Takže... pre tých čo zažili sťahovanie (bez vrátenia sa s5) či už do iného štátu alebo len na inú ulicu...aké ste mali pocity pred a po, na čo ste mysleli, čo ste si zobrali so sebou, oľutovali ste to niekedy? A pre tých čo to plánujú aké máte pocity vy?
Odsťahovala som sa na rok na druhý koniec mesta a na neurčito na druhý koniec Slovenska.
Až do dňa sťahovania som popierala, že sa niečo také má udiať, v prvé dni som mala strašný kultúrny šok a dosť pravidelne som vyrevúvala, že sa tam nedá žiť, potom som to znova popierala a vytesňovala a nakoniec som si zvykla.
(na náš zasratý plesnivý privát si asi úplne nezvyknem nikdy, ale to je hlavne tým, že nemám vlastnú izbu a nemám sa kde poloautisticky realizovať.)
stahovala som sa dvakrat, prvykrat si nepamatam, druhykrat mi bolo totalne jedno, akosi som uz odosobnena od vsetkeho, aj odtialto mi kludne rodicia mozu povedat, ze sa zajtra stahujeme
no my sme sa sťahovali niekoľko krát... ale najviac som nebola spokojná na dedine...dedina je úžasná ale na dovolenku alebo čo ja viem čo ale nie pre decko akým som bola... s deckami tam som si moc nerozumela tak som bola skoro nonstop so starými ľuďmi prababkou a rôznymi starkými kadekoho...tam aj tak každý každého poznal a bol v nejakom vzťahu...
a potešilo ma keď sme sa vrátili do mesta...aj keď je dubnica hrozná... a veĺa zlého sa tu stalo...
a v Brne na intráku som spoko! aj keď budúci rok, ak nájdem dobrý privát a fajn ludí (ak nie tak by mi nevadilo dohodnúť sa s babami aby sme brali tú istú izbu a to isté zloženie) tak tam.... ale Brno je super a bývam tam rada zatial
a neviem ja som húževnatý človek... ja sa s tým nejak zmeirim... riešim to potom
Dva roky do zadu sme sa sťahovali. Či tri? 23.12. to bude asi tretí rok Osobne som sa celkom tešila- vlastná izba a podobne.. je to tu krajšie, bližšie ku škole, s krajším výhľadom, takže +++.. Samozrejme, chýba mi ten starý byt, vyrastala som tam. Ale celkovo, teraz je to asi lepšie (aj keď musím vysávať dve poschodia namiesto jedného
k nášmu sťahovaniu napíšem len toľko, že milujem keď zatvorim branicku a idem sa zabaviť 45km od domova..
alebo keď odijdem niekam za prácou...
SHIT...
normálne som mala pocity. okrem toho, že som bola nervná z tých všetkých vecí. a tešila som sa furt na nové miesto.
a verím, že aj teraz sa do pár mesiacov odsťahujem voľakam do súkromia väčšieho, lebo ma tu mrdne v tomto byte s tými ľuďmi už asi.
no ja som sa tešila lebo sme konečne šli preč od babky ktorá sa do všetkého montovala atd... ale dlho som v novom domove nepobudla lebo teraz som na private a skoro nechodím domov takže tak no ale bývam tu s priatelkou takže je nám tu dobre
sťahovala som sa šesťkrát.Rodičia sú rozvedení,a tak nám s mamkou bohužial neostal byt,tak chodíme po podnájmoch.Pred každým sťahovaním sa mi strašne nechcelo,lebo konečne si na niečo zvyknete a idete zas preč.Ale ja som sa to nejako naučila zvládať,tak sťahovanie mi už problém nerobí.Teraz bývame už druhý rok v jednom byte,tak dúfam,že ďalšie sťahovanie bude do vlastného bytu
zažila som sťahovanie, ale bolo to v jednom meste z bytu do domu na druhý koniec mesta... školu som nezmenila, najprv mi dosť chýbali kamaráti.... tu žiadnych nemám, ale nie je to také zlé, mám vlastnú izbu, dom a záhradu, busy tu síce chodia dosť nahovno a je to trochu od ruky, ale je to celkom dobré miesto
po a pred bol rovnaký pocit a to jedine ten že som to mala v paži. sťahovala som sa pomerne často a vždy to bolo z jedného kúta Slovenska na druhý zbalia som si len oblečenie (veľa osobných vecí nemám, jedine plnú prdel kníh a osobné veci a šla do nového. pár krát sa stalo aj to že večer mi oznámila mama že sa sťahujeme a bolo mi to tak či tak fuk pravdepodobne som si zvykla takže pocity? myslím že žiadne D jedine asi ten že bude otrava maľovať a zariaďovať nanovo, ale neviem či sa to dá pokladať za pocit
Sťahovali sme sa z mesta do dediny asi o 80km ďalej keď som mala 10.
Ako dieťa som to brala dosť tragicky,pretože v meste som mala kopu kamarátov. Mala som z toho taký mierny kultúrny šok. Prerevala som si čo-to,ale nejako som si potom zvykla a začala mať dedinu aj rada.
Teraz som pár mesiacov skoro 300km od domova, ale milujem to tu(iný štát,iná mentalita,noví priatelia a neskutočne krásne mesto),i keď sa domov snažím chodiť ako to len ide
Presťahoval som sa do iného štátu, a tiež som chodil revúci, ale už som si pomaly zvykol. A chodím domov, ako sa dá, tak v pohode, aj teraz som doma pred sviatkami
Je to najprv ťažké, ale potom sa to celkom dá, často sa mi cnie, ale tak, viem že keď zoberiem auto, tak za 10 hodín môžem byť doma, tak to ma trochu ukľudňuje. Ale prvé týždne, mesiace, boli hrozné..
našťastie sme sa nikdy nesťahovali s celou rodinou, maximálne od babky o pár ulíc ďalej do nášho, a to som bola decko. a neviem si fakt predstaviť, že by sa moja rodina presťahovala, to by som asi znášala fakt zle.
a sama čo sa sťahujem, tak to síce furt desne prežívam a furt to dajakým spôsobom chujovo dopadne....ale zase nepreháňam to dajak extrémno, lebo to neni nafurt predsa, zbalím kufre, idem. a väčšinou sa teším, aj keď sa mi zároveň nechce ísť.
tak dramaticky som sa stahovala 4x
jasne ze si predtym nervozna a bojis sa ale zvycajne je to ovela lepsie nez ako si si myslela
ten prvy mesiac-dva byvaju zlozite lebo nepoznas ludi nepoznas mesto a ten pocit ze vies ist iba do skoly a domov je dost zly ale presne preto treba ist von a len tak chodit po okoli. peso autom autobusom to je jedno
a co sa tyka veci nemam potrebu so sebou vlacit sprostosti mozno tak plysovy sob maximalne ale toho som uz posledny raz nebrala
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
25 komentov
po! hnev, depresie,začarovaný kruh..
fakt dik aj za túto tému...
Až do dňa sťahovania som popierala, že sa niečo také má udiať, v prvé dni som mala strašný kultúrny šok a dosť pravidelne som vyrevúvala, že sa tam nedá žiť, potom som to znova popierala a vytesňovala a nakoniec som si zvykla.
(na náš zasratý plesnivý privát si asi úplne nezvyknem nikdy, ale to je hlavne tým, že nemám vlastnú izbu a nemám sa kde poloautisticky realizovať.)
a potešilo ma keď sme sa vrátili do mesta...aj keď je dubnica hrozná... a veĺa zlého sa tu stalo...
a v Brne na intráku som spoko! aj keď budúci rok, ak nájdem dobrý privát a fajn ludí (ak nie tak by mi nevadilo dohodnúť sa s babami aby sme brali tú istú izbu a to isté zloženie) tak tam.... ale Brno je super a bývam tam rada zatial
a neviem ja som húževnatý človek... ja sa s tým nejak zmeirim... riešim to potom
Idú ma zabiť malé priestory...
alebo keď odijdem niekam za prácou...
SHIT...
a verím, že aj teraz sa do pár mesiacov odsťahujem voľakam do súkromia väčšieho, lebo ma tu mrdne v tomto byte s tými ľuďmi už asi.
Ako dieťa som to brala dosť tragicky,pretože v meste som mala kopu kamarátov. Mala som z toho taký mierny kultúrny šok. Prerevala som si čo-to,ale nejako som si potom zvykla a začala mať dedinu aj rada.
Teraz som pár mesiacov skoro 300km od domova, ale milujem to tu(iný štát,iná mentalita,noví priatelia a neskutočne krásne mesto),i keď sa domov snažím chodiť ako to len ide
Je to najprv ťažké, ale potom sa to celkom dá, často sa mi cnie, ale tak, viem že keď zoberiem auto, tak za 10 hodín môžem byť doma, tak to ma trochu ukľudňuje. Ale prvé týždne, mesiace, boli hrozné..
a sama čo sa sťahujem, tak to síce furt desne prežívam a furt to dajakým spôsobom chujovo dopadne....ale zase nepreháňam to dajak extrémno, lebo to neni nafurt predsa, zbalím kufre, idem. a väčšinou sa teším, aj keď sa mi zároveň nechce ísť.
jasne ze si predtym nervozna a bojis sa ale zvycajne je to ovela lepsie nez ako si si myslela
ten prvy mesiac-dva byvaju zlozite lebo nepoznas ludi nepoznas mesto a ten pocit ze vies ist iba do skoly a domov je dost zly ale presne preto treba ist von a len tak chodit po okoli. peso autom autobusom to je jedno
a co sa tyka veci nemam potrebu so sebou vlacit sprostosti mozno tak plysovy sob maximalne ale toho som uz posledny raz nebrala