cítim bolesť, ktorá nechce odísť,
chcem už koniec, a tak zľahka privriem viečka,
no trpím ďalej, už to nejde nijak obísť.
Možno príliš senzitívny,
áno, ja to dobre viem,
som raz taký, ja to proste takto cítim,
ja za to však nemôžem.
Dala si mi do života
plno svetla, krásnych chvíľ,
všetku krásu tohto sveta,
vďaka Tebe, pri Tebe, s Tebou som rád prežil.
Včera som to „asi“ prehnal, viem,
nevedel som city zvládnuť,
neviem však už zabudnúť,
i keď možno veľmi chcem.
Odpusť, prosím, tieto slová,
čo zo zúfalstva zo mňa prúdia,
zas len otvorí sa rana nová
a moje zmysly ma zas celkom zradia.
Nevidím viac zmysel v bytí
plnom veľkých sklamaní,
srdce, čo sa do záhuby rúti,
koniec nájde kdesi v ľúbení.
Nevládzem už ďalej kráčať,
keď sa potknem, znova vstávať,
nevládzem už takto žiť,
zbytočne po svete blúdiť,
za živa hniť.
Nezvládol som príval citov,
musel som Ťa proste objať,
čakám koniec sveta s realitou
plnou vecí, čo ťažko prijať.
Bolelo to , stále bolí, bolieť ešte dlho bude,
povedať si túžim: „NIE!“,
príval citov v plnom prúde
a nervové zrútenie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár