Neba večný azúr,
ó, chyby, vami nažité!
Veď múdrosť býva iba pazúr,
ktorým sa zversky chválite.
Ovievate sa pávím perím
v tom prevznešenom úskoku.
A zatiaľ vo vás spoza dverí
chystá sa zviera ku skoku.
Daj pokoj maličkým, sú moji.
Tí maličkí i po ume.
A radšej nechaj na pokoji
to, čomu nevieš rozumieť.
Pozorný počuj, čo ti poviem,
a kiež ťa vedie pokora.
Čo býva skryté v mojom slove,
nebýva tam hneď odhora:
Žil človek umu trochu mdlého.
Nazvaný Pecko sprostáčik
tými, ktorí sa smiali z neho,
múdrejší leda o máčik.
Múdrejší? Lepšie vystrojení.
Veď čo je múdrosť? Múdrosť žiť?
Stáročia som na tejto zemi,
a netrúfam si vysloviť.
Len pripomínam, hádam, volám
a uchodí mi bohviekam.
Ako riečka to dookola
podobenstvami obtekám.
A dobre viem, že neuchopím
do svojich ramien podstatu.
Dívam sa na zem, čítam stopy.
Preto som jakživ bola tu.
Pecko sprostáčik. Môj ty svete!
Tá vaša výhra prehratá!
Ak práve pred ním prepadnete,
potom ste nič, iba zvieratá.
Ba ešte menej. Menej o noc,
čo vo vás tisíc jedov má.
Pretože vaša nevedomosť
pred jeho stojí vedomá,
a preto nahá! Teda žite
a nech vás drží viera tá,
že kedykoľvek ponížite
tých najslabších – ste zvieratá.
A môžete mať chrámy v meste
a jemné púdre na tvári.
To nezmení nič na tom, že ste
barbari, iba barbari.
Žil Pecko, žil tak, ako stačil,
žil človek z vôle osudu.
A ľudský prúd ho nabok tlačil
a neprijal ho do prúdu.
Zanechal ženu, dom a stavy
i hojný statok vo dvore.
Šiel pokoj hľadať. A čo spravil?
Prichýlili ho v kláštore.
Lenže i mníchom vyznavačom
bol iba Pecko sprostáčik.
Dali mu najesť. A viac – načo?
Má misku, tá mu postačí.
Tak do komôrky vydedený,
kde nikto sa s ním nezblížil,
večer čo večer pri jedení
hovorieval s tým na kríži.
„Jaj, či si chudý, vyhladnutý!
Tak sa ti, Kriste, zle visí.
Azda ti z môjho bude chutiť,
nože na, opáč, vezmi si!“
Tak úprimne a úpenlivo
hľadel naň zrakom bezolstným,
až do tej sochy vdýchol život.
Drevený Kristus jedol s ním.
Večer čo večer si ho choval.
A ten mu z kríža (tiež tak sám)
večer čo večer zaďakoval:
„Ďakujem, Pecko, dosť už mám!“
Až keď mu umieráčik zvonil,
spoznali mnísi vzdelaní,
že bližšie pravdy ako oni
bol Pecko s dušou na dlani.
„Povedz, čo som už mohla viacej.
Len podobenstvo vymyslieť
a prebúdzať to vo vás spiace,
aby ste mohli cítiť svet.
A uhádli už mimo vrenia,
čo vašou krvou preteká,
v čom asi, v čom je ľudská cena.
Kde je začiatok človeka?“
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
Komenty k téme
teda neviem či to neni dlhšie. ale je to fest krásne, u nás na zuške to všecky decká recitovali.
MILAN RÚFUS
Žil človek umu trochu mdlého,
nazvaný Pecko sprostáčik.
Žil – veľké dieťa. Mimo neho
šiel svet a jeho chodiaci.
A zas sa púšťa príbeh prostý,
kam ani múdrym neradno.
Do končín plných záludností,
do hĺbky, ktorá nemá dno.
Kde myšlienka už nevydrží
ten mimoľudský strašný tlak.
Ani kliatby nie, ani slzy.
A slovo? Slovo ani tak.
Vtáčika ani letáčika
tu neuvidí riedky hosť.
A čas tu chvíľkou nezatiká,
aby ti riekol, kedy dosť.
Tu súčet býva vopred daný
a slepec kocky rozhodí.
Tu iba ži a nechci ani
hľadať a vidieť dôvody.
Nie sú. A nie je zľutovanie,
nie milosť ani nemilosť.
Tu iba si a držíš dané,
ako stĺp v rieke drží most.
„Ale, veď to nič neznamená,“
rozprávočka to zarieka.
„Povedz mi, v čom je ľudská cena?
Kde je začiatok človeka?
Vzdelanie? Neba večný azúr,
ó, chyby, vami nažité!
Veď múdrosť býva iba pazúr,
ktorým sa zversky chválite.
Ovievate sa pávím perím
v tom prevznešenom úskoku.
A zatiaľ vo vás spoza dverí
chystá sa zviera ku skoku.
Daj pokoj maličkým, sú moji.
Tí maličkí i po ume.
A radšej nechaj na pokoji
to, čomu nevieš rozumieť.
Pozorný počuj, čo ti poviem,
a kiež ťa vedie pokora.
Čo býva skryté v mojom slove,
nebýva tam hneď odhora:
Žil človek umu trochu mdlého.
Nazvaný Pecko sprostáčik
tými, ktorí sa smiali z neho,
múdrejší leda o máčik.
Múdrejší? Lepšie vystrojení.
Veď čo je múdrosť? Múdrosť žiť?
Stáročia som na tejto zemi,
a netrúfam si vysloviť.
Len pripomínam, hádam, volám
a uchodí mi bohviekam.
Ako riečka to dookola
podobenstvami obtekám.
A dobre viem, že neuchopím
do svojich ramien podstatu.
Dívam sa na zem, čítam stopy.
Preto som jakživ bola tu.
Pecko sprostáčik. Môj ty svete!
Tá vaša výhra prehratá!
Ak práve pred ním prepadnete,
potom ste nič, iba zvieratá.
Ba ešte menej. Menej o noc,
čo vo vás tisíc jedov má.
Pretože vaša nevedomosť
pred jeho stojí vedomá,
a preto nahá! Teda žite
a nech vás drží viera tá,
že kedykoľvek ponížite
tých najslabších – ste zvieratá.
A môžete mať chrámy v meste
a jemné púdre na tvári.
To nezmení nič na tom, že ste
barbari, iba barbari.
Žil Pecko, žil tak, ako stačil,
žil človek z vôle osudu.
A ľudský prúd ho nabok tlačil
a neprijal ho do prúdu.
Zanechal ženu, dom a stavy
i hojný statok vo dvore.
Šiel pokoj hľadať. A čo spravil?
Prichýlili ho v kláštore.
Lenže i mníchom vyznavačom
bol iba Pecko sprostáčik.
Dali mu najesť. A viac – načo?
Má misku, tá mu postačí.
Tak do komôrky vydedený,
kde nikto sa s ním nezblížil,
večer čo večer pri jedení
hovorieval s tým na kríži.
„Jaj, či si chudý, vyhladnutý!
Tak sa ti, Kriste, zle visí.
Azda ti z môjho bude chutiť,
nože na, opáč, vezmi si!“
Tak úprimne a úpenlivo
hľadel naň zrakom bezolstným,
až do tej sochy vdýchol život.
Drevený Kristus jedol s ním.
Večer čo večer si ho choval.
A ten mu z kríža (tiež tak sám)
večer čo večer zaďakoval:
„Ďakujem, Pecko, dosť už mám!“
Až keď mu umieráčik zvonil,
spoznali mnísi vzdelaní,
že bližšie pravdy ako oni
bol Pecko s dušou na dlani.
„Povedz, čo som už mohla viacej.
Len podobenstvo vymyslieť
a prebúdzať to vo vás spiace,
aby ste mohli cítiť svet.
A uhádli už mimo vrenia,
čo vašou krvou preteká,
v čom asi, v čom je ľudská cena.
Kde je začiatok človeka?“