Nevedela som, čo mám za ten čas robiť, tak som prehľadala krabice a vytiahla svoj notebook. V tom niekto zazvonil. Lenivo som zavrela notebook a išla som otvoriť. Ostala som ako omámená. Pred dverami stál chalan (asi v mojom veku), mal nádherné hnedo-zelené oči a gaštanovohnedé vlasy. Ani zďaleka som netušila, čo mám povedať. Nakoniec som zo seba vysúkala: "Eh... ahoj..." "Ahoj, volám sa Christian... eh, priniesol som ti koláč, vieš, u nás doma máme takú tradíciu. Novým susedom upečieme koláč..." "Jasné, poď ďalej, ak máš čas... alebo chuť... a mimochodom, ja som Layla." "No dobre, idem..." Bola som z toho úplne preč. Nebývam tu ešte ani dve hodiny, a už mám v kuchyni chalana!!!
Prepáč mi to, ešte len teraz sme sa nasťahovali, nevšímaj si ten neporiadok." "To je v pohode" zasmial sa. "Počkaj, musím nájsť nejaké lyžičky.."
Po desiatich minútach prehľadávania škatúľ som ich konečne našla. "No hurá!" zvolala som.
Keď sme dojedli koláč, za všetko som mu poďakovala, chcela som ho ešte niekam pozvať, ale už musel ísť domov. Sklamane som ho odprevádzala. Zrazu sa spýtal: "Počkaj, ešte nemám tvoje číslo!" "No vidíš, aj by som na to zabudla!" vytiahla som papier, napísala som tam moje číslo, a dala som mu ho. "Ďakujem, ahoj!" "Čauko!" zakričala som za ním a zavrela dvere. Myslela som, že budem od radosti kričať, ale bála som že by to náhodou niekto počul...
-----------------------------------------------------------------------------------------------------
Asi nič moc, ale bolo to narýchlo

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
11  18. 11. 2019 16:02
.
Napíš svoj komentár