2.7 – PIATOK
7:00 – idem si zabehať. – SAMA! Mala som ísť s JO , ale „nemôže“ lebo „musí“ niečo „vybaviť “. No to som zvedavá čo to tak môže byť. Ale čo už , príde za mnou rovno do šport centra.
9:15 – ty brďo. Zrazila sa som s tým najkrajším chalanom na Menhetene. Bol veľmi ale veľmi zlatý a tak cool. Bol čosi medzi Orlandom Bloomom, Jony Depom, Vinom Dízelom, Bredom Pitom a tým modelom na novú vôňu Lacote. Tvárila som sa ako kvietok ktorý po dlhej zime uzrel lúč svetla. Bol ku mne hrozne milý. (Mňam, chrum,...). Keď ma dvíhal zo zeme, mala som pocit ako keby sa celí svet zastavil. Počula som tiecť vodopády, spev vtáčikov, odbíjať zvony a videla som tie najkrajšie ohňostroje. Jedným slovom nádhera. Približovali sme sa k sebe. On mi mohol spočítať pehy na tvári (keby nejaké mám) a ja som mu mohla spočítať všetky plomby v ústach a potom ... Na zdôraznenie efektu opíšem detailnejšie celý okamih.
Ja: Ležím na zemi. Uvedomujúc si, že som práve spadla.
On: Neviem určite (Práve som rozoznávala dierky v betóne), ale pravdepodobne sa niečoho zachytil a pomaly vstal.
Ja: Obraciam sa a zhlboka sa nadychujem, aby som mohla čo najintenzívnejšie s dôrazom na efekt vynadať do .... nejakému/ej ..., že je ..., a či je taký/á ..., že nevidí kam ide! Ale vtom momente si všimnem kto nado mnou stojí. ( Apoleón z rajskej záhrady) Ale keď že neokysličený vzduch ktorým sa mi naplnili pľúca sa dožadoval opustenia tohto stiesneného priestoru a ,keď že som ešte mala v pláne niekomu z chuti vynadať, a moje hlasivky boli pripravené sa rozvibrovať na maximum – tak sa niečo nezadržateľne dralo von. No na šťastie som sa v poslednej chvíli spamätala a zmenila pôvodné slovo na bližšie neurčité citoslovcum ktoré malo minimálne zvukové rozhranie 100 decibelov. „ ÁÁÉÚÉ .“ (trapas)
On: Zažmurkal, obzrel sa ( môj zvukový prejav vydesil jedného pudlíka staršej pani ) a potom sa pozrel na mňa a USMIAL SA !
Ja: Neviem presne. Bola som uchvátená ( anjelom z nebies ). Pravdepodobne som tam len tak sedela na zemi a zízala na neho. Čo už je samo o sebe dosť zlé, ale keď ma niečo naozaj, ale naozaj dosť fascinuje tak pootváravam ústa ( bože prosím ťa nech som to nerobila) ,ale je tu ešte niečo čoho sa obávam ešte viac. Obávam sa toho , že som bola natoľko ohromená , že som asi pozabudla prehĺtať sliny a pri väčšom nahromadení by bolo eventuálne možné , že by mi mohla stekať kvapôčka sliny po perách. ( no to hádam ,ale nie. Dúfam. Bože prosím ťa , veď sa viem aspoň trochu ovládať). Ale aj tak to musel byť strašný pohľad. Ach. ( Trapas).
On: Akoby sa nič nezvyčajného nestalo , ( za ním asi holky slintajú bežne, ale žeby rovno pred ním?!) sa na mňa ešte viac zazubil a zohýbal sa ku mne.
Ja: Konečne som sa uvedomila. Zažmurkala som a utrela som si pot z tváre. ( z toho behu).
On: Bol v podrepe a s úsmevom mi podával ruku , pričom sa ma pýtal „ Si OK?“. ( aké pozorné )
Ja: Z toho škrekotu čo som vydala po zrážke som asi zachrípla , lebo som nedokázala vydať ani hlásku. A tak som len mimikou a zakývaním hlavou naznačila , že asi áno.
On: Pousmial sa na mňa „ no tak, podaj mi ruku nehryziem .“
Ja: Asi som z toho pádu mala mierny otras mozgu lebo som len nechápavo sedela ďalej a znovu som naňho začala zízať ako na obrázok.
On: „ Neboj sa .“ a upozornil ma svoju nadstavenú dlaň.
Ja: Elegantne sa vzniesla moja ruka k nekonečne modrej oblohe a ľahko ako jarný vánok pristála v jeho veľkej, zamatovo hebkej a upokojujúco teplej dlane. Bodaj by! V skutočnosti som zdráhavo podala ruku.
On: Okamžite ma za ňu uchopil, pousmial sa , a ťahal ma hore.
A v tom sa to stalo. Medzi tým ako ma zdvíhal a usmieval sa. A ja s úsmevom na perách som sa spomalene blížila k jeho mocnej hrudi ktorá dávala pocit bezpečia. Zdvihla som zrak k jeho nežným očiam, k oknám do jeho duše a on ma zato obdaril tým najočarujúcejším úsmevom, úsmevom ktorý mi ešte nikdy nikto nedaroval. Pritiahol si ma k sebe ešte bližšie. Zacítila som chvenie vyvierajúce z môjho vnútra, počula som všetky tie krásne veci, uvidela ohňostroje pomedzi ktoré prelietavali holubice. A vtom ... .... ..... ...... ....... .
On: „ Si v poriadku? Môžeš tu len tak pobehovať sama bez dozoru? Kde máš ...?“
Ja: „ Čože ? “
On: „ No kde máš rodičov ? “
Ja: „ Čo............? “
On: „ No mamku , otecka , sestru , brata , deduška , bab ................... ?“
Ja: Vytriezvenie.
„ Ty si myslíš , že som čo? , postihnutá či čo .
On: „ No .......................“
Ja: „ Vyzerám ako dement, alebo zasiahnutá nejakou ťažkou chorobou?“
On: „ No aj hej, keď sa tak správaš!“
Ja: „ Keď sa správam ako čo?“
On: „ Keď vydávaš zvuk ako postihnutá sliepka, vyvaľuješ oči, slintáš, neodpovedáš , ale len krútiš hlavou, tváriš sa , že nechápeš ani jednoduchým vetám. Áno ,tak aj vyzeráš ako ... !“
Ja: Kľud. Nádych , výdych, nevraždíme.
„Zato, že ty ako neandertálec sa nepozeráš kade ideš a zhadzuješ nevinných okolo idúcich si určite nevieš ani predstaviť aké to je , keď ťa nečakane vydesia, zvalia naschvál na zem, polámu všetky kosti v tele. A ty by si sto percente nevydal ani hlásku z bolesti, z rozhorčenia a šoku. A ako tvrďas natvrdlý by si nezostal v šoku z náhleho vytrhnutia z reality a zdrvujúceho dopadu na tvrdý betón kde si si buchol minimálne hlavu a krk. V tom prípade by pre teba nebolo bolestivé hýbať s krkom a nieto ešte prehĺtať sliny. A som si istá , že od samej radosti, že ťa skoro zabili by si pobozkal osobu stojacu nad sebou a určite by ťa nenapadla , ó áno nenapadla , lebo teba musia veci napádať , myslenie totiž prenechávaš iným, by ťa nenapadla druhá varianta – uškrtiť , prekliať , zabiť. Ale samozrejme ja som sa tá sprostá , keď neodpovedám násilníkovi ktorý ma skoro dokaličil. A s ktorého pravdepodobne vyrastie nebezpečná spodina spoločnosti. Tak pardon, že sa nedávam do kontaktu či už verbálne alebo vizuálne s takým typom vagabunda ako si ty. Je mi to vážne zo srdca ľúto.“
On: „ Za prvé: kto nevie kam ide? Určite to nebude scvoknuté malé decko ktoré ani nevie čo je to skutočný reálny svet.
„ Za druhé: by som asi nepobozkal osobu stojacu nad sebou a sto percentne nie ak by si tá osoba bola ty zlato. Pozri sa do zrkadla. Dobre?
„ po tretie : sprostá určite si. Niečo ti poradím. Daj sa liečiť. Urobíš službu ľudstvu.
Ja: „ Haha. No to je milé , že mi chce radiť bytosť ktorej sa vývoj zastavil na Homo. Čo je v tvojom prípade obrovský úspech dotiahnuť to tak ďaleko vo vývoji. Gratulujem.“
On: „ To sa ma strašne dotklo a hlavne , keď je to od sopľane ktorá mi svojou inteligenciou nesiaha ani po podrážky.“
Ja: „ To mi je ľúto, že si svet musíš prikrášľovať. A je mi tiež ľúto , že pri cestovaní máš veľké problémy, lebo nie všade majú dostatočné priestory na odloženie tvojho ega. A teraz už si niesom istá či si ma zrazil ty alebo tvoja nadutosť keď si prechádzal okolo. Debile.“
On: „ Na toto radšej nebudem reagovať , lebo na rozdiel od teba som slušne vychovaný.“
Ja: „ Hohó , dovoľ mi sa zasmiať, lebo v tom prípade vo vašej rodine gavalierstvo tvojim príchodom vymrelo a spolu s ním aj normálny úsudok a duševná normálnosť. A prepáč už musím ísť , lebo na osobu tvojho charakteru som minula až priveľa času a energie. A ktomu by ma mohol niekto vidieť v blízkosti teba čo by bolo naozaj dosť zlé. A keď si ešte predstavím , že dýchame ten istý vzduch ozýva sa vo mne nevoľnosť, z dovolením!“
On: „ Jasné, choď sa prebaliť!“
Ja: Ignorancia.
9:45 – Taký idiot. Ale ja sa s ním nebudem zaťažovať. Kde len môže byť JO? Už tu mala byť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lamiatko
29. 5.mája 2006 19:24
ako príbeh dobré dost sa to podobá na tie holiwoodske klasiky o dievčatách co sa zalubia ale v podstate dobré Ps: lubi sa mi svojský humor autory vtipné pasáže ktoré príbehu dodávajú iskru jednoducho zaujmu zasmejeme sa takže dosť dobre o ludoch mladých a odvekej problematike láske masmoj obdiv gagalka
3
no ja som sa zatial dostal k tomu že je to dost dlhe tak idem sa dostat opat na začiatok a snad tio dnes ešte prečitam.. ale vyzera to akčne..
4
he no neviem na čom fičíš ale celkom gut.. už bolo na čase vystriedat vykopavky typu jakubisko tak pjekne napiš scenar rozhovory chod za tetou benovou že ceš od eu prašulky na film o sk kulture mladych ludi a natoč filmik.. len ten chlap,.. no herec bude trošku problem bo jak si ho opisala.. skoro jak keby som sa videl v zrkadle.. pio takych 6 platikach a 6rokov v posilke tak potom v tme by to mohlo aj ist.. ale važne.. neviem de ceš takeho herca zobrat.. to si trošku prehnala hm?
5
haaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaahaaaaaaaaaa
dúfam, že to nie je skutočný príbeh. podľa mňa nie. lebo neexistujú ľudia, čo vedia tak pohotovo vtipne reagovať. nie, nie a nie.
dúfam, že to nie je skutočný príbeh. podľa mňa nie. lebo neexistujú ľudia, čo vedia tak pohotovo vtipne reagovať. nie, nie a nie.
Napíš svoj komentár