No myslim si, ze pesimista je clovek, ktory ma zlu naladu len tak, z nicoho nic, lebo chce mat zlu naladu. No u mna je to inak. Ja mam zlu naladu, lebo ju ovplyvnuju udalosti a veci, co sa deju okolo mna. Tak rad by som sa pred nimi uzavrel... No bohuzial. Nie, ja nie som pesimista, som skor pesimisticky naladeny realista. Nenamyslam si, ze nieco bude dobre, ked to urcite dobre nebude, netvarim sa ako PanBoh a krasavec pred ludmi, ktori za to vlastne ani nestoja, nevidim zmysel v hlupucko-blbuckom usmeve po cely den. Smejem sa, ked mam dobru naladu a mam na to chut.
No a ze pisem v poslednej dobe pesimisticke statusy? Ano, je to tak, ale ako vsetko, aj toto ma svoj dovod. V podstate, prapovod siaha az do minulosti vzialenej 10 rokov. Vtedy sa mi stalo nieco, o com skoro nikto z vas (a mozno vobec nikto) nema ani sajnu. Stalo sa nieco, co by som este nedavno nezelal ani najvacsiemu nepriatelovi. No dnes... ach, som hnusny, no co uz... dnes niektorym ludom zo srdca zelam, aby si to prezili tiez, nech pochopia. Stalo sa mi nieco, co ma poznacilo v podstate do konca zivota. V naslednosti na to som mal problemy s centralnou nervovou sustavou, so zakladnymi zivotnymi funkciami, so sankou a celustou, problemi s chrbticou, problemy s drzanim tela, problemy so skolou, v podstate so vsetkym. No najviac ma mrzia problemy v spolocnosti, to ostatne sa casom nejak spravi/spravilo. Zmizla tiez aj vacsina, mozno niektorych aj peknych, spomienok na minulost.
Zostal zo mna totalny outsider, ktoreho nema NIKTO rad (sice aj predtym som mozno trochu bol, ale rozhodne nie v takej miere), ktory od seba odpudi hadam kazdeho, koho stretne, s ktorym to nikto dlho nevydrzi. Ja sa ale tak velmi snazim... Tak velmi chcem... Snazim sa byt ku vsetkym mily, kazdeho rozosmiat, povzbudit, som rad, ked vidim inym ludom na tvari usmev. Chcem mat kamaratov, chcem sa s nimi smiat na nezmysloch...chcem, chcem, chcem... No casom som si hadam aj nejak zvykol, ze to nejde, lebo... lebo JA. Ale prd... co... na to sa neda zvyknut... trepem kraviny...
Nebyt tej udalosti pred 10 rokmi, dnes som mozno excelujuci student s maturitou na same 1, mozno som obklopeny hrbou kamaratov a dievcat, mozno, mozno, mozno... ktovie. Nebyt tej nehody, dnes mohlo byt vsetko uplne inak. Do dnes mi to kazi naladu, ked si spomeniem, co vsetko mohlo byt, KEBY...
Zmaturoval som... no... nejak som proste zmaturoval, podal som si prihlasky na 4 skoly, z coho dve boli zalozne, keby ma inde nevzali a jedna bola taka, ze ak by nahodou. No prave na jednu z tych zaloznych ma nevzali ( ), na druhu este doteraz neviem a v podstate je mi je to jedno a na tie ostavajuce dve ma vzali, z coho na jednu som ani nahodou necakal, ze ma vezmu. Viem, mal by som byt rad, no neviem... Mam pocit, ze na to asi ani nemam. Bojim sa. Bojim sa skoly, bojim sa intraku.
Snazim sa byt galanty k dievcatam, lebo si ich vazim a myslim si, ze si to zasluzia. No ak po kazdom galantom tahu dostanem miesto podakovania alebo aspon usmevu narazku, ze "ja si na tom nezakladam", fakt ma to prestava bavit. Ale nie, ja v tom budem pokracovat, nerobim to preto, aby som si u niekoho splhol alebo proste preto, ze sa to asi patri, robim to preto, ze je to proste vo mne. No v dnesnej "modernej" dobe sa podobne gesta uz vobec necenia, naopak, vacsinou so povazovany za zastaraleho a trapneho.
Velmi som sa tesil na tohtorocne prazdniny, ked zmaturujem a konecne vypadnem z toho ustavu (Gymnazium Jana Holleho v Trnave), prec od vsetkych tych ludi, z ktorych vacsinu nemam rad, jak ani oni nemaju radi mna. Tesil som sa. No je to tu. Prisli prazdniny a vsetky moje plany jaksik padaju. Moj foter, ktory za 20 rokov nebol schopny nadstavit jedno poschodie na rodinnom dome, uz v polovici minulych prazdnin isiel na predcasny dochdok, aby mohol stavat dom. Teraz mi kazdy jeden vecer chce prikazovat, kedy mam ist spat, kazde jedno rano ma budi a kaze mi vstavat, nikdy neda pokoja, furt musim robit, co on povie, kazdy den musim minimalne 5 hodin makat na zasranej stavbe, o ktoru uz som tymto stratil zaujem a cele prazdniny mam znicene. Pomaly uz vobec nemam narok na vlastny program. Ked to pojde takto dalej, stane sa zo mna fakt vyvrhel spolcnosti, totalny rebel. Ach, Boze... ake to bolo nadherne, ked som byval sam doma a obcas som zavolal kamarata prespat a bola sranda, ked sme boli rano sami doma...
Ja sa proste niecim diametralne odlisujem od ostatnych ludi v mojom veku, niecim ich asi nutim ustavicne, ked sme v spolocnosti viacerych ludi, robit zo mna debila a vobec sa nado mna povysovat a tvarit sa, ze ja som len ten "dole". Najviac ma mrzi, ked aj najlepsi kamarat robi debila. Som velmi citovo zalozeny clovek. No a skuste mat niekto po takomto zivote optimisticku naladu...
No aj tak je zo vsetkeho najlepsie, ze je zaujimave, ze vsetci dokazu byt ku mne mili, len ked som uplne na dne a vidia, ze je zle.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
suellen
25. 6.júna 2010 12:43
Ty by si sa v prvom rade mal prestať obávať tej školy a intráku. Myslím, že to bude pre teba vykúpenie...a keď zistíš, aké je to byť sám sebe pánom, domov sa nevrátiš, ani len na to leto. držím ti palce
Napíš svoj komentár