Boli ste na skole sikanovani alebo ste samy niekoho sikanovali ? O aky druh islo - fyzicka/psychicka ? Ako sa na to pozerate s odstupom casu, zanechalo to este vo vas nieco ?
Ja som šikanovala fyzicky, lebo som bola šikanovaná psychicky. A neľutujem to. Vytvorilo to vo mne zdravú dávku agresie v prípade, že sa budem musieť v budúcnosti znovu fyzicky brániť.
Na strednej ma spoluziaci dost nenavideli, vlastne celu nasu skupinu "biflosiek dievcat". Poznacit ma to urcite poznacilo ale zasa ja som sa tak lahko sikanovat nedala, nakoniec vedeli, ze do mna sa az tak pustat neoplati.
Vo stvrtej triede, cca tyzden potom som cosi zistil, vyriesil a z lovcov sa stali obete. Vlastne ani neviem ci to vobec povazovat za sikanu, 5 dni to som zarazil rovno v zarodku. Anyway ani neskôr na zakladnej ani potom na strednej som sa k ludom co sikanovali nikdy nepridal, ale ani tych druhých nezastal. @1 a ty si piece of shit
Bola som kvôli vzhľadu..bola som skôr taký chlapčenský, akčnejší typ a to akosi nezapadalo do tej "elity" do ktorej som chodila.. Ale zanechalo to vo mne len akurát to, že som nezabudla na tých dotyčných a dodnes sa s nimi nebavím a neznášam ich, inak nic, lebo viem, že to oni si potrebovali dokazovať že sú niečo viac, aj keď nimi neboli..
Sikanoval som pretoze sa mi to pacilo. Skor psychicky ale fyzicky...teraz to lutujem..ale vsak co.boli sme deti...len tam bol ten rozdiel ze som sikanoval tych gerojov v triede a nie tych luzrov ktora bola lahka korist..apropo do istej mieri som cakal ked sa niekto pusti do slabej osoby a uz som mal obet ..mam chut ochranovat slabych a doyebavat silnych..zvysuje mi to ego dodnes
Na nasej ulici sme mali troch chlapcov co cele dni len chodili po ulici s rukami roztiahnutymi do sirky a hladali koho by sli obtazovat. Volali sme ich "buzeranti", v tych casoch sa to este dost pouzivalo ako bezna nadavka. Nebolo to take ze by sa nedalo existovat, ale neprijemne cele roky si hlídat chrbát. Rad by som povedal, ze dnes by som sa s nimi uz poratal, ale teraz su z nich kulturisti, maju 3x tolko podobnych kamaratov a minimalne jeden z nich aj boxoval, takze radsej o nich napisem len tu na Birdz forum
Prave som mal dneska v noci zly sen aj po tolkych rokoch, tak reku sa vas spytam, lebo osobne to nie moc rad riesim . Na ZS (na druhom stupni) som zazil obe strany psychickej sikany. S odstupom casu ma, samozrejme, mrzi oboje.
Jednak som bol snad 4-5 rokov dennodenne sikanovany asi kazdu jednu prestavku pokial bol iniciator v skole. Sranda, ze jeden clovek v tak mladom veku dokaze na svoju stranu zlakat dalsich 5-6, ktori sa potom k nemu pridaju a este vacsia sranda (teda skor hlupost) je, ze aj napriek tomu celemu som k tomu cloveku v triede najviac inklinoval a stale ho obhajoval. Mimo skoly bol uplne normalny. Niektore dni som sa po skole citil ako rozslahany banan, a to napriek tomu, ze v triede som patril k tym oblubenejsim, tak nikdy som celkovo nepochopil vlastne dovod. Ale mozno to bolo preto, ze som v tej dobe nosil okuliare. Na tomto ma mrzi najviac to, ze za cele to obdobie som s tym nebol schopny nic spravit a vzopriet sa, resp. sam som bojoval proti tomu rovnakym sposobom, ale oproti 6 ludom to bolo absolutne bezpredmetne.
Na druhej strane, sam som casom zacal sikanovat jednu osobu a cele to trvalo 1 alebo 2 roky. Toto ma mrzi kazdopadne daleko viac, lebo som sa nechal ovplyvnit iniciatorom z prveho pripadu, a tak mi to prislo ako hrozna zabava (alebo mozno som chcel utiect pred tym, aby aspon ja som mal nejaky cas pokoj ? netusim)... Navyse islo o dievca, a hlavne dievca, ktore mi bolo v tom obdobi najblizsie. Ani radsej nechcem vediet ako sa same citilo vtedy, ale viem si to predstavit. Mrzi ma aj to, ze ked to cele z jej strany padlo a dozvedeli sa to ucitelia, tak jedine mna vehementne kryla a nemal som z toho vdaka tomu absolutne ziadne problemy. Co mi vsak asi najviac vadi je, ze odvahu na to, aby som ju sikanoval som mal, ale na to, aby som povedal po tych rokoch aspon obycajne prepac, tak na to uz nie.
Celkovo si vravim, ze mozno som si to sam zasluzil, ked som to aj ja potom zacal robit. Aj vdaka tomuto mam o nieco nizsie sebavedomie ako by som chcel. Hah, som necakal, ze tu niekedy napisem takyto vylev .
psychicky. v podstate s menšími prestávkami celú ZŠ, a dôvod poriadne echápem doteraz. kvôli výzoru (decko s nadváhou, akné, nemaľovala som sa ako šlapka od 5. triedy ako zvyšné baby), lenže keď som schudla a skrásnela pokračovalo to. najlepšie, že ma šikanovali baby, čo boli o dosť "tučnejšie". tiež kvôli tomu, že som sa proste učila (tiež aj bifloši boli medzi agresormi), mala som rposte iné záujmy než väčšina, neožierala som sakaždý piatok, tiež nenadávala... asi sa to všetko nejak skĺbilo dokopy, že vo mne videli nejaky cudzí prvok. a jo, v podstate ešte prvé dva roky na vš som sa s tým vyrovnávala, kým som nespoznala priateľa a lásku v jendom, ktorý mi dosť popravil sebavedomie. aktuálne by ma už nejakí takí chudáci nedostali do kolien, chápem, že fakt si skôr dotyční tka kompenzujú svoje komplexy na inom, ale rozumiem tým, čo si to so sebou nesú celý život, žiaľ. odpustiť neviem či som odpustila, skôr nie, pochopiť som pochopila ako píšem vyššie, ale to ich neospravedlňuje. ale aktuálne sú mi na kompletku ľahostajní všetci, koľko ich je.
Ja som šokovaní skutočne. Na túto otázku som čakal od všetkých jasnú odpoveď: " Nie nešikanoval som nikoho a nebol som šikanovaný. "
Ja som nikoho nešikanoval. A keď by som to mohol nazvať šikanou tak psychickou, že som sa ešte ako neviem 4-6 ročný vrámci srandy posmieval buď bratrancovi alebo susedovi ... buď s jedným alebo druhým. Ale necítil som sa po tom dobre. Takže to bolo tak možno 5 večerov keď už sme pomaly išli domov z ulice. Super a teraz mám čisté svedomie.
Na ZŠ to bolo v pohode, až do posledného ročníka. Kedy som sa po polroku pohádal s chalanmi na facebooku v skupinovom chate, a tým pádom s celou triedou, okrem dvoch ktorí však sa bavili väčšinou len sami so sebou. Celý polrok som sa tešil kedy už odídem zo školy. Na polročnom výlete sa to ešte zhoršilo, pretože tam vymysleli niečo čím sa mi posmievali až do konca školy. Z kamarátov ktorými boli ako spolužiaci 4 roky, hrávali spolu online, futbal ráno, cez prestávky, rozprávali sa v parku, sa stali tí čo ich nenávidím. A neodpustil som im(mu) to doteraz. Ale čo osud nechcel, musím ich stretávať často, pretože sem chodia, za niekym iným a dokonca mi aj pomáhali spolu s niekym. Bolo to pre mňa veľmi ťažké si po tom hoc po štyroch rokoch od toho sadnúť k nemu do auta a vôbec ho pozdraviť a tváriť sa že sme kamaráti. Nemám ich rád a vychádzam s nimi iba zo slušnosti.
Na SŠ boli veľkí exoti ktorí tam všetci boli poskupinkovaní a vlastne sme boli úplne ako trieda rozdelení na dve jazykové skupiny ktoré paradoxne možno až na 1 výnimku osobnostne úplne zapadli k sebe (keby vyberiete jedného z jednej skupiny a dáte ho do druhej, nezapadol by povahovo, správaním, myslením), takže ako tak to bolo dobre. Ale aj tak som sa nevyhol hlúposti a vysmievaniu sa, aj keď som im riadne povedal osobne, nech s tým prestanú a že si to neželám. Debilovi nevysvetlíš. Medzi chalanmi som vôbec nezapadal do kolektívu. Pomáhalo jedine to, že sme spolu športovali. Postupom času až niekde v polovici tretieho ročníka sa mi prestali smiať. Našli si niekoho iného. A trochu sa spamätali, keďže sa učili na veľké hovno, a doma im to dávali rodičia zožrať. Ale inak bolo fajn, väčšie mučenie bolo samotné vyučovanie.
Na VŠ sú korektní ľudia, dorozumieš sa prakticky s každým a rozumieš si s viacerými, hoc niekto ti možno nie je z nejakej stránky sympatický. V rámci slušnosti keď treba sa tam vie každý správať, hoc možno je v skutočnosti iný. To je fajn.
Ja som bola permanentne šikanovaná celú základku aj strednú kvôli aspergerovmu syndrómu, prekvapivo aj zo strany učiteľov. Hlavne na strednej, kde som svoju "diagnózu" chcela utajiť, a zapadnúť. Nevydalo. Šikanovali ma psychicky. S odstupom času sa na to pozerám tak, že je to bežná prax, a spomienky na to som sa snažila potlačiť ako sa dalo. Následky to vo mne zanechalo také, že som citovo vyprahnutý človek, ktorý definitívne zanevrel na medziľudské vzťahy. Takže neprichádza do úvahy žiadny bližší priateľ, a frajer už vôbec nie. Len to čo bežná každodenná situácia dovolí, viac nie. Prispôsobila som sa, žijem uzavretý, ale aspoň v psychickej pohode vyrovnaný život. Aj napriek spomenutému je to pekný život, lebo viem čo s ním.
ja som bola dokonaly typ na sikanu malá, tomboy, divná, vystriedala som 3 zš, koktala som a zároven som bola moc ukecaná a ako mne sa snažili ludia posmievať.... ale ja to odpalkovala mixmm drzosti a ostrosti jazyka a svojim svetom kde som kokotov nepúštala #thuglifeodmala
a na druhom stupni a neskôr som dost obranovala slabsich - coz som neskor pochopila ze tiez nie je az tak dobre. Je skvele byt opora - ale oni sami sa musia vzopriet.
Asi každí si prešiel takými tými posmeškami, ale o nejakej šikane na moju osobu, o tom veľmi nič neviem.
Počas druhého stupňa základky sme robili zle jednému chalanovi, dosť sa za to dnes hanbím, bola krutá zábava. Pár krát som ho videl v meste a chcel sa mu po tých rokoch ospravedlniť za všetky tie veci, ale ešte stále sa na to zbieram.
Dá sa to tak povedať... Ale skôr sa mi vysmievali... Raz mi jeden spolužiak dal na chrbát papier s nápisom" Kopni ma" a potom ma jeden (asi deviatak) kopol do zadku...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
28 komentov
Ale určite to zmení človeka v konečnom dôsledku. Niekoho k lepšiemu niekoho k tomu horšiemu...
@1 a ty si piece of shit
Vtedy som to až tak neriešila, ale bol to jeden z dôvodov pre moje nižšie sebavedomie.
@Petuska11111 Si netvor!
Jednak som bol snad 4-5 rokov dennodenne sikanovany asi kazdu jednu prestavku pokial bol iniciator v skole. Sranda, ze jeden clovek v tak mladom veku dokaze na svoju stranu zlakat dalsich 5-6, ktori sa potom k nemu pridaju a este vacsia sranda (teda skor hlupost) je, ze aj napriek tomu celemu som k tomu cloveku v triede najviac inklinoval a stale ho obhajoval. Mimo skoly bol uplne normalny. Niektore dni som sa po skole citil ako rozslahany banan, a to napriek tomu, ze v triede som patril k tym oblubenejsim, tak nikdy som celkovo nepochopil vlastne dovod. Ale mozno to bolo preto, ze som v tej dobe nosil okuliare. Na tomto ma mrzi najviac to, ze za cele to obdobie som s tym nebol schopny nic spravit a vzopriet sa, resp. sam som bojoval proti tomu rovnakym sposobom, ale oproti 6 ludom to bolo absolutne bezpredmetne.
Na druhej strane, sam som casom zacal sikanovat jednu osobu a cele to trvalo 1 alebo 2 roky. Toto ma mrzi kazdopadne daleko viac, lebo som sa nechal ovplyvnit iniciatorom z prveho pripadu, a tak mi to prislo ako hrozna zabava (alebo mozno som chcel utiect pred tym, aby aspon ja som mal nejaky cas pokoj ? netusim)... Navyse islo o dievca, a hlavne dievca, ktore mi bolo v tom obdobi najblizsie. Ani radsej nechcem vediet ako sa same citilo vtedy, ale viem si to predstavit. Mrzi ma aj to, ze ked to cele z jej strany padlo a dozvedeli sa to ucitelia, tak jedine mna vehementne kryla a nemal som z toho vdaka tomu absolutne ziadne problemy. Co mi vsak asi najviac vadi je, ze odvahu na to, aby som ju sikanoval som mal, ale na to, aby som povedal po tych rokoch aspon obycajne prepac, tak na to uz nie.
Celkovo si vravim, ze mozno som si to sam zasluzil, ked som to aj ja potom zacal robit. Aj vdaka tomuto mam o nieco nizsie sebavedomie ako by som chcel. Hah, som necakal, ze tu niekedy napisem takyto vylev .
Aj my sme šikanovali.
Pravdou je že drvivá väčšina dospelých ľudí niekoho šikanovala len sa o tom nehovorí.
Ja som nikoho nešikanoval. A keď by som to mohol nazvať šikanou tak psychickou, že som sa ešte ako neviem 4-6 ročný vrámci srandy posmieval buď bratrancovi alebo susedovi ... buď s jedným alebo druhým. Ale necítil som sa po tom dobre. Takže to bolo tak možno 5 večerov keď už sme pomaly išli domov z ulice. Super a teraz mám čisté svedomie.
Na ZŠ to bolo v pohode, až do posledného ročníka. Kedy som sa po polroku pohádal s chalanmi na facebooku v skupinovom chate, a tým pádom s celou triedou, okrem dvoch ktorí však sa bavili väčšinou len sami so sebou. Celý polrok som sa tešil kedy už odídem zo školy. Na polročnom výlete sa to ešte zhoršilo, pretože tam vymysleli niečo čím sa mi posmievali až do konca školy. Z kamarátov ktorými boli ako spolužiaci 4 roky, hrávali spolu online, futbal ráno, cez prestávky, rozprávali sa v parku, sa stali tí čo ich nenávidím. A neodpustil som im(mu) to doteraz. Ale čo osud nechcel, musím ich stretávať často, pretože sem chodia, za niekym iným a dokonca mi aj pomáhali spolu s niekym. Bolo to pre mňa veľmi ťažké si po tom hoc po štyroch rokoch od toho sadnúť k nemu do auta a vôbec ho pozdraviť a tváriť sa že sme kamaráti. Nemám ich rád a vychádzam s nimi iba zo slušnosti.
Na SŠ boli veľkí exoti ktorí tam všetci boli poskupinkovaní a vlastne sme boli úplne ako trieda rozdelení na dve jazykové skupiny ktoré paradoxne možno až na 1 výnimku osobnostne úplne zapadli k sebe (keby vyberiete jedného z jednej skupiny a dáte ho do druhej, nezapadol by povahovo, správaním, myslením), takže ako tak to bolo dobre. Ale aj tak som sa nevyhol hlúposti a vysmievaniu sa, aj keď som im riadne povedal osobne, nech s tým prestanú a že si to neželám. Debilovi nevysvetlíš. Medzi chalanmi som vôbec nezapadal do kolektívu. Pomáhalo jedine to, že sme spolu športovali. Postupom času až niekde v polovici tretieho ročníka sa mi prestali smiať. Našli si niekoho iného. A trochu sa spamätali, keďže sa učili na veľké hovno, a doma im to dávali rodičia zožrať. Ale inak bolo fajn, väčšie mučenie bolo samotné vyučovanie.
Na VŠ sú korektní ľudia, dorozumieš sa prakticky s každým a rozumieš si s viacerými, hoc niekto ti možno nie je z nejakej stránky sympatický. V rámci slušnosti keď treba sa tam vie každý správať, hoc možno je v skutočnosti iný. To je fajn.
a na druhom stupni a neskôr som dost obranovala slabsich - coz som neskor pochopila ze tiez nie je az tak dobre. Je skvele byt opora - ale oni sami sa musia vzopriet.
Počas druhého stupňa základky sme robili zle jednému chalanovi, dosť sa za to dnes hanbím, bola krutá zábava. Pár krát som ho videl v meste a chcel sa mu po tých rokoch ospravedlniť za všetky tie veci, ale ešte stále sa na to zbieram.