Niekoľko týždňov dozadu za mnou prišiel môj vychovávateľ na intráku, že približne o hodinku by potreboval odovzdať za našu výchovnú skupinu esej na tému "Veci verejné sa týkajú aj mňa", pričom ma poprosil, či mu to nenapíšem. Keďže som mal úplnou náhodou voľnejšie popoludnie, tak som si nad to sadol a za 20 minút som zo seba niečo vypotil. Odovzdal som to vychovávateľovi a ďalej som sa nestaral.

V stredu však vychovávateľ došiel na izbu okolo ôsmej večer (pričom nás chodieva kontrolovať bežne o pol desiatej) a pograturoval mi k prvému miestu v esejistickej súťaži. V tom momente som sa nemohol ubrániť naozaj nekontrolovateľnému smiechu. Vyhral som nejakú krajskú súťaž s esejou naozaj písanou na poslednú chvíľu, no nenormálny flip.

Vo štvrtok som musel ísť domov pre oblek aby som v piatok ráno znova cestoval do Košíc, v obleku a kabáte (pričom oboje neznášam...). Prišli sme na krajský úrad, prevzal som si cenu a tak nejak šiel domov. Úplne ma dostalo, že pani, ktorá mi cenu odovzdávala nenormálne vychvaľovala tú esej, len som pozeral, že čo to rozpráva...

Asi som naozaj dobrý, inak tomu nechápem. A to má môj otec pripomienky k žurnalistike... Pomaly ho aj vďak takýmto drobnostiam presviedčam o svojom.

 Blog
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
bosorka221  10. 11. 2007 13:58
dobryy.. a zurnalistika moze byt fajn.. mozno tam raz aj ja pojdem.. mozno
2 
fotka
tatianka  10. 11. 2007 14:06
mohol si uverejnit tu esej
3 
fotka
luc.ka  10. 11. 2007 14:17
pripájam sa k druhému názoru... uverejni

a gratulujem
4 
fotka
myr3c  15. 11. 2007 10:15
zurnalistiku ti odobrujem....
Napíš svoj komentár