Super oxymoron som dala, ale k veci: zaujimalo by ma, či ste mali v živote človeka [a nemyslim akurat byvalych frajerov/frajerky], s ktorym ste si boli velmi blizki, vedeli ste o sebe takmer alebo uplne všetko, ale v sučasnosti už nie ste v kontakte, pri
mala som jednu kamarátku, s ktorou sme si hovorili úplne všetko, furt sme boli spolu a tak... potom sa z nej stala odporná falošná krava a tak som sa s ňou prestala baviť... neľutujem to a nezmenila by som to...
áno, mal som kamarátku, s ktorou sme si skvele rozumeli, poznali sme sa 3 týždne a zdalo sa nám akoby sme sa poznali 3 roky. momentálne už spolu nekomunikujeme, ale občas na ňu myslím, ako sa asi má..
keby sa dalo určite by som to zmenil, a verím že raz sa to aj zmení
mala som super kamaratku zo zakladnej. odisla som na gympel (zo stvrteho rocnika), bolo mi za nou smutno, ale dneska je z nej prvotriedna stetka, fajci, pije a som rada, ze som odisla, lebo som stretla super ludi s ktorymi sa aj dnes velmi rada vidim
od škôlky som sa bavila s holkou, s ktorou sme mali dosť vela spoločného, dokázali sme si pokecať o všetkom a každý deň sme spolu boli vonku (a aj v škole, lebo sme boli spolužiačky) a potom jej neskutočne preplo a mne to liezlo na nervy. dojebala to ona, dojebala som to ja, niekedy si vyčítam, čo som spravila, pretože aj to bolo spúšťačom toho, že ju celá trieda úplne vyčlenila z kolektívu a začali ju šikanovať, síce ona si za to mohla z veľkej časti sama. predtým si do nej nikto nedovoloval, lebo mala svoju partiu, ale keď bola sama sa do nej púšťali úplne všetci.. občas sa vidíme na ulici alebo na zastávke, lebo bývame na jednom sídlisku, ale ignorujeme jedna druhú. neviem. nemrzí ma, že sa už spolu nebavíme. kamošky prednedávnom jebali niečo, že ju pozveme na pivo, ale ja by som nešla. podľa mňa by nás aj tak poslala do piče
áno a je ich henď niekoľko... som typ človeka ktorí sa síce dokáže baviť s kýmkoľvek ale keď si niekoho pustí bližšie (nemyslím fyzicky) tak je to dosť hlboké... a pár takých bolo pri jednej kamarátke zo školy mi je to lúto samozrejme, ale nemenila by som ako to je, lebo jej povaha sa žial vyformovala na podobizeň jej manky a to je hrôza a dosť sa na nej smejem a chce ma zaliať krvou par rokov
potom ďalšia, pri tej ej to... proste danú osobu mám veľmi rada, kedysi som spravila pár tzlých vecí voči nej, kt. vyplávali an povrch (a človek sa učí na svojich chybách) a prestali sme sa stretávať (inak každé rános a v buse vidíme a v robote lebo ja som toho začala mať veľmi veľa a nechodila som von...a sem tam sa niekomu podarilo vytiahnuť ma keď som mala toho menej...a hentá začala žiarliť a odúvať sa a ja som nemala chuť byť s človekom odutým keď mám doma pokokot roboty... a potom mi došlo že takto je to lepšie...
nemam rada keď sa ludia zlostia voči mne
a ešte je pár ludí... pri ktorých mi je to lúto ale ja som za istých podmienok otvorená normálnemu kamarátstvu len oni musia prehodnotiť svoje správanie a očakávania
Nemrzí ma nič Vážne nie... uvedomila som si, že každý je nahraditeľný.
Ak niekto raz odíde, zmierim sa s tým a idem ďalej. A takého človeka si automaticky vytlačím z mozgu, už nemá u mňa miesto a nepočítam s ním do budúcnosti. Zbytočne sa v spomienkach nešpáram.
(za predpokladu, že nás rozdelila obrovská diaľka (asi desať kamarátov), nemám problém sa s nimi stretnúť, kebyže sa vrátia, alebo ich navštíviť, keby som v dobrej finančnej situácii)
Takých ľudí je veľmi veľa a zbierajú sa od škôlky až po teraz. Ja som si z toho ťažkú hlavu nikdy nerobila, keď mám byť s niekým tak sa naše cesty stretnú ešte a keď nie tak nie. Ľudia prichádzajú a odchádzajú a svet sa nerozpadne
jedna kamoška, s ktorou som chodila na gympel ale sme sa vlastne poznali od narodenia....aj na výšku sme šli do toho istého mesta, len proste sa na mňa akosi vykašľala...ale ono to začalo už vted y, keď si v 16 našla frajera
potom ďalšia kamoška zo základky a potom z gympla, s ktorou som mala tiež úplne super vzťah, len potom tiež na výške nejak upadla komunikácia
ale v podstate mi títo ľudia nechýbajú, je to o tom, že to naše kontaktovanie sa zaniklo nejako prirodzene a možno by sme si už ani nemali čo povedať...a ak by mi na naich zasa až tak záležalo a neviem ako mi chýbali, tak robím niečo preto, aby som sa s nimi stretávala
a hej, ľudia prichádzajú a odchádzajú a každý po sebe niečo nechá
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
35 komentov
keby sa dalo určite by som to zmenil, a verím že raz sa to aj zmení
ano
nemyslim, nema
nie
nie
snad som zodpovedal vsetky otazky a nic som nedoplietol
potom ďalšia, pri tej ej to... proste danú osobu mám veľmi rada, kedysi som spravila pár tzlých vecí voči nej, kt. vyplávali an povrch (a človek sa učí na svojich chybách) a prestali sme sa stretávať (inak každé rános a v buse vidíme a v robote lebo ja som toho začala mať veľmi veľa a nechodila som von...a sem tam sa niekomu podarilo vytiahnuť ma keď som mala toho menej...a hentá začala žiarliť a odúvať sa a ja som nemala chuť byť s človekom odutým keď mám doma pokokot roboty... a potom mi došlo že takto je to lepšie...
nemam rada keď sa ludia zlostia voči mne
a ešte je pár ludí... pri ktorých mi je to lúto ale ja som za istých podmienok otvorená normálnemu kamarátstvu len oni musia prehodnotiť svoje správanie a očakávania
Nemrzí ma nič Vážne nie... uvedomila som si, že každý je nahraditeľný.
Ak niekto raz odíde, zmierim sa s tým a idem ďalej. A takého človeka si automaticky vytlačím z mozgu, už nemá u mňa miesto a nepočítam s ním do budúcnosti. Zbytočne sa v spomienkach nešpáram.
(za predpokladu, že nás rozdelila obrovská diaľka (asi desať kamarátov), nemám problém sa s nimi stretnúť, kebyže sa vrátia, alebo ich navštíviť, keby som v dobrej finančnej situácii)
potom ďalšia kamoška zo základky a potom z gympla, s ktorou som mala tiež úplne super vzťah, len potom tiež na výške nejak upadla komunikácia
ale v podstate mi títo ľudia nechýbajú, je to o tom, že to naše kontaktovanie sa zaniklo nejako prirodzene a možno by sme si už ani nemali čo povedať...a ak by mi na naich zasa až tak záležalo a neviem ako mi chýbali, tak robím niečo preto, aby som sa s nimi stretávala
a hej, ľudia prichádzajú a odchádzajú a každý po sebe niečo nechá