Prejavilo sa to dnes takto. Dostala sa mi pod ruky taká reťaz, čo nesvietila. Bol som schopný sa s ňou babrať asi štyri hodiny. Čím dlhšie som to robil, tým viac mi z toho celého hrabalo. Ale nechcel som dovoliť, aby som to nakoniec neurobil. Uznávam to, že do čoho sa z vlastnej vôle pustím, to by som mal urobiť poriadne, nech ma to stojí,čo to stojí.
Okrem toho som sa chcel ísť bicyklovať. No cesta do kostola, keď som sa na tej poľadovici, čo bola, strepal na chodník ma od toho odradili. Už si pripadám ako nejaký starý dedo, čo plánuje ísť na ryby pol roka dopredu - Tak radšej nebudem už nič hovoriť dopredu, aby sa nestalo, že to opäť stroskotá na niečom.
Budem mať teraz výročie cesty do Imela (minuloročnej), tak by som si chcel dať repete . (Píšem, že nebudem nič plánovať a v ďalšej vete plán .)
Na zajtrajšok sa teším, hlavne na polnočnú omšu. Práve polnočná pred dvoma rokmi patrí k najsilnejším citovým zážitkom v mojom živote.
V každom prípade, ak nebudem trénovať nohy, tak určite budem od rána trénovať ruky na klavíri. Nasledujúci deň si nenechám ničím pokaziť. Ani únavou a preto už idem.
Ahojte
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár