Sedela som na hlbokom a pohodlnom kresle oproti dverám. Chodba dlhá niekoľko metrov s bielymi stenami pôsobila chladno. Len tie oranžové kresla udierali do očí. Bol to vlastne paradox.
"Kto má na vás čas celý deň dopekla?" zahundrala si. Dvere otvorila žena asi v strednom veku. Mala priateľské svetlé oči a dlhé blond vlasy vypnuté do copu. Doktorka Rittersonová sa usmiala na neznáme dievča. Ale ten úsmev sa nepreniesol do očí. Skôr sa v nich zobrazila dôverná až rodičovská starosť. Avšak u psychológov to nie je nezvyčajné.
"Zdravím. Čakám tu už hodinu a úprimne, nemám na toto čas celý deň." To dievča bolo až nezdravo drzé. Ale aj napriek tomu mi bola istým spôsobom sympatická.
"Samozrejme Nina. Za 5 minút ťa príjmem." Nezatvárila sa nadšene ale ostala ticho. Otočila sa ku mne a usmiala sa na mňa.
"Netuším prečo si tu ale vyzeráš, že sa tu ešte stretneme," podišla ku mne a podala mi ruku, "Nina Moorová."
◽◽◽
"Nad čím premýšľaš?" Vytrhla ma zo zamyslenia Nina. Opierala sa o zárubňu dverí. Sadla som si s kávou k barovému stolu.
"Ani sama neviem," zaklamala som.
"Ty si myslíš, že neviem kedy klameš, ale ja ťa už poznám. 7 rokov je 7 rokov. No spovedať ťa nejdem. Aj tak mi to skôr či neskôr povieš sama," mala pravdu. Vždy jej všetko poviem. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a ja nikdy nebudem ľutovať, že som ku tej doktorke šla keď som mala ešte len 18 rokov.
"Nebude ti vadiť ak si dnes zoberiem auto?"
"Nie, v pohode. Pôjdem taxíkom," dopila som zvyšok kávy a šla sa obliecť. Na tmavé rifle som si natiahla topánky po členky na vysokom a hrubom podpätku. Prehodila som si cez bielu košeľu s véčkovým výstrihom kabát krémovej farby. Natiahla som sa po tašku.
"Cara?" Zakričala na mňa na poslednú chvíľu Nina.
"Dnes budem dlho v práci. Mám povedať Ianovi nech dnes donesie on obed?"
"Povedz mu nech mi napíše. Dohodneme sa."
"Ďakujem. Hádam ma chápeš," áno chápala som ju. Nina je z právnickej rodiny a sama teraz začína svoju kariéru. Keďže je v rodinnej firme, otec od nej očakáva viac.
◽◽◽
Taxík mi zastavil rovno pred obchodným centrom. Vošla som do budovy a privolala som si výťah. Nechala som sa vyviesť na 3. poschodie.
Prešla som cez veľké dvojkrídlové dvere s nápisom Lunga Caffe. V miestnosti pre zamestnancov som si odložila veci a pustila sa do práce. Mala som rannú spolu s kolegom Markom. Najradšej som bola keď nám zmeny vychádzali spolu. Zvykli sme sa striedať pri kase a pri obsluhovaní.
"Vyzeráš unavene," poznamenal.
"Dnes som nejako zle spala."
"Ak chceš kľudne pôjdem obsluhovať," ponúkol sa no ja som odmietla. Aj tak som sa potrebovala trochu prebehnúť. Čas plynul a ľudia prichádzali a odchádzali. Keď som sa vrátila k pultu s objednávkou, Marko mi kývol hlavou ku stolom. Naznačil mi, že prišli ďalší zákazníci. Zobrala som si zase papierik s perom a šla ich obslúžiť. Keď som si lepšie prezrela mladý pár, oči sa mi zastavili na tmavšom mužovi so skoro čiernymi vlasmi ako mám ja a hnedými, no výraznými očami. Tvár mal úzku ale nie príliš. Stredne plné pery. K tvári primerane malý, pekný nos smerujúci nepatrne hore. Bol ležérne až športovo oblečený. Vyžarovala z neho pozitívna energia. A potom som si všimla ženu čo bola s ním. Rovné, do pol chrbta padajúce plavé vlasy mala voľne rozpustené. Bola elegantne oblečená. Modré oči na mňa hľadeli spod hustých mihalníc. Mala výrazné obočie. Aj keď sedela som videla aká je vysoká a štíhla. Jednoducho modelkovský typ. Ale jej výzor odporoval tomu jeho.
"Dobrý deň. Čo vám ponúknem?" spýtala som sa a zatvárila som sa milo. Čo sa mi nie vždy darilo.
"Nealkoholické mojito a jednu veľkú kofolu," odpovedal mi ten muž nie príliš hlbokým ale aj napriek tomu príjemným hlasom. Prikývla som a odišla som po objednávku. Marko pri pulte utieral pohár a sledoval ma. Keď som robila mojito, či som chcela alebo nie, očami som zablúdila ich smerom.
"Je dobrý, že?" Šibla som pohľadom po Markovi.
"On? Čo ja viem. Taký normálny," z jeho úškrnu mi bolo jasné, že mi neverí. Ale ja som to myslela vážne. Úplne obyčajný sympatický chlap. S uhrančivým pohľadom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Len
Aj tak mi to skôr či neskôr povieš sama," mala pravdu.
"mala pravdu" nie je uvádzacia veta priamej reči, tam je lepšie to nechať ako samostatnú vetu.
A možno je to príznačné pre žáner, neviem, lebo také zvyčajne nečítam, ale je skutočne potrebné opisovať podrobne oblečenie postáv?
(Je mi jasné, že istá miera opisov je potrebná pre charakterizáciu, ale občas sa mi to zdalo priveľa.
Plus by som ešte skúsila ich tam zakomponovať trocha viac nepriamo, trebárs miesto "Na tmavé rifle som si natiahla topánky po členky na vysokom a hrubom podpätku. Prehodila som si cez bielu košeľu s véčkovým výstrihom kabát krémovej farby. " to podať na spôsob. "Obliekla som sa. Bielou košeľou s tmavými rifľami nemôžem nič pokaziť. Po krátkej úvahe, ktorý kabát si obliecť, som sa rozhodla pre ten novší, krémový." (pokojne o odsek alebo aj desať neskôr) "Ako by som to tušila, že sa dnes nachodím. Ešte dobre, že som si obula topánky, ktoré sú síce vysoké a preto v nich vyzerám super, ale vďaka ich hrubým podpätkom sú dos´t pohodlné aj na celodenné chodenie"
A teraz je jasné, že ten príklad znie dosť zle, lebo je jedna v noci a nechce sa mi poriadne rozmýšľať, ale proste ak to nie je len vymenovanie zoznamu vecí, číta sa to lepšie. Síce to bolo stále kostrbaté, lebo je tam toho veĺa naraz, ale aj keď chceš detailný opis oblečenia, stále by to šlo tak, že raz spomenieš blúzku a gate, o tri odseky neskôr jej niekto pochváli kabát a na konci kapitoly spomenieš (ne)pohodlnosť topánok vzhľadom na ich podpätky)
(prepáč za siahodlhé komentáre, neviem/som lenivá písať, tak mám vždy strašné nutkanie podporovať a rýpať pri tých, ktorí tak leniví nie sú