aky ma zivot zmysel.... ako dlho som nad tym uvazoval a vzdy ked som sa priklad tesil na prazdniny potom skoncili a bolo po vsewtkom... a takto to je aj v zivote... ani sa nenazdate a ste stari a je po vsetkom... ja uz v nicom nevidim zmysel..... poradte
Ja ti poviem jedno ak mas smolu tak mas raz si hore a raz si dole tak musis bojovat.Ja take stastie nemam a ani nebudem mat.Takze ja ti v tom velmi neporadim
zivot je len 1- a ked ho dali tebe tvoji rodicia- mozno by si mohol im to oplatit a nieco v tom zivote dokazat a nelutovat sa a zit dalej...nie ze si povies ze : moj zivot nema ziadny zmysel a koniec. to nie je riesenie...kazdy tu ma predurceny nejaky osud a ma tu zit...na to sme tu.
ale to je len moj nazor a nikto sa tak nemusi spravat!!!!!!!!!
ja verím že každý človek má svoj zmysel len ho musíme hľadat a to hľadanie je niekedy dosť únavne a niekedy prestávam veriť že práve ja nejaký mám no budem sa ho snažiť hľadat do poslednej chvíle.život som si nedala sama a ani si ho sama nemôžem zobrat a predsa su tu vždy ludia ktorym na mne zaleží a potrebuju ma.no smrt beriem aj tak ako vykúpenie s tohto chaotického sveta...
Najlepšie je tým , ktorí sa nad žiadnym zmyslom nezamýšlajú.... proste rano vstanú, idú do práce a tak dalej...pár takých je.. A ja, a mnohí iní, donekonečna hľadáme nejaký zmysel...A je nám z toho nanič,ked to tak vyzerá, že žiaden nenachadzame...Ale ked tak rozmyslam, som rada, že to tak vnimam...A nemenila by som..Niekedy si myslím,že som vlastne spokojná s tým,ak nie som štastná, a vzdy by som stastna ani nechcela byt....Ako taký večný trpiteľ, boože... Ak sa mi stane,že v niecom vidím zmysel, ved sú také hlúposti a maličkosti, že to je smiesne...Ale povedať niekomu takú všeobecnú vec, že zmyslom je láska a podobne, no teda moc by ma to nepresvedcilo...
No pre mna je na tuto temu nesmierne inspirujuci zen. Tak ako mam v profile hned na zaciatku ten kratky zenovy pribeh... Da sa to aplikovat napriklad aj na hladanie zmyslu zivota. Ked si pri potoku, pocujes ako sumi? Pocujes to slabe udieranie kamienkov jeden o druhy a v lese si zas vsimnes ako o strom klope datel? Tak skus zacat prave tam Niekedy aj tie najjednoduchsie a najsamozrejmejsie veci nas mozu posunut ovela dalej nez cokolvek ine...
SMRŤ JE LEN ZAČIATOK!!! VEDECKÉ ZÁVERY Z VÝSKUMOV KLINICKÝCH SMRTI - zážitky z prahu smrti
O smrti a živote potom
Toto je doslovný preklad názvu veľmi zaujímavej, nemecky písanej knihy, ktorú na základe prednášok švajčiarskej lekárky a vedeckej pracovníčky, Dr. Elisabeth Küblerovej-Rossovej.
Doktorka Rossová niekoľko desaťročí pôsobila a učila v rôznych nemocniciach a na univerzitách v Spojených štátoch. Vydobyla si mimoriadne medzinárodné uznanie svojimi prácami v oblasti výskumu zážitkov prahu smrti a viaceré americké univerzity jej za jej vedecké práce udelili čestný doktorát. Strávila stovky hodín pri lôžkach umierajúcich a výsledkom jej výskumu bolo rozdelenie umierania človeka do niekoľkých štádií a ich exaktný popis. Je však potrebné zdôrazniť, že doktorka Rossová neskôr aj sama prežila zážitky prahu smrti a mohla tak z vlastnej skúsenosti potvrdiť výsledky svojho vedeckého výskumu. Pozoruhodné sú nasledovné výroky doktorky Rossovej: „Smrť je len prechod do inej formy iného života na inej frekvencii“ a „Moment smrti je jedinečný, skvelý, oslobodzujúci zážitok, ktorý človek prežíva bez strachu a utrpenia.“ (s. 5)
Keď sa jej priamo opýtali, či sa ona sama bojí smrti, odpovedala spontánne: „Nie, vôbec nie, teším sa na ňu.“ (s. 5)
Stojí však zato zoznámiť sa aj s inými výrokmi doktorky Rossovej:
„Dvetisíc rokov po nás požadovali uveriť v existenciu onoho sveta. Pre mňa to nie je vec viery, ale vec poznania.“ (s. 9)
„Oná smrť, o ktorej nás chcú vedci presvedčiť, v skutočnosti vôbec neexistuje.“ (s. 33-34)
„Smrť je len presťahovanie sa do krajšieho domu, ak to tak môžem symbolicky povedať.“ (s. 10)
„Smrť je celkom jednoducho vystúpenie z fyzického tela, a síce rovnakým spôsobom, ako vystupuje motýľ zo svojho zámotku.“ (s. 34)
Takže smrť, ktorú moderné ľudstvo vnímalo ako príšeru, o ktorej je lepšie vôbec nič nevedieť, vďaka práci doktorky Rossovej a iných bádateľov v tejto oblasti stráca svoju hroznú povesť a stáva sa len jednou prechodnou fázou medzi pozemským a večným životom, ktorej sa človek vôbec nemusí báť. Podľa doktorky Rossovej je náš život v pozemskom tele len celkom nepatrným dielom našej existencie a smrť nie je koniec, ale „žiarivý začiatok.“ (s. 6)
No hoci je pozemský život len veľmi malou časťou našej celkovej existencie, má v konečnom dôsledku najväčší význam, pretože náš pobyt na tejto planéte nie je samoúčelný, ale má určité poslanie. Kto správne, poctivo žije, ten sa nemusí obávať smrti, hoci by mal žiť čo len jeden jediný deň. Časový faktor pritom nehrá vôbec žiadnu rolu. Správne žiť znamená v pravom slova zmysle učiť sa milovať... Správne žije nie ten, kto žije pre seba, ale ten, kto žije pre svojich blížnych. Nie ten, kto berie, ale ten, kto dáva.
Smrť je proces
Sledujme teda výklad doktorky Rossovej a jej pohľad na život tu, na Zemi, a na život po ňom.
Počas pozemského života má človek k dispozícii dva druhy energie: fyzickú a psychickú. Obidva druhy svojich energií, čiže fyzickú aj psychickú, môže počas svojho života využívať buď pozitívne, alebo negatívne. Má totiž ako jediný zo všetkých živých tvorov slobodnú vôľu, ktorá je, ako hovorí Dr. Rossová, najväčší dar od Boha. Opustením svojho tela človek prestáva disponovať fyzickou energiou a ostáva mu už len psychická energia.
Čo je to vlastne smrť? Dr. Rossová spolu so svojimi spolupracovníkmi preštudovala vyše 20 000 prípadov klinickej smrti ľudí z celého sveta, ktorých už vyhlásili za mŕtvych, ale boli vyššou mocou poslaní späť do pozemského života. Najmladší z nich mal dva roky, najstarší 97 rokov. Boli to ľudia z najrôznejších kultúrnych a náboženských prostredí: eskimáci, pôvodní obyvatelia Havaja a Austrálie, hinduisti, budhisti, protestanti, katolíci, židia, ďalej tí, ktorí sa nehlásili k žiadnemu náboženstvu, vrátane tých, ktorí sa priamo označovali za agnostikov, či ateistov. Pritom vyše polovice prípadov boli prípady náhlej klinickej smrti, takže títo ľudia nemali čas pripraviť sa, alebo očakávať takúto udalosť. Títo ľudia sa počas umierania dostali až do hraničného bodu – nazvem ho trebárs BOD Ω -, v ktorom je človek buď vrátený späť do pozemského života, alebo je definitívne ponechaný na onom svete. A práve ľudia, ktorí sa vrátili z tohoto hraničného bodu, nás informujú o tom, čo sa s každým z nás odohráva počas prvých štádií umierania. Doktorka Rossová na základe štúdia ich výpovedí exaktne, s vedeckou presnosťou, stanovila zážitky prahu smrti. Používam slovné spojenie zážitok prahu smrti (ZPS).
Na základe vedeckých prác doktorky Rossovej možno konštatovať, že zážitky prahu smrti sú v podstate rovnaké bez ohľadu na to, či ide o klinickú smrť austrálskeho domorodca, hinduistu, moslima, kresťana, či ateistu. Priebeh zážitku neovplyvňuje ani vek človeka a jeho materiálne postavenie. Je potrebné v tejto súvislosti dodať, že zážitky prahu smrti vôbec nie sú zriedkavé. Ako tvrdí doktorka Rossová, v každom auditóriu 800 ľudí sa nájde minimálne tucet ľudí, ktorí prežili ZPS a boli by ochotní o tom rozprávať, keby nenarážali na nepochopenie množstva skeptikov. Snáď by ešte bolo dobre podotknúť, že Dr. Raymond A. Moody, ktorý sa taktiež zaoberal výskumom zážitkov prahu smrti a preslávil sa po celom svete knihou Život po živote, uvádza ešte častejší výskyt týchto zážitkov. Ako uvádza Dr. Moody, „Gallupov ústav na zisťovanie verejnej mienky v prieskume z roku 1982 zistil, že osem miliónov dospelých Američanov malo ZPS. Keďže to je zhruba každý dvadsiaty človek, bádatelia si uvedomili, že nebudú mať problém s hľadaním
ZPS-károv pre výskumné účely. V skutočnosti sa mnohé také bádania začali ešte prv, ako Gallup položil Amerike otázku o živote po živote. V jednom výskumnom projekte, výstižne nazvanom Projekt Evergreen, sa podarilo preskúmať zážitky prahu smrti u štyridsiatich deviatich obyvateľov severozápadu Spojených štátov.
Podľa uvedeného prieskumu Gallupovho ústavu teda každý 20. dospelý obyvateľ USA prežil zážitok prahu smrti. Dôležité je však poznamenať, že tento údaj nezahrnoval ZPS detí, ktoré tvoria nezanedbateľnú časť ľudskej populácie. Ak teda zohľadníme aj ZPS detí, znamená to, že bol výskyt zážitkov prahu smrti v USA ešte častejší, ako uvádza prieskum Gallupovho ústavu z roku 1982.
Výskum ZPS detí je o to cennejší, že deti sú úprimné a pravdovravné, ešte neskazené mnohými neresťami nás, dospelých. Keďže tieto čisté a nevinné bytosti nie sú zatiahnuté do špekulácií sveta dospelých, považujú vedeckí bádatelia zvlášť zážitky prahu smrti detí za mimoriadne dôveryhodné svedectvá. Práve deti tvorili významnú časť pacientov doktorky Rosssovej. A keďže – ako som už predtým uviedol – sú ZPS detí v podstate totožné so ZPS dospelých, nie je ani najmenší dôvod pochybovať o hodnovernosti vedeckých výskumov Dr. Rossovej a iných bádateľov. V živote všeobecne platí, že pravda hovorí detskými ústami a to platí aj o deťoch, ktoré prežili ZPS.
Je však potrebné poznamenať, že nie každý človek, u ktorého dôjde k zástave srdca a ktorého potom zachranári opäť oživia, si zapamätá, čo sa dialo v dobe jeho bezvedomia. Iba zhruba jeden z desiatich si podľa Dr. Rossovej presne pamätá celý priebeh udalostí.
Doktorka Rossová pri svojom výskume narážala spočiatku na nedôveru svojich kolegov, no nenechala sa odradiť a neskôr experimentovala aj sama na sebe, pričom prežila zážitky prahu smrti, takže aj z vlastnej skúsenosti potvrdila svoje vedecké poznatky.
V momente umierania
V momente umierania dochádza k oddeleniu nášho pravého, nesmrteľného Ja od dočasného domova, to jest ľudského tela. Toto nesmrteľné Ja sa nazýva aj duša alebo entita. V momente oddelenia pre nás prestanú existovať starosti, strach, alebo panika. Zážitok smrti je takmer identický so zážitkom narodenia. Smrť je v podstate narodením sa do inej existencie, ktorú možno celkom jednoducho dokázať. Je prechodom do iného stavu, v ktorom možno napredovať, cítiť, vidieť, počuť, rozumieť, smiať sa, ďalej rásť. A jediné, čo pri tomto prechode strácame, je to, čo už viac nepotrebujeme – totiž naše fyzické telo. Je to čosi podobné, ako keď na jar odložíme zimník, pretože vieme, že ho už nebudeme potrebovať.
Smrť pozostáva z niekoľkých štádií. Možno ju prirovnať - ako tvrdí doktorka Rossová - k vyleteniu motýľa zo zámotku. Keď je „ľudský zámotok“, čiže telo človeka, „poškodené“ vraždou, úrazom, smrteľnou chorobou, či akoukoľvek inou tragickou udalosťou, oslobodená duša opustí ľudské telo tak, ako motýľ opustí svoj zámotok. Preto hovoríme aj o mimotelových zážitkoch ľudí, ktorí prekonali klinickú smrť a boli poslaní späť do pozemského tela. Prvým štádiom umierania je teda „poškodenie“ telesnej schránky človeka, druhým je oslobodenie duše. Kto raz zažije tento zážitok a potom je poslaný späť do života, ten sa už nikdy nebojí umierať. Ani jeden z mojich pacientov – hovorí doktorka Rossová – ktorí prežili zážitok prahu smrti, už nemá strach zo smrti. Zážitok klinickej smrti je totiž veľmi príjemným zážitkom, takže ľudia sa po prekonaní tohto zážitku ani nechcú vrátiť späť do fyzického tela. Je pochopiteľné, že v prípade priveľkého poškodenia „ľudského zámotku“ už nemožno hovoriť o klinickej smrti. Takýto človek umiera definitívne.
Akonáhle človek pri klinickej smrti opustí svoje fyzické telo, prestáva cítiť pozemské obmedzenia, napríklad gravitáciu, a nadobúda mimoriadne schopnosti. Začne sa vznášať nad svojím nehybným fyzickým telom a pritom registruje aj tie najmenšie detaily udalostí, ktoré sa odohrávajú v mieste úrazu, nehody, či náhlej zdravotnej indispozície jeho fyzického tela. Keď je potom povolaný späť do života, dokáže sa rozpamätať aj na tie najdetailnejšie okolnosti svojho nešťastia. Doktorka Rossová dokonca zaznamenala prípad pacienta, ktorého zrazilo auto. Pacient v stave klinickej smrti vystúpil zo svojho tela a zapamätal si značku auta, ktoré ho zrazilo a ktorého vodič ušiel z miesta nehody. Pritom pacient túto značku nemohol vidieť očami svojho fyzického tela, pretože po ťažkom úraze, spôsobenom nárazom auta, okamžite upadol do bezvedomia.
Mnohí ľudia počas operácie vystúpia zo svojho tela a dívajú sa na priebeh operácie zhora. Počujú nielen všetko, čo hovoria lekári a sestry, ale dokonca vedia aj to, čo si myslia.
Teda pri klinickej smrti vidíme ako na javisku v divadle, čo sa deje s naším telom. A je jedno, či naše telo umiera v nemocničnej izbe, v spálni, pri autonehode, alebo pri havárii lietadla. Dívame sa z určitej vzdialenosti na všetko, čo sa s naším telom deje. A paradoxne, hoci sa jedná o naše telo, dívame sa naň ako nezúčastnení diváci bez možnosti a potreby zasahovať do deja, ktorý sa odohráva pred naším duchovným zrakom. V momentoch, v ktorých prežívame našu vlastnú smrteľnú scenériu, vnímame rozhovory prítomných, detaily ich oblečenia, ale aj ich myšlienky bez toho, že by to na nás negatívne vplývalo. Doktorka Rossová spomína na prvý svoj prípad, istú pani Schwarzovú, ktorá sa v nemocnici dostala do stavu klinickej smrti. So zmyslom pre humor potom spomínaná pani rozprávala, ako bledo a odpudzujúco pôsobilo na ňu jej vlastné telo, keď z neho vystúpila a dívala sa naňho zvrchu. Cítila pritom údiv a prekvapenie, ale nebola vystrašená, ani šokovaná. Zrazu zbadala, ako sa do izby vrútil oživovací tým. Pani Schwarzová vedela neskôr presne popísať, kto bol v miestnosti prvý, kto posledný, vedela presne zopakovať výmenu slov medzi členmi týmu, ba dokonca dokázala čítať aj ich myšlienky. Zrazu sa jej zmocnilo želanie upozorniť niekoho z členov týmu, že sa vôbec nemusia ponáhľať s oživovaním jej tela. Veď jej je dobre tak, ako je. Ale čím viac sa snažila upozorniť na seba, tým horlivejšie sa členovia týmu pokúšali oživiť jej nevládne telo a ju úplne ignorovali. Nakoniec pochopila, že ona síce členov oživovacieho týmu vníma a počuje, ale oni ju nepočujú, ani nevnímajú. Tak napokon rezignovala. Po trišvrte hodine márnych pokusov o oživenie bola vyhlásená za mŕtvu, no zakrátko nato prejavila známky života a šokovaní lekári a sestričky konštatovali, že pacientka, ktorú vyhlásili za mŕtvu, žije. Pani Schwarzová žila ešte 1 a pol roka po tejto udalosti.
Pocity šťastia a blaženosti
Naše druhé telo, v ktorom sa dočasne ocitáme po vystúpení z nášho fyzického tela, nazýva Dr. Rossová éterickým telom. Na rozdiel od nášho pozemského je toto éterické telo dokonalé. Počas druhého štádia umierania necítime nijakú bolesť a zisťujeme celistvosť nášho éterického tela. Teda napríklad človek s amputovanými končatinami má v éterickom tele obe končatiny. Hluchonemí znovu počujú, slepí vidia, nevládni sa môžu bez obmedzenia pohybovať. Doktorka Rossová uvádza, že jej ťažko chorí pacienti, pripútaní na invalidný vozík, jej pri návrate do života po klinickej smrti s radosťou oznamovali:
„Doktorka Rossová, mohol som znovu tančiť.“
Jej pacientky jej v podobných prípadoch oznamovali to isté.
Išlo pritom o tisíce pacientov, pripútaných na invalidný vozík, ktorí počas zážitku prahu smrti mohli zase tancovať.
Dá sa jednoznačne konštatovať, že mimotelové zážitky sú plné šťastia a blaženosti. Doktorka Rossová hovorí, že malé dievčatká, jej pacientky, ktoré kvôli rakovine stratili všetky vlasy, po absolvovaní takéhoto zážitku hovorili: „Mala som zase krásne kučery.“
Ženy, ktorým amputovali prsníky, mali pri zážitku prahu smrti pocit, že majú znovu zdravé prsia. Pri zážitku prahu smrti jednoducho každý cíti, že sa znovu nachádza v zdravom, perfektnom tele.
Ako to už v podobných prípadoch býva, doktorka Rossová narážala spočiatku pri zverejňovaní výsledkov svojej práce na bariéru nepochopenia. Nie je to nič nové. Človek je tvor skeptický a nedôverčivý až hrôza a nie inak tomu bolo aj v prípade doktorky Rossovej.
Kolegovia doktorky Rossovej často oponovali, že zážitky jej pacientov sú vlastne len projekciou túžob umierajúcich. Teda napríklad človek, ktorý je roky pripútaný na lôžko, si vrúcne želá byť znovu pohyblivý a v stave zážitku prahu smrti sa mu toto jeho želanie v podvedomí splní.
Doktorka Rossová ako exaktná vedkyňa chcela odstrániť akékoľvek pochybnosti a tak previedla výskumný projekt len s nevidiacimi ľuďmi, ktorí boli už minimálne desať rokov úplne slepí. A títo ľudia jej po zážitku prahu smrti presne popísali, aký šperk mali pri zážitku prahu smrti, aký farebný vzor mali na pulóvri, alebo na kravate, vedeli rozoznať farbu šiat ľudí, ktorí sa v týchto okamihoch pohybovali v blízkosti ich tela, vedeli, kto kedy vstúpil do miestnosti, ktorý lekár prevádzal ich oživovanie, vedeli popísať vzhľad osôb, ktoré sa v blízkosti nachádzali, ba vedeli dokonca popísať aj ich konanie a myslenie. Teda registrovali mnohé detaily, ktoré nemohli vidieť svojimi slepými telesnými očami. Videli ich pri mimotelovom zážitku svojimi duchovnými očami.
Všetci sme – ako tvrdí doktorka Rossová – vybavení znakmi božskosti. Tento dar sme dostali pred miliónmi rokov. Získali sme slobodnú vôľu a schopnosť opustiť naše fyzické telo, a to nielen v čase smrti, ale aj v životných krízach, pri mimoriadnych okolnostiach, ako aj počas určitých fáz spánku.
Jedna pacientka oslepla pri explózii v laboratóriu. Zrazu sa ocitla mimo svojho tela a znovu videla. Sledovala priebeh udalostí po explózii a neskôr presne popísala, čo sa dialo. Keď sa potom lekárom podarilo vrátiť ju do života, bola úplne slepá a takou aj zostala. Čiže zdravá, vidiaca žena pri explózii v laboratóriu oslepla a upadla do bezvedomia. V tomto momente sa ocitla mimo svojho bezvládneho fyzického tela a pozorovala duchovnými očami sled udalostí. Po oživení lekármi sa vrátila do svojho doráňaného tela so slepými očami a zostala aj naďalej slepá. Dokázala však presne popísať udalosti, ktoré sa odohrávali v dobe, keď bolo jej telo v bezvedomí.
Doktorka však udáva aj inú veľmi dôležitú námietku, ktorá spochybňuje tvrdenia skeptikov: polovica prípadov, ktoré skúmala, boli náhle, nečakané udalosti – nehody, úrazy, infarkty, atď. Ako príklad uvádza pacienta, ktorý pri autonehode stratil obidve nohy. Keď sa ocitol mimo svojho tela a zbadal ležať na ceste jednu zo svojich nôh, spozoroval, že éterické telo, v ktorom sa po úraze ocitol, má obe nohy. Na rozdiel od pacientov, ktorí boli už pred zážitkom prahu smrti telesne postihnutí, a tak u nich mohlo dôjsť k projekcii ich túžob, ten spomínaný pacient bol pred autonehodou zdravý a nevedel, že pri autonehode stratí obe nohy, takže si nemohol vopred naprogramovať túžbu mať obe nohy.
Ak je však človek po prekonaní zážitku prahu smrti vratený späť do života, vracia sa pochopiteľne do svojej pôvodnej nedokonalej telesnej schránky. Chápete teda, pýta sa doktorka Rossová, prečo sa tí ľudia na prahu smrti tak urputne bránia našim pokusom vrátiť ich späť do života, keď sa už nachádzajú v omnoho krajšom a dokonalejšom stave bez bolestí a utrpenia?
Spoločníci z onoho sveta
Dôležitým poznaním, ktoré doktorka Rossová pri výskume zážitkov prahu smrti registrovala, bol fakt, že žiaden človek neumiera sám. Sám nemôže umrieť človek, ktorého smrť postretne kdesi na púšti, vzdialeného stovky kilometrov od najbližšieho živého tvora, a takisto ani kozmonaut, umierajúci kdesi vo vesmíre. Ako tvrdí na základe svojich vedeckých výskumov doktorka Rossová, každý človek dostáva pri svojom narodení duchovného vodcu. Pritom vôbec nezáleží na tom, či sa jedná o žida, katolíka, protestanta, či ateistu. Náboženská príslušnosť v tomto prípade nehrá žiadnu rolu. Každý, úplne každý človek, má svojho duchovného vodcu, ktorý ho sprevádza po celý život a čaká ho pri jeho smrti, aby mu robil vodcu aj pri prechode na onen svet. Doktorka Rossová doslova uvádza, že aj keby umieral astronaut kdesi vo vesmíre, vzdialený mnoho svetelných rokov od materskej planéty, ani ten by neumieral sám. Aj na toho bude čakať na prahu smrti jeho duchovný vodca. Malé deti, ktoré prežili klinickú smrť, nazývajú tieto bytosti – ako tvrdí doktorka Rossová - „kamarátmi pri hre“. Cirkvi ich volajú anjelmi strážcami, no väčšina výskumníkov ho označuje duchovnými vodcami. Je však úplne jedno, ako ich nazveme, dôležité je, že každý človek má počas svojho života takéhoto duchovného vodcu.
Skoro všetci moji terajší pacienti sú deti, uvádza doktorka Rossová. Deti majú najväčší strach z toho, že budú musieť byť v momente smrti samé. Ale keď potom prechádzajú štádiami klinickej smrti a vrátia sa späť do života, zistia, že nikdy nie sú samé. Ale napokon, ani v bežnom každodennom živote nie je nikto sám, hoci si to ľudia bežne neuvedomujú. Tí duchovní vodcovia, či anjeli strážcovia, sprevádzajú ľudí v každom okamžiku života, ale ľudia ich svojimi nedokonalými telesnými očami nevidia. Začínajú ich vidieť až duchovnými očami v okamihu umierania.
No nielen duchovný vodca čaká na umierajúceho. Je to aj Boh-Ježiš Kristus, P. Mária a okruh jeho blízkych, ktorí zomreli v dávnejšej, či nedávnej minulosti. Sú to predovšetkým najbližší príbuzní – starí rodičia, rodičia, prípadne iní príbuzní, ktorí umierajúceho predišli na ceste do večnosti.
Doktorka uvádza príklad rodiny, ktorá sa vo veľkom vozidle čelne zrazila s iným autom. Pri tejto strašnej havárii zahynuli niektorí členovia rodiny okamžite, iní boli porozvážaní po rôznych nemocniciach. Ako spomína doktorka Rossová, sedela pri posteli jedného z detí, ktoré práve umieralo. To dieťa jej povedalo: „Všetko je teraz v poriadku. Moja mama a Peter už čakajú na mňa.“ Peter bol brat umierajúceho dieťaťa, pri posteli ktorého doktorka Rossová sedela. V tom čase už doktorka vedela, že matka detí zomrela, ale nevedela o tom, že zomrel aj Peter. Až o 10 minút neskôr volali doktorke Rossovej z nemocnice, v ktorej bol Peter umiestnený, že chlapec pred 10 minútami zomrel. Teda umierajúce dieťa presne vedelo, kedy brat Peter zomrel, hoci sa to stalo v úplne inej nemocnici.
Dr. Rossová uvádza aj prípad mladej americkej Indiánky, ktorú na diaľkovej ceste zrazilo auto a jeho vodič ušiel z miesta nehody. Iný náhodný vodič zastavil svoje auto a snažil sa Indiánke pomôcť. Tá mu však povedala, že jej už pomôcť nemôže – leda ak by bol taký dobrý splniť jej jednu láskavosť. Ochotný vodič súhlasil a tak ho umierajúca žena poprosila, že ak bude mať niekedy cestu okolo rezervácie, v ktorej býva jej matka, nech jej odovzdá pozdrav od dcéry a nech jej povie, že sa dcéra má dobre a že sa cíti šťastná, pretože práve pred chvíľou ju navštívil jej otec. Vzápätí Indiánka zomrela v náručí ochotného vodiča a ten bol udalosťou tak dojatý, že okamžite vyrazil autom do spomínannej rezervácie, hoci tá bola vzdialená vyše tisíc kilometrov od miesta nehody a vôbec nebola v smere jeho cesty. Tam vyhľadal matku mŕtvej Indiánky a s prekvapením sa dozvedel, že otec mladej Indiánky zomrel na zlyhanie srdca o hodinu skôr, ako jeho dcéra. Vďaka tomu sa s ním umierajúca Indiánka mohla stretnúť.
A do tretice: prípad dvanásťročného dievčaťa, ktoré na onom svete vítal jej brat. Lenže dievčina nikdy v živote brata nepoznala. Keď sa o tom zdôverila otcovi, hovorila mu, že jej brat ju s nesmiernou láskou a nehou zovrel do náručia. Bolo to krásne, hovorila otcovi, a potom si povzdychla: „Jediné, čo ma zarazilo, bolo to, že ja nijakého brata nemám.“ Vtedy sa otec rozplakal a povedal dcére, že mala brata, ale ten zomrel tri mesiace pred jej narodením.
Toto je odpoveď na námietky skeptikov, ktorí napríklad tvrdia o zážitkoch klinicky mŕtvych zhruba toto: „Veď oni ešte neboli úplne mŕtvi. V momente umierania mysleli celkom prirodzene na svojich najmilších a veľmi živo si ich predstavovali.“
Lenže doktorka Rossová sa pýta, ako si mohlo dvanásťročné dievča predstavovať brata, ktorého nikdy v živote nevidelo? A ďalej – prečo deti, ktoré prežijú zážitok prahu smrti, nevidia svojich rodičov, ktorí ešte žijú, hoci tí sú predsa pre nich najmilší? Totižto deti v stave klinickej smrti svojich živých rodičov nevidia, ale vidia mŕtvych starých rodičov, prípadne iných príbuzných, ktorí už zomreli. Prečo teda vidia svojich mŕtvych príbuzných, ale nevidia svojich živých rodičov? Veď podľa logiky skeptikov by si mali predstavovať rodičov, pretože tí sú im najmilší! Dve podmienky rozhodujú o tom, koho v okamihu umierania vidíme. V prvom rade to musí byť človek, ktorý nás už predišiel do večnosti, hoci len o jednu minútu. Okrem toho musí byť medzi ním a nami skutočné puto lásky
Život je škola
Ak sme spomínali, že umierajúceho čakajú na onom svete jemu blízke bytosti, ktoré zomreli skôr ako on, je potrebné povedať, že aj umierajúci má v momente smrti možnosť rozlúčiť sa s bytosťami na tomto svete, ktoré sú mu najbližšie. Stalo sa napríklad, že vo Vietname umieral mladý americký vojak a myslel pritom na svoju matku vo Washingtone. V tom momente pomocou duchovnej sily prekonal vzdialenosť tisícov kilometrov a ocitol sa pri svojej matke. Teda v duchovnom svete nehrajú vzdialenosti žiadnu rolu. Človek sa môže v zlomku sekundy ocitnúť tam, kde len chce. V duchovnom svete neplatia žiadne fyzikálne zákony, ani obmedzenia. Ostatne, aj samotná doktorka Rossová mala návštevu z onoho sveta. Desať mesiacov po svojej smrti sa jej zjavila už raz spomínaná pani Schwarzová. Bolo to v dobe, keď Dr. Rossová prežívala krízu. Chcela opustiť univerzitu a prerušiť výskum zážitkov prahu smrti. Vtedy ju navštívila pani Schwarzová z onoho sveta. V prvom rade jej poďakovala za všetko, čo pre ňu Dr. Rossová počas jej života urobila, ale zároveň ju naliehavo žiadala, aby sa nevzdávala práce na výskume života a smrti. Dr. Rossová v prvej chvíli pochybovala, či nemá halucinácie, ale pani Schwarzová naliehala, aby jej doktorka Rossová sľúbila, že nepreruší výskum. Až keď Dr. Rossová dala svoje slovo, že výskum nepreruší, pani Schwarzová zmizla.
Ak sa niekto ocitne na prahu smrti, nemôže sa v tomto stave „zdržiavať“ príliš dlho. Buď dostane zhora pokyn vrátiť sa späť do pozemského tela, alebo sa spojenie so zemou navždy preruší a človek definitívne umiera. V tom prípade sa už pochopiteľne nemôže vrátiť späť do pozemského tela. Ale nikto z tých, ktorí uzrú to neopísateľne úchvatné svetlo po absolvovaní fázy prechodu, sa v skutočnosti vôbec netúži vrátiť späť do pozemského života. Vtedy po prvý raz prežije tú nádheru, ktorá ho na onom svete môže čakať. Prežije bezvýhradnú lásku, ktorú vôbec nedokáže popísať ľudskými slovami. A v tomto zážitku pochopí, že celý pozemský život vlastne nie je nič iné ako škola, ktorou musí prejsť, že musí podstúpiť určité skúšky a že sa musí na tomto svete naučiť určité veci. Každý sa musí naučiť niečo iné. Niekto sa musí naučiť viac, iný menej. Niekto sa učí skôr, iný neskôr. Dr. Rossová hovorí, že malé umierajúce deti sa za kratšiu dobu naučili to, čo im bolo určené naučiť sa. Ako už bolo spomínané, každý sa učí niečo iné, no najdôležitejšia vec, ktorú sa tu, na tomto svete, musíme učiť, je bezpodmienečná láska. Kto sa toto naučí a dokáže to aj praktizovať, ten úspešne zvládol najťažšiu životnú skúšku.
Svetlo na konci tunela
Sledujme však ďalej výklad Dr. Rossovej. Po tom, čo sa zvítame so svojím duchovným vodcom a so svojimi nebohými príbuznými, nasleduje fáza prechodu. Smrť je v podstate prechodom do inej formy existencie. Aj doslova. Pacienti vypovedali, že prechádzali buď cez tunel, či cez bránu, alebo cez most. Výpovede sa v detailoch rôznili, ale mali jedno spoločné – fázu prechodu. Paradoxne doktorka Rossová, ktorá sama prežila zážitok prahu smrti, uvádza, že prechádzala cez horský priesmyk, plný divých kvetov. Ako rodená Švajčiarka si totiž zamilovala horskú prírodu, pretože v nej zažila veľa radosti a šťastia. Teda jednotlivé prípady zážitku prahu smrti sa v detailoch líšia v závislosti od individuality človeka, ktorý zážitok prežíva, ale vcelku majú všetky zážitky rovnakú základnú štruktúru. Po absolvovaní fázy prechodu sa blížime k svetlu, ktoré popísali mnohí pacienti doktorky Rossovej a ktoré pri svojom zážitku videla aj ona sama. Toto stretnutie ju obdarovalo tým najkrajším a najnezabudnuteľnejším zážitkom, aký si len mohla želať. Po prekonaní fázy prechodu teda zažiari umierajúcemu v ústrety oslnivé svetlo. To svetlo je belšie ako biele, je totálne jasné. Dalo by sa snáď povedať, že je to „absolútne“ svetlo. A čím viac sa umierajúci k onomu svetlu približuje, tým viac ho napĺňa nesmierna, neopísateľná, bezvýhradná láska, ktorú si ani nemožno predstaviť. Žiaden svetový jazyk nemá vhodné slová nato, aby sa nimi dala popísať táto úchvatná, bezhraničná blaženosť. To svetlo, ktorému mnohí dávajú mená Kristus, Boh, Láska, Svetelná bytosť, či jednoducho Svetlo, napĺňa prichádzajúceho totálnou a absolútnou láskou, najvyšším porozumením a najhlbšou spoluúčasťou. Je pochopiteľné, že veriaci ľudia v tom svetle spoznávajú Boha, Krista, či inú nebeskú bytosť, ktorá hrala v živote umierajúceho dôležitú rolu. Je pritom zaujímavé, že žida nebude na onom svete očakávať Ježiš Kristus a protestanta nebude očakávať Panna Mária. Nie je to pritom žiadna diskriminácia. Ide jednoducho o to, že umierajúceho očakáva taká nebeská bytosť, ktorá mala v jeho živote najvyššiu cenu. A vieme veľmi dobre, že pre žida neznamená Ježiš Kristus to, čo pre katolíka, a takisto pre protestanta neznamená Panna Mária to, čo pre príslušníkov katolíckeho vierovyznania.
Doktorka Rossová rozoberá v jednej zo svojich prednášok zážitok dvojročného chlapca, ktorý dostal po injekcii od doktora v ambulancii silnú alergickú reakciu. Chlapca vyhlásili za mŕtveho. A pokiaľ matka spolu s doktorom čakali na privolaného otca dieťaťa, matka žalostne plakala. Po chvíli, ktorá sa jej zdala byť večnosťou, zrazu chlapec otvoril oči a povedal slová, ktoré by sa hodili skôr k dospelému mužovi, než k dvojročnému chlapcovi: „Mami, bol som mŕtvy. Ocitol som sa pri Ježišovi a Márii. A Mária mi opakovane hovorila, že môj čas ešte neprišiel a že sa musím vrátiť na zem. No ja som jej nechcel veriť. Keď zbadala, že ju nechcem počúvať, chytila ma za zápästie, odviedla ma od Ježiša a povedala mi: ,Peter, musíš sa vrátiť. Musíš svoju matku zachrániť pred ohňom.' “
To bol ten okamih, keď chlapec otvoril oči. A potom ešte dodal: „Vieš, mami, keď mi toto povedala, uháňal som celou cestu za tebou.“
Spomínaná matka nebola schopná ďalších 13 rokov hovoriť o tejto udalosti. Cítila sa byť ponížená výrokom Márie, ktorá povedala jej synovi, že musí svoju matku zachrániť pred ohňom. Jej slová si vysvetlila tak, že ju syn má zachrániť pred peklom. Ale prečo práve ju by mal niekto zachrániť pred peklom? Veď je zbožná kresťanka, ktorá si vzorne plní náboženské povinnosti, tak prečo by práve jej malo hroziť peklo? Nevedela si vysvetliť Máriine slová a tak prežívala dlhodobú traumu. Keď sa o tom rozprávala s Dr. Rossovou, zverila sa jej so svojimi pochybnosťami. Dr. Rossová sa pokúšala utešiť tú ženu a po chvíli rozhovoru jej dala otázku: „Ako by ste sa cítili, keby vám Mária vášho Petra pred 13 rokmi neposlala späť?“ Tá žena si v tom momente zhrozene pritlačila obe ruky na spánky a vykríkla: „Preboha! To by som musela prechádzať peklom a ohňom!“
V tej chvíli tá žena pochopila, pred akým to ohňom ju Mária chcela chrániť.
Svetlo, o ktorom píšem, zodpovedá zdroju čistej spirituálnej energie a nemá nič spoločné s fyzickou, alebo psychickou energiou. Touto energiou človek nemôže disponovať a ani ju ovplyvniť. Existuje vo sfére, kde negativita nemá miesto. Bez ohľadu na to, ako zle sa človek správal na zemi a aké odsúdenie by si zaslúžil, v prítomnosti tohto absolútneho svetla, ktoré mnohí nazývajú Kristom, alebo Bohom, nie je možné, aby bol človek odsúdený, pretože sa nachádza v prostredí totálnej a absolútne bezvýhradnej lásky. Stojac v tomto svetle, kde sme obklopení bezhraničnou láskou, účasťou a porozumením, sme požiadaní, aby sme prehodnotili celý svoj doterajší život duchovnými očami, ktoré sú omnoho dokonalejšie ako boli naše pozemské oči
Samosúd - Nie Boh súdi, ale každý sám seba odsudzuje za svoj dobrý život buď do neba, alebo za svoj zlý a sebecký život do pekla a to na celú večnosť.
Hodnotením doterajšieho pozemského života začína posledné nám známe štádium umierania.
V tejto súvislosti musím poznamenať, že po prečítaní knihy, o ktorej tu teraz píšem, som si aj ja musel skorigovať niektoré svoje „tvrdo katolícke“ postoje. Tiež som si myslel, že sa človek v tomto štádiu dostáva pred hrozného Sudcu, ktorý ho síce spravodlivo, no nekompromisne súdi. Podľa doktorky Rossovej však možno trochu zjednodušene povedať, že tu nejde o súd, ale skôr o samosúd, či – povedzme – retrospektívu doterajšieho života. V tom svetle, v prítomnosti Boha, či Krista, či Svetelnej bytosti, či ako kto nazýva bytosť, ktorá ho víta po prekonaní fázy prechodu, prebieha hodnotenie celého života umierajúceho od narodenia až po deň smrti. Každý hodnotí sám seba. Prehodnocuje každú svoju myšlienku, slovo i každý čin celej svojej pozemskej existencie. Zároveň však vidí, aký účinok na okolie mal jeho čin, teda ako vnímali jeho počínanie jeho blížni.
Človek sám sebe je nekompromisným sudcom, lebo pri „revízii“ svojho života spozná, že bol sám sebe najhorším nepriateľom, keď nevyužil každú ponúkanú príležitosť k duchovnému rastu. Veď vtedy, keď niekomu zhorel dom, či zomrelo dieťa, alebo keď ochorel, práve to bola preňho príležitosť rásť. Rásť v poznaní, sebaovládaní, duševnej vyrovnanosti, v porozumení, pokore, rásť v schopnosti prijímať prehry, v porozumení pre trpiacich, ale predovšetkým rásť v láske. Pyšný a namyslený človek nedokáže milovať iných. Ten miluje len sám seba. Iba pokorný a skromný človek dokáže milovať iných. Toto všetko najlepšie chápe ten, kto na prahu smrti súdi sám seba. To nesmrteľné Ja, ktoré je v nás, je veľmi sebakritické. A toto Ja nám samým robí výčitky, že namiesto toho, aby sme v živote prijímali utrpenie na sebazdokonaľovanie, namiesto toho sme sa utvrdzovali v zatrpknutosti, zlobe, túžbe po pomste a negativite. Dr. Rossová veľmi krásne prirovnáva životné utrpenie k brúske, ktorou sa brúsia drahokamy. Je známe, že aj ten najúchvatnejší diamant sa až vtedy stane nádherným, keď ho odborník vybrúsi. A od každého z nás závisí, či z tej brúsky života vyjdeme napokon ako nádherné diamanty, alebo ako odpudzujúce nepodarky. Čo dodať k slovám Dr. Rossovej? Snáď len toľko, že každý z nás má šancu rásť a zdokonaľovať sa. Dôkazom sú paraolympionici, ktorí napriek ťažkému telesnému postihnutiu vyhrávajú medaily na paraolympiádach. Nezatrpkli, nezačali sa ľutovať, nehodili flintu do žita, ale premenili svoj handicup na obrovský triumf a stali sa vzorom aj pre nás, ktorí často nariekame nad svojimi drobnými problémami. Je zaujímavé, že práve postihnutí ľudia sú v živote spokojnejší a vyrovnanejší ako mnohí zdraví ľudia. Nelamentujú „Prečo práve ja?“, ale s obdivuhodnou trpezlivosťou nesú svoj ťažký životný kríž. Dr. Rossová sama uvádza, že najlepšími učiteľmi života sú umierajúci, ťažko chorí pacienti. Nič v živote nie je náhoda, tvrdí Dr. Rossová. Všetko, každý náš zážitok, zapadá do mozaiky života. Ak stratíte priateľa, alebo priateľku, ak prídete o pracovné miesto, ak musíte opustiť dom, v ktorom ste prežili 50 rokov, a odísť do domova dôchodcov, to všetko má v živote zmysel. Je to podstata, zdroj duchovného rastu. Mnohí ľudia chápu svoje ťažké životné podmienky, svoje súženia, útrapy, či životné prehry ako kliatbu, či Boží trest. Teda ako čosi negatívne. Dr. Rossová zdôrazňuje, že nič, vôbec nič nie je negatívne, ak sa k tomu postavíme správne. Je to pre každého príležitosť duchovne rásť. Toto je jediný dôvod našej existencie na Zemi – učiť sa a duchovne rásť. Dr. Rossová obrazne hovorí, že ak by sme sedeli v nádhernej záhrade a všetko by sme dostali na striebornom podnose, to by sme duchovne zakrpateli. Človek rastie, keď je chorý, keď má bolesti, keď utrpí bolestnú stratu.
Genialita Tvorcu
Medzi miliardami ľudí nejestvujú dve rovnaké energetické štruktúry, takže je vylúčené, aby mohli jestvovať dvaja úplne totožní ľudia. Ani jednovaječné dvojčatá nie sú úplne totožné. Ak by teda chcel niekto pochybovať o genialite Tvorcu vesmíru, nech si uvedomí, aká genialita je potrebná nato, aby bolo možné vytvoriť miliardy energetických štruktúr, ktoré sa ani jeden jediný raz neopakujú. Človek teda dostáva od Tvorcu ďalší dar - dar jedinečnosti. Tento zázrak – ako tvrdí doktorka Rossová – možno porovnať len so zázrakom nespočetného množstva snehových vločiek na našej planéte, pričom žiadne dve z nich nemajú identickú štruktúru!
Doktorka Rossová uvádza, že mala tú obrovskú milosť vidieť pri dennom svetle prítomnosť mnohých takýchto energetických štruktúr. Ak by sme mali dokonalejšie, duchovné oči, videli by sme, že nikdy nie sme sami, že nás obklopujú tie bytosti, ktoré nás vedú, dodávajú nám lásku, chránia nás a pomáhajú nám, aby sme zostali na správnej ceste, ktorá vedie k cieľu nášho určenia.
Je Boh krutý?
Ľudia sa často pýtajú: Ak jestvuje Boh, prečo dopustí toľko nešťastia vo svete – vojny, choroby, hlad, biedu?! Prečo neraz zahynú celé rodiny? A prečo umierajú malé deti?
Aj na túto otázku dáva Dr. Rossová nádhernu odpoveď. Rozpráva príbeh muža, ktorý v jednom momente stratil celú svoju početnú rodinu. Malý rodinný autobus, v ktorom sa viezli jeho svokrovci, manželka a 8 detí, sa zrazil s cisternou, z ktorej po náraze začal vytekať benzín a vznietil sa. Oheň sa preniesol na rodinný autobus a v plameňoch zahynula celá posádka autobusu. Keď sa spomínaný muž dozvedel o strašnom nešťastí, ktoré zahubilo celú jeho početnú rodinu, týždeň bol v totálnom šoku. Už nešiel do práce a čoskoro sa zmenil na ľudskú trosku. Jeho sedatívom sa stala whisky, ktorej bol schopný vypiť pol litra denne, a ešte si to „prilepšoval“ heroínom, či inou drogou. Stal sa z neho doslova pouličný ľudský odpad. Človek hádam ani nemôže klesnúť hlbšie ako tento muž. Prešli dva roky. Jedného dňa ležal onen muž opitý a nadrogovaný na málo frekventovanej špinavej ceste na okraji lesa a želal si už len jedno jediné: stretnúť sa so svojou rodinou. Zrazu začul zvuk blížiaceho sa nákladného auta, no už nemal síl pohnúť sa a tak skončil pod kolesami nákladiaka. Zrazu zistil, že sa nachádza vo výške niekoľko metrov nad miestom nešťastia a díva sa na svoje doráňané ľudské telo. No v rovnakom momente sa pred ním zjavila celá jeho rodina. Zaplavila ho vlna neopísateľného svetla a neuveriteľnej, nevýslovnej lásky. S rozžiarenými tvárami sa mu nebohí členovia jeho rodiny dali poznať, pričom nerozprávali slovami, ale využívali prenos myšlienok. Všetci sa nesmierne tešili zo spoločného stretnutia. Ten muž neskôr nevedel povedať, ako dlho trvalo jeho stretnutie s nebohými členmi rodiny. Pamätal si len, že bol natoľko uchvátený zdravím, krásou, oslnivou žiarou, bezvýhradnou láskou svojich nebohých blízkych, ako aj ich pochopením pre jeho tragické životné položenie, že sa zaprisahal, že ich nebude dojímať svojím položením, ani nebude chcieť odísť s nimi na onen svet, ale že sa vráti do svojho pozemského tela, aby svetu oznámil svoj príbeh a takto napravil to, čo napáchal za posledné 2 roky. Vtom zbadal, ako vodič nákladného auta nakladá jeho ťažko zranené telo do auta a ako ho potom prekladá do sanitky, ktorá ho priviezla do nemocnice. Keď jeho telo ležalo na príjme, vrátil sa onen muž späť do svojho tela a tým aj do pozemského života. V tom momente sa cítil byť úplne zdravý a znovuzrodený. Necítil ani nijaké následky svojho ťažkého alkoholizmu, či užívania drog. Nečakal na personál nemocnice, ale utrhol popruhy, ktorými bol priviazaný, vstal a bez toho, aby niekomu niečo oznámil, opustil nemocnicu. Ten muž si dal záväzok, že nezomrie skôr, než sa jeho príbeh dozvie čo možno najviac ľudí. Keď z novín vyčítal, že doktorka Rosssová bude prednášať v Santa Barbare, rozhodol sa prísť na prednášku a rozpovedať svoj príbeh. Tak sa onen muž zoznámil s Dr. Rossovou. Neskôr doktorka Rossová vypovedala, že nikdy v živote nezabudne na žiaru v očiach, radosť a tú najvrúcnejšiu vďaku, ktorá vyžarovala z onoho muža, keď stál na rečníckej tribúne a pred stovkami zdravotníckych pracovníkov prednášal svoje neochvejné presvedčenie, že naše fyzické telo je len „dočasné púzdro“, v ktorom prebýva naše nesmrteľné Ja.
Ten muž stratil v jednom okamihu 11 príslušníkov svojej najbližšej rodiny! Sotva sa nájde na svete človek, ktorý by o sebe mohol povedať, že dostal od života krutejšiu ranu, ako ten muž, ktorému v jednom momente zahynuli svokrovci, manželka a 8 detí. A predsa sa ten muž po tom, čo sa v momentoch klinickej smrti stretol s nebohými členmi svojej rodiny, stal šťastný, pokojný a vyrovnaný človek, ktorý rozdával aj iným ľuďom optimizmus a nádej do budúcnosti. Vlastne by sme mohli povedať, nech už to znie akokoľvek kruto, že my, živí, by sme mali závidieť tým mŕtvym.
Často zanevrú na Boha matky, ktorým zomrie malé dieťa. Považujú to za krutý Boží ortieľ. No –paradoxne - je to prejav Božej milosti. Žiadna matka na svete, aj keby milovala svoje dieťa stokrát väčšou láskou, akej je schopná tá najvzornejšia matka, nedokáže dať svojmu dieťaťu takú blaženosť, akú mu dá Boh. Veď tam, na onom svete, už nezažije stres, bolesti, utrpenie, choroby, starosti a iné skúšky, ktorých je plný tento pozemský život. Tam už bude len večný mier a večná láska. Človek nie je schopný ani sa len priblížiť k ideálu nekonečnej Božej lásky, s ktorou sa zoznamujú ľudia na prahu smrti.
Doktorka Rossová uvádza príbeh malej Susy, ktorá pomaly, ale isto umierala na leukémiu. Jej matka bola dennodenne pri jej posteli a prosila dcéru: „Miláčik, neumieraj. Neurob mi to. Bez teba by som nemohla žiť.“ Dievčaťu bolo čoraz jasnejšie, že pre ňu bude ťažké opustiť matku. Matka totiž zaťažila jej svedomie pocitom viny. Malá Susy sa cítila previnilo, pretože vedela, že jej smrť matku zraní. Pritom sa ona sama smrti nebála. V tej dobe už mala za sebou niekoľko zážitkov prahu smrti a prežila tú neopísateľnú lásku, ktorá na ňu čaká na onom svete, no kvôli matke nemohla opustiť tento svet. Preto raz poprosila matku, aby sa vrátila domov, dala si sprchu a ľahla si spať. Ona že sa má dobre. Matka teda odišla, no čoskoro po príchode domov zazvonil telefón a ktosi jej z nemocnice oznamoval: „Je nám ľúto, pani Schmidtová, ale musíme vám oznámiť, že vaša dcéra práve zomrela.“
Zdá sa nám to kruté, ale ak by tá matka vedela, aká blaženosť jej dcéru čaká, určite by jej – práve preto, že ju tak veľmi miluje – s radosťou dožičila vyslobodenie z pozemských útrap a prechod do večnej blaženosti.
Naliehavá potreba lásky
Dr. Rossová uvádza, že si vrúcne želá, aby ľudia ukázali v živote trochu viac lásky. A dáva k tomu aj návod. Na svete sú milióny detí, ktoré umierajú od hladu a podvýživy. Môžete si adoptovať jedno z tých detí, radí doktorka Rossová. Milovať je to najdôležitejšie, zdôrazňuje Dr. Rossová pri každej príležitosti. Želá si, aby si ľudia viac vážili život, ako školu lásky. Ak každý prehodnotí svoje životné hodnoty, už nikdy nikoho nenapadne pokušenie skrátiť niekomu utrpenie života eutanáziou. Doktorka uvádza, že za 20 rokov jej praxe ju len jeden jediný človek požiadal o injekciu na skrátenie života. Doktorke to nešlo do hlavy a tak sa toho človeka opýtala, prečo si chce skrátiť život. Odpovedal jej, že to nechce on, ale jeho matka, ktorá sa už nemôže dívať na jeho neľahké položenie. Doktorka sa teda porozprávala s matkou pacienta a odvtedy ju už spomínaný pacient nikdy nežiadal o eutanáziu.
Ako tvrdí Dr. Rossová, stojíme na začiatku veľmi ťažkých čias nielen pre Ameriku, ale pre celý svet. Vinu na to má naša vlastná túžba po záhube, vinu na tom majú jadrové zbrane, vinu na tom má naša honba za majetkom a materializmus, vinu na tom má naše správanie sa voči prírode, jej znečisťovanie a devastovanie, vinu na tom má strata pravého oduševnenia pre pozitívne hodnoty.
Je to možno trochu prehnané konštatovanie, ako pripúšťa aj samotná doktorka Rossová, ale určite má svoj reálny základ. Mali by sme však vedieť, že nemusíme mať žiaden strach. Ak sa úplne otvoríme pre vyššie ciele, bude nám dané vyššie poznanie a nové objavy. A potom nemusíme mať strach. Ak si uvedomíme, že smrť nejestvuje a že všetko, čo nás v živote postretne, má slúžiť pozitívnym cieľom, potom už vôbec nemusíme mať strach. Každý jeden z nás dostal pri narodení božské iskry z Božieho prameňa. To znamená, že v sebe nosíme jeden diel z tohto prameňa. A práve tento diel nás utvrdzuje v presvedčení, že sme nesmrteľní. Odložte teda všetku negativitu, radí Dr. Rossová, a začnime život chápať ako výzvu, ako skúšobňu na preverenie, vyskúšanie, našich vnútorných schopností a našej vnútornej sily. Nejestvujú náhody. Boh nie je žiadna trestajúca bytosť, tvrdí doktorka Rossová. Potom, čo definitívne odložíme svoje fyzické telo, dostaneme sa na miesta, ktoré sa označujú ako nebo, alebo ako peklo.
Od ľudí, ktorí sa vrátili do života po klinickej smrti, počúvame uistenie, ktoré uvádza každý z tých, čo sa vrátili – teda pocity mieru, vyrovnania a úplnosti, stretnutie sa s bytosťami, ktoré nám sú nápomocné pri umieraní a prechode na onen svet, stretnutie s nebohými príbuznými a s „Bohom“, alebo „Kristom“, či „Svetlom“. Každý jeden z nás musí počas umierania sledovať ako na televíznej obrazovke film svojho života, v ktorom sú zobrazené všetky pozemské myšlienky, slová a skutky. Tým dostáva každý príležitosť sám nad sebou vysloviť rozsudok. Naše nesmrteľné „Ja“ je natoľko sebakritické, že dokáže vyniesť spravodlivý súd nad nami bez toho, žeby to musel urobiť „Boh“. Každý si teda už svojím pozemským účinkovaním vytvára buď to svoje nebo, alebo peklo na onom svete.
je to moc dlhe .. ale skutocne ... podla mna fakt zijeme len preto aby sme zomreli a potom pride nova epizoda zivota ... a mozno to tak bdue dookola ale naco sa nad tym zamyslat ked na to neprideme ...
radsej si zi svoj zivot a nepytaj sa preco...to sa jednak nikdy nedozvies a naco si zatazovat mysel takymito srackami...su to sracky lebo len ti to zacierni hlavu a cim viac na to budes myslet tym dlhsie ti bude trvat kym sa tychto sraciek zbavis
smrť je niečo čo oberá žijúcich o blízkych smrť je iba ďalšou fázou života je niečím s čím sa mi ľudia musíme zmieriť lebo ináč náš život nemá zmysel. Dokáže nám vziať ľudí ktorých milujeme a s nimi zomierame aj mi, lenže život ide ďalej a mi môžme iba dúfať že sa raz niekedy za hranicami smrti snimi opäť zídeme a budeme večne šťastný.
zober to takto...(vazne tym nemyslim nic osobne a ani nic zle) tvojej matke alebo sestre zistia ze je vazne chora...zo zaciatku je to fajn chce si uzit a neuvedomujete si koniec..no vsetci viete ze nieje nadej...a ona ku koncu zacne mat strasne bolesti... bola by si ochotna drzat ju koli sebe a ostatnym len koli tomu zevam bude smutno?.. alebo by si ju pustila z vedomim ze jej bude lepsie..?..byt sebec voci cudzym, beriem, no byt sebec voci niekomu ne kom mi zalezi...tak to je svinstvo...
bojovala by som do konca..no v jeden okamych by som si a tak isto kazdy uvedomili ze je nacase nechat ho ist do lepsieho..aj ked to bude boliet...
Zivot je hra ktora ma pravidla.Bud budes hrat podla nich alebo proti.Ja hram podla pravidiel stym ze vacsinu zivota skumam sam seba a svoje chybi.Dlchsiu dobu neprehravam ale stale mam nedostatky v jednej veci
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
28 komentov
ty si bol tou najrychlejsou spermiou, tak bojuj.
Fakt
dolezita je ta cesta, nie vysledok
ale to je len moj nazor a nikto sa tak nemusi spravat!!!!!!!!!
O smrti a živote potom
Toto je doslovný preklad názvu veľmi zaujímavej, nemecky písanej knihy, ktorú na základe prednášok švajčiarskej lekárky a vedeckej pracovníčky, Dr. Elisabeth Küblerovej-Rossovej.
Doktorka Rossová niekoľko desaťročí pôsobila a učila v rôznych nemocniciach a na univerzitách v Spojených štátoch. Vydobyla si mimoriadne medzinárodné uznanie svojimi prácami v oblasti výskumu zážitkov prahu smrti a viaceré americké univerzity jej za jej vedecké práce udelili čestný doktorát. Strávila stovky hodín pri lôžkach umierajúcich a výsledkom jej výskumu bolo rozdelenie umierania človeka do niekoľkých štádií a ich exaktný popis. Je však potrebné zdôrazniť, že doktorka Rossová neskôr aj sama prežila zážitky prahu smrti a mohla tak z vlastnej skúsenosti potvrdiť výsledky svojho vedeckého výskumu. Pozoruhodné sú nasledovné výroky doktorky Rossovej: „Smrť je len prechod do inej formy iného života na inej frekvencii“ a „Moment smrti je jedinečný, skvelý, oslobodzujúci zážitok, ktorý človek prežíva bez strachu a utrpenia.“ (s. 5)
Keď sa jej priamo opýtali, či sa ona sama bojí smrti, odpovedala spontánne: „Nie, vôbec nie, teším sa na ňu.“ (s. 5)
Stojí však zato zoznámiť sa aj s inými výrokmi doktorky Rossovej:
„Dvetisíc rokov po nás požadovali uveriť v existenciu onoho sveta. Pre mňa to nie je vec viery, ale vec poznania.“ (s. 9)
„Oná smrť, o ktorej nás chcú vedci presvedčiť, v skutočnosti vôbec neexistuje.“ (s. 33-34)
„Smrť je len presťahovanie sa do krajšieho domu, ak to tak môžem symbolicky povedať.“ (s. 10)
„Smrť je celkom jednoducho vystúpenie z fyzického tela, a síce rovnakým spôsobom, ako vystupuje motýľ zo svojho zámotku.“ (s. 34)
Takže smrť, ktorú moderné ľudstvo vnímalo ako príšeru, o ktorej je lepšie vôbec nič nevedieť, vďaka práci doktorky Rossovej a iných bádateľov v tejto oblasti stráca svoju hroznú povesť a stáva sa len jednou prechodnou fázou medzi pozemským a večným životom, ktorej sa človek vôbec nemusí báť. Podľa doktorky Rossovej je náš život v pozemskom tele len celkom nepatrným dielom našej existencie a smrť nie je koniec, ale „žiarivý začiatok.“ (s. 6)
No hoci je pozemský život len veľmi malou časťou našej celkovej existencie, má v konečnom dôsledku najväčší význam, pretože náš pobyt na tejto planéte nie je samoúčelný, ale má určité poslanie. Kto správne, poctivo žije, ten sa nemusí obávať smrti, hoci by mal žiť čo len jeden jediný deň. Časový faktor pritom nehrá vôbec žiadnu rolu. Správne žiť znamená v pravom slova zmysle učiť sa milovať... Správne žije nie ten, kto žije pre seba, ale ten, kto žije pre svojich blížnych. Nie ten, kto berie, ale ten, kto dáva.
Smrť je proces
Sledujme teda výklad doktorky Rossovej a jej pohľad na život tu, na Zemi, a na život po ňom.
Počas pozemského života má človek k dispozícii dva druhy energie: fyzickú a psychickú. Obidva druhy svojich energií, čiže fyzickú aj psychickú, môže počas svojho života využívať buď pozitívne, alebo negatívne. Má totiž ako jediný zo všetkých živých tvorov slobodnú vôľu, ktorá je, ako hovorí Dr. Rossová, najväčší dar od Boha. Opustením svojho tela človek prestáva disponovať fyzickou energiou a ostáva mu už len psychická energia.
Čo je to vlastne smrť? Dr. Rossová spolu so svojimi spolupracovníkmi preštudovala vyše 20 000 prípadov klinickej smrti ľudí z celého sveta, ktorých už vyhlásili za mŕtvych, ale boli vyššou mocou poslaní späť do pozemského života. Najmladší z nich mal dva roky, najstarší 97 rokov. Boli to ľudia z najrôznejších kultúrnych a náboženských prostredí: eskimáci, pôvodní obyvatelia Havaja a Austrálie, hinduisti, budhisti, protestanti, katolíci, židia, ďalej tí, ktorí sa nehlásili k žiadnemu náboženstvu, vrátane tých, ktorí sa priamo označovali za agnostikov, či ateistov. Pritom vyše polovice prípadov boli prípady náhlej klinickej smrti, takže títo ľudia nemali čas pripraviť sa, alebo očakávať takúto udalosť. Títo ľudia sa počas umierania dostali až do hraničného bodu – nazvem ho trebárs BOD Ω -, v ktorom je človek buď vrátený späť do pozemského života, alebo je definitívne ponechaný na onom svete. A práve ľudia, ktorí sa vrátili z tohoto hraničného bodu, nás informujú o tom, čo sa s každým z nás odohráva počas prvých štádií umierania. Doktorka Rossová na základe štúdia ich výpovedí exaktne, s vedeckou presnosťou, stanovila zážitky prahu smrti. Používam slovné spojenie zážitok prahu smrti (ZPS).
Na základe vedeckých prác doktorky Rossovej možno konštatovať, že zážitky prahu smrti sú v podstate rovnaké bez ohľadu na to, či ide o klinickú smrť austrálskeho domorodca, hinduistu, moslima, kresťana, či ateistu. Priebeh zážitku neovplyvňuje ani vek človeka a jeho materiálne postavenie. Je potrebné v tejto súvislosti dodať, že zážitky prahu smrti vôbec nie sú zriedkavé. Ako tvrdí doktorka Rossová, v každom auditóriu 800 ľudí sa nájde minimálne tucet ľudí, ktorí prežili ZPS a boli by ochotní o tom rozprávať, keby nenarážali na nepochopenie množstva skeptikov. Snáď by ešte bolo dobre podotknúť, že Dr. Raymond A. Moody, ktorý sa taktiež zaoberal výskumom zážitkov prahu smrti a preslávil sa po celom svete knihou Život po živote, uvádza ešte častejší výskyt týchto zážitkov. Ako uvádza Dr. Moody, „Gallupov ústav na zisťovanie verejnej mienky v prieskume z roku 1982 zistil, že osem miliónov dospelých Američanov malo ZPS. Keďže to je zhruba každý dvadsiaty človek, bádatelia si uvedomili, že nebudú mať problém s hľadaním
ZPS-károv pre výskumné účely. V skutočnosti sa mnohé také bádania začali ešte prv, ako Gallup položil Amerike otázku o živote po živote. V jednom výskumnom projekte, výstižne nazvanom Projekt Evergreen, sa podarilo preskúmať zážitky prahu smrti u štyridsiatich deviatich obyvateľov severozápadu Spojených štátov.
Podľa uvedeného prieskumu Gallupovho ústavu teda každý 20. dospelý obyvateľ USA prežil zážitok prahu smrti. Dôležité je však poznamenať, že tento údaj nezahrnoval ZPS detí, ktoré tvoria nezanedbateľnú časť ľudskej populácie. Ak teda zohľadníme aj ZPS detí, znamená to, že bol výskyt zážitkov prahu smrti v USA ešte častejší, ako uvádza prieskum Gallupovho ústavu z roku 1982.
Výskum ZPS detí je o to cennejší, že deti sú úprimné a pravdovravné, ešte neskazené mnohými neresťami nás, dospelých. Keďže tieto čisté a nevinné bytosti nie sú zatiahnuté do špekulácií sveta dospelých, považujú vedeckí bádatelia zvlášť zážitky prahu smrti detí za mimoriadne dôveryhodné svedectvá. Práve deti tvorili významnú časť pacientov doktorky Rosssovej. A keďže – ako som už predtým uviedol – sú ZPS detí v podstate totožné so ZPS dospelých, nie je ani najmenší dôvod pochybovať o hodnovernosti vedeckých výskumov Dr. Rossovej a iných bádateľov. V živote všeobecne platí, že pravda hovorí detskými ústami a to platí aj o deťoch, ktoré prežili ZPS.
Je však potrebné poznamenať, že nie každý človek, u ktorého dôjde k zástave srdca a ktorého potom zachranári opäť oživia, si zapamätá, čo sa dialo v dobe jeho bezvedomia. Iba zhruba jeden z desiatich si podľa Dr. Rossovej presne pamätá celý priebeh udalostí.
Doktorka Rossová pri svojom výskume narážala spočiatku na nedôveru svojich kolegov, no nenechala sa odradiť a neskôr experimentovala aj sama na sebe, pričom prežila zážitky prahu smrti, takže aj z vlastnej skúsenosti potvrdila svoje vedecké poznatky.
V momente umierania
V momente umierania dochádza k oddeleniu nášho pravého, nesmrteľného Ja od dočasného domova, to jest ľudského tela. Toto nesmrteľné Ja sa nazýva aj duša alebo entita. V momente oddelenia pre nás prestanú existovať starosti, strach, alebo panika. Zážitok smrti je takmer identický so zážitkom narodenia. Smrť je v podstate narodením sa do inej existencie, ktorú možno celkom jednoducho dokázať. Je prechodom do iného stavu, v ktorom možno napredovať, cítiť, vidieť, počuť, rozumieť, smiať sa, ďalej rásť. A jediné, čo pri tomto prechode strácame, je to, čo už viac nepotrebujeme – totiž naše fyzické telo. Je to čosi podobné, ako keď na jar odložíme zimník, pretože vieme, že ho už nebudeme potrebovať.
Smrť pozostáva z niekoľkých štádií. Možno ju prirovnať - ako tvrdí doktorka Rossová - k vyleteniu motýľa zo zámotku. Keď je „ľudský zámotok“, čiže telo človeka, „poškodené“ vraždou, úrazom, smrteľnou chorobou, či akoukoľvek inou tragickou udalosťou, oslobodená duša opustí ľudské telo tak, ako motýľ opustí svoj zámotok. Preto hovoríme aj o mimotelových zážitkoch ľudí, ktorí prekonali klinickú smrť a boli poslaní späť do pozemského tela. Prvým štádiom umierania je teda „poškodenie“ telesnej schránky človeka, druhým je oslobodenie duše. Kto raz zažije tento zážitok a potom je poslaný späť do života, ten sa už nikdy nebojí umierať. Ani jeden z mojich pacientov – hovorí doktorka Rossová – ktorí prežili zážitok prahu smrti, už nemá strach zo smrti. Zážitok klinickej smrti je totiž veľmi príjemným zážitkom, takže ľudia sa po prekonaní tohto zážitku ani nechcú vrátiť späť do fyzického tela. Je pochopiteľné, že v prípade priveľkého poškodenia „ľudského zámotku“ už nemožno hovoriť o klinickej smrti. Takýto človek umiera definitívne.
Akonáhle človek pri klinickej smrti opustí svoje fyzické telo, prestáva cítiť pozemské obmedzenia, napríklad gravitáciu, a nadobúda mimoriadne schopnosti. Začne sa vznášať nad svojím nehybným fyzickým telom a pritom registruje aj tie najmenšie detaily udalostí, ktoré sa odohrávajú v mieste úrazu, nehody, či náhlej zdravotnej indispozície jeho fyzického tela. Keď je potom povolaný späť do života, dokáže sa rozpamätať aj na tie najdetailnejšie okolnosti svojho nešťastia. Doktorka Rossová dokonca zaznamenala prípad pacienta, ktorého zrazilo auto. Pacient v stave klinickej smrti vystúpil zo svojho tela a zapamätal si značku auta, ktoré ho zrazilo a ktorého vodič ušiel z miesta nehody. Pritom pacient túto značku nemohol vidieť očami svojho fyzického tela, pretože po ťažkom úraze, spôsobenom nárazom auta, okamžite upadol do bezvedomia.
Mnohí ľudia počas operácie vystúpia zo svojho tela a dívajú sa na priebeh operácie zhora. Počujú nielen všetko, čo hovoria lekári a sestry, ale dokonca vedia aj to, čo si myslia.
Teda pri klinickej smrti vidíme ako na javisku v divadle, čo sa deje s naším telom. A je jedno, či naše telo umiera v nemocničnej izbe, v spálni, pri autonehode, alebo pri havárii lietadla. Dívame sa z určitej vzdialenosti na všetko, čo sa s naším telom deje. A paradoxne, hoci sa jedná o naše telo, dívame sa naň ako nezúčastnení diváci bez možnosti a potreby zasahovať do deja, ktorý sa odohráva pred naším duchovným zrakom. V momentoch, v ktorých prežívame našu vlastnú smrteľnú scenériu, vnímame rozhovory prítomných, detaily ich oblečenia, ale aj ich myšlienky bez toho, že by to na nás negatívne vplývalo. Doktorka Rossová spomína na prvý svoj prípad, istú pani Schwarzovú, ktorá sa v nemocnici dostala do stavu klinickej smrti. So zmyslom pre humor potom spomínaná pani rozprávala, ako bledo a odpudzujúco pôsobilo na ňu jej vlastné telo, keď z neho vystúpila a dívala sa naňho zvrchu. Cítila pritom údiv a prekvapenie, ale nebola vystrašená, ani šokovaná. Zrazu zbadala, ako sa do izby vrútil oživovací tým. Pani Schwarzová vedela neskôr presne popísať, kto bol v miestnosti prvý, kto posledný, vedela presne zopakovať výmenu slov medzi členmi týmu, ba dokonca dokázala čítať aj ich myšlienky. Zrazu sa jej zmocnilo želanie upozorniť niekoho z členov týmu, že sa vôbec nemusia ponáhľať s oživovaním jej tela. Veď jej je dobre tak, ako je. Ale čím viac sa snažila upozorniť na seba, tým horlivejšie sa členovia týmu pokúšali oživiť jej nevládne telo a ju úplne ignorovali. Nakoniec pochopila, že ona síce členov oživovacieho týmu vníma a počuje, ale oni ju nepočujú, ani nevnímajú. Tak napokon rezignovala. Po trišvrte hodine márnych pokusov o oživenie bola vyhlásená za mŕtvu, no zakrátko nato prejavila známky života a šokovaní lekári a sestričky konštatovali, že pacientka, ktorú vyhlásili za mŕtvu, žije. Pani Schwarzová žila ešte 1 a pol roka po tejto udalosti.
Pocity šťastia a blaženosti
Naše druhé telo, v ktorom sa dočasne ocitáme po vystúpení z nášho fyzického tela, nazýva Dr. Rossová éterickým telom. Na rozdiel od nášho pozemského je toto éterické telo dokonalé. Počas druhého štádia umierania necítime nijakú bolesť a zisťujeme celistvosť nášho éterického tela. Teda napríklad človek s amputovanými končatinami má v éterickom tele obe končatiny. Hluchonemí znovu počujú, slepí vidia, nevládni sa môžu bez obmedzenia pohybovať. Doktorka Rossová uvádza, že jej ťažko chorí pacienti, pripútaní na invalidný vozík, jej pri návrate do života po klinickej smrti s radosťou oznamovali:
„Doktorka Rossová, mohol som znovu tančiť.“
Jej pacientky jej v podobných prípadoch oznamovali to isté.
Išlo pritom o tisíce pacientov, pripútaných na invalidný vozík, ktorí počas zážitku prahu smrti mohli zase tancovať.
Dá sa jednoznačne konštatovať, že mimotelové zážitky sú plné šťastia a blaženosti. Doktorka Rossová hovorí, že malé dievčatká, jej pacientky, ktoré kvôli rakovine stratili všetky vlasy, po absolvovaní takéhoto zážitku hovorili: „Mala som zase krásne kučery.“
Ženy, ktorým amputovali prsníky, mali pri zážitku prahu smrti pocit, že majú znovu zdravé prsia. Pri zážitku prahu smrti jednoducho každý cíti, že sa znovu nachádza v zdravom, perfektnom tele.
Ako to už v podobných prípadoch býva, doktorka Rossová narážala spočiatku pri zverejňovaní výsledkov svojej práce na bariéru nepochopenia. Nie je to nič nové. Človek je tvor skeptický a nedôverčivý až hrôza a nie inak tomu bolo aj v prípade doktorky Rossovej.
Kolegovia doktorky Rossovej často oponovali, že zážitky jej pacientov sú vlastne len projekciou túžob umierajúcich. Teda napríklad človek, ktorý je roky pripútaný na lôžko, si vrúcne želá byť znovu pohyblivý a v stave zážitku prahu smrti sa mu toto jeho želanie v podvedomí splní.
Doktorka Rossová ako exaktná vedkyňa chcela odstrániť akékoľvek pochybnosti a tak previedla výskumný projekt len s nevidiacimi ľuďmi, ktorí boli už minimálne desať rokov úplne slepí. A títo ľudia jej po zážitku prahu smrti presne popísali, aký šperk mali pri zážitku prahu smrti, aký farebný vzor mali na pulóvri, alebo na kravate, vedeli rozoznať farbu šiat ľudí, ktorí sa v týchto okamihoch pohybovali v blízkosti ich tela, vedeli, kto kedy vstúpil do miestnosti, ktorý lekár prevádzal ich oživovanie, vedeli popísať vzhľad osôb, ktoré sa v blízkosti nachádzali, ba vedeli dokonca popísať aj ich konanie a myslenie. Teda registrovali mnohé detaily, ktoré nemohli vidieť svojimi slepými telesnými očami. Videli ich pri mimotelovom zážitku svojimi duchovnými očami.
Všetci sme – ako tvrdí doktorka Rossová – vybavení znakmi božskosti. Tento dar sme dostali pred miliónmi rokov. Získali sme slobodnú vôľu a schopnosť opustiť naše fyzické telo, a to nielen v čase smrti, ale aj v životných krízach, pri mimoriadnych okolnostiach, ako aj počas určitých fáz spánku.
Jedna pacientka oslepla pri explózii v laboratóriu. Zrazu sa ocitla mimo svojho tela a znovu videla. Sledovala priebeh udalostí po explózii a neskôr presne popísala, čo sa dialo. Keď sa potom lekárom podarilo vrátiť ju do života, bola úplne slepá a takou aj zostala. Čiže zdravá, vidiaca žena pri explózii v laboratóriu oslepla a upadla do bezvedomia. V tomto momente sa ocitla mimo svojho bezvládneho fyzického tela a pozorovala duchovnými očami sled udalostí. Po oživení lekármi sa vrátila do svojho doráňaného tela so slepými očami a zostala aj naďalej slepá. Dokázala však presne popísať udalosti, ktoré sa odohrávali v dobe, keď bolo jej telo v bezvedomí.
Doktorka však udáva aj inú veľmi dôležitú námietku, ktorá spochybňuje tvrdenia skeptikov: polovica prípadov, ktoré skúmala, boli náhle, nečakané udalosti – nehody, úrazy, infarkty, atď. Ako príklad uvádza pacienta, ktorý pri autonehode stratil obidve nohy. Keď sa ocitol mimo svojho tela a zbadal ležať na ceste jednu zo svojich nôh, spozoroval, že éterické telo, v ktorom sa po úraze ocitol, má obe nohy. Na rozdiel od pacientov, ktorí boli už pred zážitkom prahu smrti telesne postihnutí, a tak u nich mohlo dôjsť k projekcii ich túžob, ten spomínaný pacient bol pred autonehodou zdravý a nevedel, že pri autonehode stratí obe nohy, takže si nemohol vopred naprogramovať túžbu mať obe nohy.
Ak je však človek po prekonaní zážitku prahu smrti vratený späť do života, vracia sa pochopiteľne do svojej pôvodnej nedokonalej telesnej schránky. Chápete teda, pýta sa doktorka Rossová, prečo sa tí ľudia na prahu smrti tak urputne bránia našim pokusom vrátiť ich späť do života, keď sa už nachádzajú v omnoho krajšom a dokonalejšom stave bez bolestí a utrpenia?
Spoločníci z onoho sveta
Dôležitým poznaním, ktoré doktorka Rossová pri výskume zážitkov prahu smrti registrovala, bol fakt, že žiaden človek neumiera sám. Sám nemôže umrieť človek, ktorého smrť postretne kdesi na púšti, vzdialeného stovky kilometrov od najbližšieho živého tvora, a takisto ani kozmonaut, umierajúci kdesi vo vesmíre. Ako tvrdí na základe svojich vedeckých výskumov doktorka Rossová, každý človek dostáva pri svojom narodení duchovného vodcu. Pritom vôbec nezáleží na tom, či sa jedná o žida, katolíka, protestanta, či ateistu. Náboženská príslušnosť v tomto prípade nehrá žiadnu rolu. Každý, úplne každý človek, má svojho duchovného vodcu, ktorý ho sprevádza po celý život a čaká ho pri jeho smrti, aby mu robil vodcu aj pri prechode na onen svet. Doktorka Rossová doslova uvádza, že aj keby umieral astronaut kdesi vo vesmíre, vzdialený mnoho svetelných rokov od materskej planéty, ani ten by neumieral sám. Aj na toho bude čakať na prahu smrti jeho duchovný vodca. Malé deti, ktoré prežili klinickú smrť, nazývajú tieto bytosti – ako tvrdí doktorka Rossová - „kamarátmi pri hre“. Cirkvi ich volajú anjelmi strážcami, no väčšina výskumníkov ho označuje duchovnými vodcami. Je však úplne jedno, ako ich nazveme, dôležité je, že každý človek má počas svojho života takéhoto duchovného vodcu.
Skoro všetci moji terajší pacienti sú deti, uvádza doktorka Rossová. Deti majú najväčší strach z toho, že budú musieť byť v momente smrti samé. Ale keď potom prechádzajú štádiami klinickej smrti a vrátia sa späť do života, zistia, že nikdy nie sú samé. Ale napokon, ani v bežnom každodennom živote nie je nikto sám, hoci si to ľudia bežne neuvedomujú. Tí duchovní vodcovia, či anjeli strážcovia, sprevádzajú ľudí v každom okamžiku života, ale ľudia ich svojimi nedokonalými telesnými očami nevidia. Začínajú ich vidieť až duchovnými očami v okamihu umierania.
No nielen duchovný vodca čaká na umierajúceho. Je to aj Boh-Ježiš Kristus, P. Mária a okruh jeho blízkych, ktorí zomreli v dávnejšej, či nedávnej minulosti. Sú to predovšetkým najbližší príbuzní – starí rodičia, rodičia, prípadne iní príbuzní, ktorí umierajúceho predišli na ceste do večnosti.
Doktorka uvádza príklad rodiny, ktorá sa vo veľkom vozidle čelne zrazila s iným autom. Pri tejto strašnej havárii zahynuli niektorí členovia rodiny okamžite, iní boli porozvážaní po rôznych nemocniciach. Ako spomína doktorka Rossová, sedela pri posteli jedného z detí, ktoré práve umieralo. To dieťa jej povedalo: „Všetko je teraz v poriadku. Moja mama a Peter už čakajú na mňa.“ Peter bol brat umierajúceho dieťaťa, pri posteli ktorého doktorka Rossová sedela. V tom čase už doktorka vedela, že matka detí zomrela, ale nevedela o tom, že zomrel aj Peter. Až o 10 minút neskôr volali doktorke Rossovej z nemocnice, v ktorej bol Peter umiestnený, že chlapec pred 10 minútami zomrel. Teda umierajúce dieťa presne vedelo, kedy brat Peter zomrel, hoci sa to stalo v úplne inej nemocnici.
Dr. Rossová uvádza aj prípad mladej americkej Indiánky, ktorú na diaľkovej ceste zrazilo auto a jeho vodič ušiel z miesta nehody. Iný náhodný vodič zastavil svoje auto a snažil sa Indiánke pomôcť. Tá mu však povedala, že jej už pomôcť nemôže – leda ak by bol taký dobrý splniť jej jednu láskavosť. Ochotný vodič súhlasil a tak ho umierajúca žena poprosila, že ak bude mať niekedy cestu okolo rezervácie, v ktorej býva jej matka, nech jej odovzdá pozdrav od dcéry a nech jej povie, že sa dcéra má dobre a že sa cíti šťastná, pretože práve pred chvíľou ju navštívil jej otec. Vzápätí Indiánka zomrela v náručí ochotného vodiča a ten bol udalosťou tak dojatý, že okamžite vyrazil autom do spomínannej rezervácie, hoci tá bola vzdialená vyše tisíc kilometrov od miesta nehody a vôbec nebola v smere jeho cesty. Tam vyhľadal matku mŕtvej Indiánky a s prekvapením sa dozvedel, že otec mladej Indiánky zomrel na zlyhanie srdca o hodinu skôr, ako jeho dcéra. Vďaka tomu sa s ním umierajúca Indiánka mohla stretnúť.
A do tretice: prípad dvanásťročného dievčaťa, ktoré na onom svete vítal jej brat. Lenže dievčina nikdy v živote brata nepoznala. Keď sa o tom zdôverila otcovi, hovorila mu, že jej brat ju s nesmiernou láskou a nehou zovrel do náručia. Bolo to krásne, hovorila otcovi, a potom si povzdychla: „Jediné, čo ma zarazilo, bolo to, že ja nijakého brata nemám.“ Vtedy sa otec rozplakal a povedal dcére, že mala brata, ale ten zomrel tri mesiace pred jej narodením.
Toto je odpoveď na námietky skeptikov, ktorí napríklad tvrdia o zážitkoch klinicky mŕtvych zhruba toto: „Veď oni ešte neboli úplne mŕtvi. V momente umierania mysleli celkom prirodzene na svojich najmilších a veľmi živo si ich predstavovali.“
Lenže doktorka Rossová sa pýta, ako si mohlo dvanásťročné dievča predstavovať brata, ktorého nikdy v živote nevidelo? A ďalej – prečo deti, ktoré prežijú zážitok prahu smrti, nevidia svojich rodičov, ktorí ešte žijú, hoci tí sú predsa pre nich najmilší? Totižto deti v stave klinickej smrti svojich živých rodičov nevidia, ale vidia mŕtvych starých rodičov, prípadne iných príbuzných, ktorí už zomreli. Prečo teda vidia svojich mŕtvych príbuzných, ale nevidia svojich živých rodičov? Veď podľa logiky skeptikov by si mali predstavovať rodičov, pretože tí sú im najmilší! Dve podmienky rozhodujú o tom, koho v okamihu umierania vidíme. V prvom rade to musí byť človek, ktorý nás už predišiel do večnosti, hoci len o jednu minútu. Okrem toho musí byť medzi ním a nami skutočné puto lásky
Život je škola
Ak sme spomínali, že umierajúceho čakajú na onom svete jemu blízke bytosti, ktoré zomreli skôr ako on, je potrebné povedať, že aj umierajúci má v momente smrti možnosť rozlúčiť sa s bytosťami na tomto svete, ktoré sú mu najbližšie. Stalo sa napríklad, že vo Vietname umieral mladý americký vojak a myslel pritom na svoju matku vo Washingtone. V tom momente pomocou duchovnej sily prekonal vzdialenosť tisícov kilometrov a ocitol sa pri svojej matke. Teda v duchovnom svete nehrajú vzdialenosti žiadnu rolu. Človek sa môže v zlomku sekundy ocitnúť tam, kde len chce. V duchovnom svete neplatia žiadne fyzikálne zákony, ani obmedzenia. Ostatne, aj samotná doktorka Rossová mala návštevu z onoho sveta. Desať mesiacov po svojej smrti sa jej zjavila už raz spomínaná pani Schwarzová. Bolo to v dobe, keď Dr. Rossová prežívala krízu. Chcela opustiť univerzitu a prerušiť výskum zážitkov prahu smrti. Vtedy ju navštívila pani Schwarzová z onoho sveta. V prvom rade jej poďakovala za všetko, čo pre ňu Dr. Rossová počas jej života urobila, ale zároveň ju naliehavo žiadala, aby sa nevzdávala práce na výskume života a smrti. Dr. Rossová v prvej chvíli pochybovala, či nemá halucinácie, ale pani Schwarzová naliehala, aby jej doktorka Rossová sľúbila, že nepreruší výskum. Až keď Dr. Rossová dala svoje slovo, že výskum nepreruší, pani Schwarzová zmizla.
Ak sa niekto ocitne na prahu smrti, nemôže sa v tomto stave „zdržiavať“ príliš dlho. Buď dostane zhora pokyn vrátiť sa späť do pozemského tela, alebo sa spojenie so zemou navždy preruší a človek definitívne umiera. V tom prípade sa už pochopiteľne nemôže vrátiť späť do pozemského tela. Ale nikto z tých, ktorí uzrú to neopísateľne úchvatné svetlo po absolvovaní fázy prechodu, sa v skutočnosti vôbec netúži vrátiť späť do pozemského života. Vtedy po prvý raz prežije tú nádheru, ktorá ho na onom svete môže čakať. Prežije bezvýhradnú lásku, ktorú vôbec nedokáže popísať ľudskými slovami. A v tomto zážitku pochopí, že celý pozemský život vlastne nie je nič iné ako škola, ktorou musí prejsť, že musí podstúpiť určité skúšky a že sa musí na tomto svete naučiť určité veci. Každý sa musí naučiť niečo iné. Niekto sa musí naučiť viac, iný menej. Niekto sa učí skôr, iný neskôr. Dr. Rossová hovorí, že malé umierajúce deti sa za kratšiu dobu naučili to, čo im bolo určené naučiť sa. Ako už bolo spomínané, každý sa učí niečo iné, no najdôležitejšia vec, ktorú sa tu, na tomto svete, musíme učiť, je bezpodmienečná láska. Kto sa toto naučí a dokáže to aj praktizovať, ten úspešne zvládol najťažšiu životnú skúšku.
Svetlo na konci tunela
Sledujme však ďalej výklad Dr. Rossovej. Po tom, čo sa zvítame so svojím duchovným vodcom a so svojimi nebohými príbuznými, nasleduje fáza prechodu. Smrť je v podstate prechodom do inej formy existencie. Aj doslova. Pacienti vypovedali, že prechádzali buď cez tunel, či cez bránu, alebo cez most. Výpovede sa v detailoch rôznili, ale mali jedno spoločné – fázu prechodu. Paradoxne doktorka Rossová, ktorá sama prežila zážitok prahu smrti, uvádza, že prechádzala cez horský priesmyk, plný divých kvetov. Ako rodená Švajčiarka si totiž zamilovala horskú prírodu, pretože v nej zažila veľa radosti a šťastia. Teda jednotlivé prípady zážitku prahu smrti sa v detailoch líšia v závislosti od individuality človeka, ktorý zážitok prežíva, ale vcelku majú všetky zážitky rovnakú základnú štruktúru. Po absolvovaní fázy prechodu sa blížime k svetlu, ktoré popísali mnohí pacienti doktorky Rossovej a ktoré pri svojom zážitku videla aj ona sama. Toto stretnutie ju obdarovalo tým najkrajším a najnezabudnuteľnejším zážitkom, aký si len mohla želať. Po prekonaní fázy prechodu teda zažiari umierajúcemu v ústrety oslnivé svetlo. To svetlo je belšie ako biele, je totálne jasné. Dalo by sa snáď povedať, že je to „absolútne“ svetlo. A čím viac sa umierajúci k onomu svetlu približuje, tým viac ho napĺňa nesmierna, neopísateľná, bezvýhradná láska, ktorú si ani nemožno predstaviť. Žiaden svetový jazyk nemá vhodné slová nato, aby sa nimi dala popísať táto úchvatná, bezhraničná blaženosť. To svetlo, ktorému mnohí dávajú mená Kristus, Boh, Láska, Svetelná bytosť, či jednoducho Svetlo, napĺňa prichádzajúceho totálnou a absolútnou láskou, najvyšším porozumením a najhlbšou spoluúčasťou. Je pochopiteľné, že veriaci ľudia v tom svetle spoznávajú Boha, Krista, či inú nebeskú bytosť, ktorá hrala v živote umierajúceho dôležitú rolu. Je pritom zaujímavé, že žida nebude na onom svete očakávať Ježiš Kristus a protestanta nebude očakávať Panna Mária. Nie je to pritom žiadna diskriminácia. Ide jednoducho o to, že umierajúceho očakáva taká nebeská bytosť, ktorá mala v jeho živote najvyššiu cenu. A vieme veľmi dobre, že pre žida neznamená Ježiš Kristus to, čo pre katolíka, a takisto pre protestanta neznamená Panna Mária to, čo pre príslušníkov katolíckeho vierovyznania.
Doktorka Rossová rozoberá v jednej zo svojich prednášok zážitok dvojročného chlapca, ktorý dostal po injekcii od doktora v ambulancii silnú alergickú reakciu. Chlapca vyhlásili za mŕtveho. A pokiaľ matka spolu s doktorom čakali na privolaného otca dieťaťa, matka žalostne plakala. Po chvíli, ktorá sa jej zdala byť večnosťou, zrazu chlapec otvoril oči a povedal slová, ktoré by sa hodili skôr k dospelému mužovi, než k dvojročnému chlapcovi: „Mami, bol som mŕtvy. Ocitol som sa pri Ježišovi a Márii. A Mária mi opakovane hovorila, že môj čas ešte neprišiel a že sa musím vrátiť na zem. No ja som jej nechcel veriť. Keď zbadala, že ju nechcem počúvať, chytila ma za zápästie, odviedla ma od Ježiša a povedala mi: ,Peter, musíš sa vrátiť. Musíš svoju matku zachrániť pred ohňom.' “
To bol ten okamih, keď chlapec otvoril oči. A potom ešte dodal: „Vieš, mami, keď mi toto povedala, uháňal som celou cestu za tebou.“
Spomínaná matka nebola schopná ďalších 13 rokov hovoriť o tejto udalosti. Cítila sa byť ponížená výrokom Márie, ktorá povedala jej synovi, že musí svoju matku zachrániť pred ohňom. Jej slová si vysvetlila tak, že ju syn má zachrániť pred peklom. Ale prečo práve ju by mal niekto zachrániť pred peklom? Veď je zbožná kresťanka, ktorá si vzorne plní náboženské povinnosti, tak prečo by práve jej malo hroziť peklo? Nevedela si vysvetliť Máriine slová a tak prežívala dlhodobú traumu. Keď sa o tom rozprávala s Dr. Rossovou, zverila sa jej so svojimi pochybnosťami. Dr. Rossová sa pokúšala utešiť tú ženu a po chvíli rozhovoru jej dala otázku: „Ako by ste sa cítili, keby vám Mária vášho Petra pred 13 rokmi neposlala späť?“ Tá žena si v tom momente zhrozene pritlačila obe ruky na spánky a vykríkla: „Preboha! To by som musela prechádzať peklom a ohňom!“
V tej chvíli tá žena pochopila, pred akým to ohňom ju Mária chcela chrániť.
Svetlo, o ktorom píšem, zodpovedá zdroju čistej spirituálnej energie a nemá nič spoločné s fyzickou, alebo psychickou energiou. Touto energiou človek nemôže disponovať a ani ju ovplyvniť. Existuje vo sfére, kde negativita nemá miesto. Bez ohľadu na to, ako zle sa človek správal na zemi a aké odsúdenie by si zaslúžil, v prítomnosti tohto absolútneho svetla, ktoré mnohí nazývajú Kristom, alebo Bohom, nie je možné, aby bol človek odsúdený, pretože sa nachádza v prostredí totálnej a absolútne bezvýhradnej lásky. Stojac v tomto svetle, kde sme obklopení bezhraničnou láskou, účasťou a porozumením, sme požiadaní, aby sme prehodnotili celý svoj doterajší život duchovnými očami, ktoré sú omnoho dokonalejšie ako boli naše pozemské oči
Samosúd - Nie Boh súdi, ale každý sám seba odsudzuje za svoj dobrý život buď do neba, alebo za svoj zlý a sebecký život do pekla a to na celú večnosť.
Hodnotením doterajšieho pozemského života začína posledné nám známe štádium umierania.
V tejto súvislosti musím poznamenať, že po prečítaní knihy, o ktorej tu teraz píšem, som si aj ja musel skorigovať niektoré svoje „tvrdo katolícke“ postoje. Tiež som si myslel, že sa človek v tomto štádiu dostáva pred hrozného Sudcu, ktorý ho síce spravodlivo, no nekompromisne súdi. Podľa doktorky Rossovej však možno trochu zjednodušene povedať, že tu nejde o súd, ale skôr o samosúd, či – povedzme – retrospektívu doterajšieho života. V tom svetle, v prítomnosti Boha, či Krista, či Svetelnej bytosti, či ako kto nazýva bytosť, ktorá ho víta po prekonaní fázy prechodu, prebieha hodnotenie celého života umierajúceho od narodenia až po deň smrti. Každý hodnotí sám seba. Prehodnocuje každú svoju myšlienku, slovo i každý čin celej svojej pozemskej existencie. Zároveň však vidí, aký účinok na okolie mal jeho čin, teda ako vnímali jeho počínanie jeho blížni.
Človek sám sebe je nekompromisným sudcom, lebo pri „revízii“ svojho života spozná, že bol sám sebe najhorším nepriateľom, keď nevyužil každú ponúkanú príležitosť k duchovnému rastu. Veď vtedy, keď niekomu zhorel dom, či zomrelo dieťa, alebo keď ochorel, práve to bola preňho príležitosť rásť. Rásť v poznaní, sebaovládaní, duševnej vyrovnanosti, v porozumení, pokore, rásť v schopnosti prijímať prehry, v porozumení pre trpiacich, ale predovšetkým rásť v láske. Pyšný a namyslený človek nedokáže milovať iných. Ten miluje len sám seba. Iba pokorný a skromný človek dokáže milovať iných. Toto všetko najlepšie chápe ten, kto na prahu smrti súdi sám seba. To nesmrteľné Ja, ktoré je v nás, je veľmi sebakritické. A toto Ja nám samým robí výčitky, že namiesto toho, aby sme v živote prijímali utrpenie na sebazdokonaľovanie, namiesto toho sme sa utvrdzovali v zatrpknutosti, zlobe, túžbe po pomste a negativite. Dr. Rossová veľmi krásne prirovnáva životné utrpenie k brúske, ktorou sa brúsia drahokamy. Je známe, že aj ten najúchvatnejší diamant sa až vtedy stane nádherným, keď ho odborník vybrúsi. A od každého z nás závisí, či z tej brúsky života vyjdeme napokon ako nádherné diamanty, alebo ako odpudzujúce nepodarky. Čo dodať k slovám Dr. Rossovej? Snáď len toľko, že každý z nás má šancu rásť a zdokonaľovať sa. Dôkazom sú paraolympionici, ktorí napriek ťažkému telesnému postihnutiu vyhrávajú medaily na paraolympiádach. Nezatrpkli, nezačali sa ľutovať, nehodili flintu do žita, ale premenili svoj handicup na obrovský triumf a stali sa vzorom aj pre nás, ktorí často nariekame nad svojimi drobnými problémami. Je zaujímavé, že práve postihnutí ľudia sú v živote spokojnejší a vyrovnanejší ako mnohí zdraví ľudia. Nelamentujú „Prečo práve ja?“, ale s obdivuhodnou trpezlivosťou nesú svoj ťažký životný kríž. Dr. Rossová sama uvádza, že najlepšími učiteľmi života sú umierajúci, ťažko chorí pacienti. Nič v živote nie je náhoda, tvrdí Dr. Rossová. Všetko, každý náš zážitok, zapadá do mozaiky života. Ak stratíte priateľa, alebo priateľku, ak prídete o pracovné miesto, ak musíte opustiť dom, v ktorom ste prežili 50 rokov, a odísť do domova dôchodcov, to všetko má v živote zmysel. Je to podstata, zdroj duchovného rastu. Mnohí ľudia chápu svoje ťažké životné podmienky, svoje súženia, útrapy, či životné prehry ako kliatbu, či Boží trest. Teda ako čosi negatívne. Dr. Rossová zdôrazňuje, že nič, vôbec nič nie je negatívne, ak sa k tomu postavíme správne. Je to pre každého príležitosť duchovne rásť. Toto je jediný dôvod našej existencie na Zemi – učiť sa a duchovne rásť. Dr. Rossová obrazne hovorí, že ak by sme sedeli v nádhernej záhrade a všetko by sme dostali na striebornom podnose, to by sme duchovne zakrpateli. Človek rastie, keď je chorý, keď má bolesti, keď utrpí bolestnú stratu.
Genialita Tvorcu
Medzi miliardami ľudí nejestvujú dve rovnaké energetické štruktúry, takže je vylúčené, aby mohli jestvovať dvaja úplne totožní ľudia. Ani jednovaječné dvojčatá nie sú úplne totožné. Ak by teda chcel niekto pochybovať o genialite Tvorcu vesmíru, nech si uvedomí, aká genialita je potrebná nato, aby bolo možné vytvoriť miliardy energetických štruktúr, ktoré sa ani jeden jediný raz neopakujú. Človek teda dostáva od Tvorcu ďalší dar - dar jedinečnosti. Tento zázrak – ako tvrdí doktorka Rossová – možno porovnať len so zázrakom nespočetného množstva snehových vločiek na našej planéte, pričom žiadne dve z nich nemajú identickú štruktúru!
Doktorka Rossová uvádza, že mala tú obrovskú milosť vidieť pri dennom svetle prítomnosť mnohých takýchto energetických štruktúr. Ak by sme mali dokonalejšie, duchovné oči, videli by sme, že nikdy nie sme sami, že nás obklopujú tie bytosti, ktoré nás vedú, dodávajú nám lásku, chránia nás a pomáhajú nám, aby sme zostali na správnej ceste, ktorá vedie k cieľu nášho určenia.
Je Boh krutý?
Ľudia sa často pýtajú: Ak jestvuje Boh, prečo dopustí toľko nešťastia vo svete – vojny, choroby, hlad, biedu?! Prečo neraz zahynú celé rodiny? A prečo umierajú malé deti?
Aj na túto otázku dáva Dr. Rossová nádhernu odpoveď. Rozpráva príbeh muža, ktorý v jednom momente stratil celú svoju početnú rodinu. Malý rodinný autobus, v ktorom sa viezli jeho svokrovci, manželka a 8 detí, sa zrazil s cisternou, z ktorej po náraze začal vytekať benzín a vznietil sa. Oheň sa preniesol na rodinný autobus a v plameňoch zahynula celá posádka autobusu. Keď sa spomínaný muž dozvedel o strašnom nešťastí, ktoré zahubilo celú jeho početnú rodinu, týždeň bol v totálnom šoku. Už nešiel do práce a čoskoro sa zmenil na ľudskú trosku. Jeho sedatívom sa stala whisky, ktorej bol schopný vypiť pol litra denne, a ešte si to „prilepšoval“ heroínom, či inou drogou. Stal sa z neho doslova pouličný ľudský odpad. Človek hádam ani nemôže klesnúť hlbšie ako tento muž. Prešli dva roky. Jedného dňa ležal onen muž opitý a nadrogovaný na málo frekventovanej špinavej ceste na okraji lesa a želal si už len jedno jediné: stretnúť sa so svojou rodinou. Zrazu začul zvuk blížiaceho sa nákladného auta, no už nemal síl pohnúť sa a tak skončil pod kolesami nákladiaka. Zrazu zistil, že sa nachádza vo výške niekoľko metrov nad miestom nešťastia a díva sa na svoje doráňané ľudské telo. No v rovnakom momente sa pred ním zjavila celá jeho rodina. Zaplavila ho vlna neopísateľného svetla a neuveriteľnej, nevýslovnej lásky. S rozžiarenými tvárami sa mu nebohí členovia jeho rodiny dali poznať, pričom nerozprávali slovami, ale využívali prenos myšlienok. Všetci sa nesmierne tešili zo spoločného stretnutia. Ten muž neskôr nevedel povedať, ako dlho trvalo jeho stretnutie s nebohými členmi rodiny. Pamätal si len, že bol natoľko uchvátený zdravím, krásou, oslnivou žiarou, bezvýhradnou láskou svojich nebohých blízkych, ako aj ich pochopením pre jeho tragické životné položenie, že sa zaprisahal, že ich nebude dojímať svojím položením, ani nebude chcieť odísť s nimi na onen svet, ale že sa vráti do svojho pozemského tela, aby svetu oznámil svoj príbeh a takto napravil to, čo napáchal za posledné 2 roky. Vtom zbadal, ako vodič nákladného auta nakladá jeho ťažko zranené telo do auta a ako ho potom prekladá do sanitky, ktorá ho priviezla do nemocnice. Keď jeho telo ležalo na príjme, vrátil sa onen muž späť do svojho tela a tým aj do pozemského života. V tom momente sa cítil byť úplne zdravý a znovuzrodený. Necítil ani nijaké následky svojho ťažkého alkoholizmu, či užívania drog. Nečakal na personál nemocnice, ale utrhol popruhy, ktorými bol priviazaný, vstal a bez toho, aby niekomu niečo oznámil, opustil nemocnicu. Ten muž si dal záväzok, že nezomrie skôr, než sa jeho príbeh dozvie čo možno najviac ľudí. Keď z novín vyčítal, že doktorka Rosssová bude prednášať v Santa Barbare, rozhodol sa prísť na prednášku a rozpovedať svoj príbeh. Tak sa onen muž zoznámil s Dr. Rossovou. Neskôr doktorka Rossová vypovedala, že nikdy v živote nezabudne na žiaru v očiach, radosť a tú najvrúcnejšiu vďaku, ktorá vyžarovala z onoho muža, keď stál na rečníckej tribúne a pred stovkami zdravotníckych pracovníkov prednášal svoje neochvejné presvedčenie, že naše fyzické telo je len „dočasné púzdro“, v ktorom prebýva naše nesmrteľné Ja.
Ten muž stratil v jednom okamihu 11 príslušníkov svojej najbližšej rodiny! Sotva sa nájde na svete človek, ktorý by o sebe mohol povedať, že dostal od života krutejšiu ranu, ako ten muž, ktorému v jednom momente zahynuli svokrovci, manželka a 8 detí. A predsa sa ten muž po tom, čo sa v momentoch klinickej smrti stretol s nebohými členmi svojej rodiny, stal šťastný, pokojný a vyrovnaný človek, ktorý rozdával aj iným ľuďom optimizmus a nádej do budúcnosti. Vlastne by sme mohli povedať, nech už to znie akokoľvek kruto, že my, živí, by sme mali závidieť tým mŕtvym.
Často zanevrú na Boha matky, ktorým zomrie malé dieťa. Považujú to za krutý Boží ortieľ. No –paradoxne - je to prejav Božej milosti. Žiadna matka na svete, aj keby milovala svoje dieťa stokrát väčšou láskou, akej je schopná tá najvzornejšia matka, nedokáže dať svojmu dieťaťu takú blaženosť, akú mu dá Boh. Veď tam, na onom svete, už nezažije stres, bolesti, utrpenie, choroby, starosti a iné skúšky, ktorých je plný tento pozemský život. Tam už bude len večný mier a večná láska. Človek nie je schopný ani sa len priblížiť k ideálu nekonečnej Božej lásky, s ktorou sa zoznamujú ľudia na prahu smrti.
Doktorka Rossová uvádza príbeh malej Susy, ktorá pomaly, ale isto umierala na leukémiu. Jej matka bola dennodenne pri jej posteli a prosila dcéru: „Miláčik, neumieraj. Neurob mi to. Bez teba by som nemohla žiť.“ Dievčaťu bolo čoraz jasnejšie, že pre ňu bude ťažké opustiť matku. Matka totiž zaťažila jej svedomie pocitom viny. Malá Susy sa cítila previnilo, pretože vedela, že jej smrť matku zraní. Pritom sa ona sama smrti nebála. V tej dobe už mala za sebou niekoľko zážitkov prahu smrti a prežila tú neopísateľnú lásku, ktorá na ňu čaká na onom svete, no kvôli matke nemohla opustiť tento svet. Preto raz poprosila matku, aby sa vrátila domov, dala si sprchu a ľahla si spať. Ona že sa má dobre. Matka teda odišla, no čoskoro po príchode domov zazvonil telefón a ktosi jej z nemocnice oznamoval: „Je nám ľúto, pani Schmidtová, ale musíme vám oznámiť, že vaša dcéra práve zomrela.“
Zdá sa nám to kruté, ale ak by tá matka vedela, aká blaženosť jej dcéru čaká, určite by jej – práve preto, že ju tak veľmi miluje – s radosťou dožičila vyslobodenie z pozemských útrap a prechod do večnej blaženosti.
Naliehavá potreba lásky
Dr. Rossová uvádza, že si vrúcne želá, aby ľudia ukázali v živote trochu viac lásky. A dáva k tomu aj návod. Na svete sú milióny detí, ktoré umierajú od hladu a podvýživy. Môžete si adoptovať jedno z tých detí, radí doktorka Rossová. Milovať je to najdôležitejšie, zdôrazňuje Dr. Rossová pri každej príležitosti. Želá si, aby si ľudia viac vážili život, ako školu lásky. Ak každý prehodnotí svoje životné hodnoty, už nikdy nikoho nenapadne pokušenie skrátiť niekomu utrpenie života eutanáziou. Doktorka uvádza, že za 20 rokov jej praxe ju len jeden jediný človek požiadal o injekciu na skrátenie života. Doktorke to nešlo do hlavy a tak sa toho človeka opýtala, prečo si chce skrátiť život. Odpovedal jej, že to nechce on, ale jeho matka, ktorá sa už nemôže dívať na jeho neľahké položenie. Doktorka sa teda porozprávala s matkou pacienta a odvtedy ju už spomínaný pacient nikdy nežiadal o eutanáziu.
Ako tvrdí Dr. Rossová, stojíme na začiatku veľmi ťažkých čias nielen pre Ameriku, ale pre celý svet. Vinu na to má naša vlastná túžba po záhube, vinu na tom majú jadrové zbrane, vinu na tom má naša honba za majetkom a materializmus, vinu na tom má naše správanie sa voči prírode, jej znečisťovanie a devastovanie, vinu na tom má strata pravého oduševnenia pre pozitívne hodnoty.
Je to možno trochu prehnané konštatovanie, ako pripúšťa aj samotná doktorka Rossová, ale určite má svoj reálny základ. Mali by sme však vedieť, že nemusíme mať žiaden strach. Ak sa úplne otvoríme pre vyššie ciele, bude nám dané vyššie poznanie a nové objavy. A potom nemusíme mať strach. Ak si uvedomíme, že smrť nejestvuje a že všetko, čo nás v živote postretne, má slúžiť pozitívnym cieľom, potom už vôbec nemusíme mať strach. Každý jeden z nás dostal pri narodení božské iskry z Božieho prameňa. To znamená, že v sebe nosíme jeden diel z tohto prameňa. A práve tento diel nás utvrdzuje v presvedčení, že sme nesmrteľní. Odložte teda všetku negativitu, radí Dr. Rossová, a začnime život chápať ako výzvu, ako skúšobňu na preverenie, vyskúšanie, našich vnútorných schopností a našej vnútornej sily. Nejestvujú náhody. Boh nie je žiadna trestajúca bytosť, tvrdí doktorka Rossová. Potom, čo definitívne odložíme svoje fyzické telo, dostaneme sa na miesta, ktoré sa označujú ako nebo, alebo ako peklo.
Od ľudí, ktorí sa vrátili do života po klinickej smrti, počúvame uistenie, ktoré uvádza každý z tých, čo sa vrátili – teda pocity mieru, vyrovnania a úplnosti, stretnutie sa s bytosťami, ktoré nám sú nápomocné pri umieraní a prechode na onen svet, stretnutie s nebohými príbuznými a s „Bohom“, alebo „Kristom“, či „Svetlom“. Každý jeden z nás musí počas umierania sledovať ako na televíznej obrazovke film svojho života, v ktorom sú zobrazené všetky pozemské myšlienky, slová a skutky. Tým dostáva každý príležitosť sám nad sebou vysloviť rozsudok. Naše nesmrteľné „Ja“ je natoľko sebakritické, že dokáže vyniesť spravodlivý súd nad nami bez toho, žeby to musel urobiť „Boh“. Každý si teda už svojím pozemským účinkovaním vytvára buď to svoje nebo, alebo peklo na onom svete.
zober to takto...(vazne tym nemyslim nic osobne a ani nic zle) tvojej matke alebo sestre zistia ze je vazne chora...zo zaciatku je to fajn chce si uzit a neuvedomujete si koniec..no vsetci viete ze nieje nadej...a ona ku koncu zacne mat strasne bolesti... bola by si ochotna drzat ju koli sebe a ostatnym len koli tomu zevam bude smutno?.. alebo by si ju pustila z vedomim ze jej bude lepsie..?..byt sebec voci cudzym, beriem, no byt sebec voci niekomu ne kom mi zalezi...tak to je svinstvo...
bojovala by som do konca..no v jeden okamych by som si a tak isto kazdy uvedomili ze je nacase nechat ho ist do lepsieho..aj ked to bude boliet...