Medzitým :
„Nemal si ho nechať ísť!“ hnevala sa Ela.
„ Čo som ho mal zviazať čí čo?“ uškrnul sa Jack. „ Je už veľký, hádam sa vie o seba postarať , alebo sa bojíš žeby zablúdil? Bože Ela , nieje decko to sama vieš, keď bude chcieť tak sa vráti.“
„Mal si s nim pohovoriť, vysvetliť mu to. Je nahnevaný a je to TVOJ syn a nie nejaký prízemný plaz.“ Odsekla mu bez nádychu.
„Ja viem , že je to Môj syn. A pravé preto by to mal pochopiť. Pochopiť prečo to tak muselo byt.“
„ Ja s teba niekedy nemôžem. Ty nechápeš, že si mu rozbil jeho svet na márne kúsky a nie pravé najjemnejším spôsobom. Chudák však pomaly nevie kto je alebo kto by mohol byt. Minimálne je zmetený a úplné sám v neznámom meste o ktorom bol presvedčený že neexistuje!“ už zúrila Ela na Jacka.
„ Čo mam bežať za nim a tĺcť mu niečo do hlavy? Nie Ela týmto si musí prejsť sám. Skôr čí neskôr to pochopí a rozhodne sa správne.“ Uzavrel Jack tému lebo sa chcel sústrediť na nastavajúcu vec. Začal si chystať veci k odchodu keď si všimol neprítomný pohľad Ely. „ Kde je?“
„ Chytila ho rúnová braná.“ Reflexívne mu odpovedala.
„ No vidíš! Nemáš sa čoho báť. Z mesta odísť nemôže a pochybujem , že by sa stihol do niečoho zapliest, nieje taký šikovný ako ja.“
Ela musela uznať, že to čo hovorí ma logiku a ďalších par hodín sa o ňho nemusí báť, lebo staroveká rúna ho len tak nepusti a títo atlantsky strážcovia nestoja za nič, takže ho pravdepodobne nikto až do rana neprepusti. Ela mala už dobru náladu a zo zavrčaním Jackovi povedala. „ Čaká na práca!“
„ Ja viem. Musíme prečistiť par hláv,“ danov otec a zdvihol si pripravene veci, „ tak poďme.“
A Ela s Jackom odchádzali z domu vykonať to , načo par nadutých hláv tak skoro nezabudne.
Neskôr:
Už tadeto idem hádam po stý raz. Povedal by som , že blúdim v kruhu , ale to nieje možné, lebo idem stále v pred a iba sem-tam zahnem , ale aj tak vždy prídem k tomuto námestiu.
O chvíľu sa už bude stmievať. To bude fajn. Vždy som chcel kempovať pod hviezdami na takomto milom a peknom námestí ďaleko od civilizácie.
Posledný pokus a potom sa vzdávam.
Inak toto námestíčko nie je až tak zle. Je tu studňa s dobrou vodou. Ale mierne ma desia tie domy a ulice ktoré sú také puste, že z toho ide až mraz po chrbte. A tie domy sú zamknuté alebo inak zabezpečené lebo ani okna sa nedajú rozbiť.
Vážne by som sa tu nechcel nachádzať v noci, lebo pochybujem že tie domy budú zamknuté na vždy.
Ale ta cesta mi vážne nedáva zmysel. Pokiaľ idem po hlavnej , cesta akoby nemala konca. Niekedy si myslím že už som prešiel kilometre, ale keď sa obzriem , som len niekoľko sto metrov od studne a keď sa rozhodnem prejsť cez nejakú bočnú cestičku medzi domami po videní z nej sa ocitám rovno pred tou studňou....
...... . už zapadá slnko a necítim sa práve najpríjemnejšie. Pochybujem , že tie domy zostanú uzavreté aj po zotmení. Ale do rána to musím vydržať do vtedy ma určite nájdu.
Mám už toho dosť. Som smädný a úplné zdeptaný z tohto miesta. Zahnem do tamtej uličky a pôjdem sa napiť. Inak tieto bočné uličky nie sú až také zlé, dokonca sú celkom zaujímavé. Zakaždým keď do nich vstúpim všetko je tam také zahmlené a vzdialené akoby to ani nebolo skutočné ale pred tým keď pred ňou stojíte a pozeráte sa do nej, vyzerá tak tmavá a tak neprívetivá. Všetko sa tam zdá tak desivé a nebezpečné, že už pohľad na to prekliate miesto vás môže stáť život, no aj tak vás to tam ťahá akoby vám vravela , že len tam je to čo hľadáte, chcete alebo potrebujete. Keď už sa odhodláte , že vstúpite do nej , zdvihnete no a prejdete ňou cez pomyselnú vzdušnú hranicu zahalí vás tma a pohltí strach. Nie obyčajný strach ale tak silný pocit , že ho nedokážete ani opísať. Akonáhle však nohu stiahnete nazad za hranicu , znova len stojíte pred mŕtvolnou bočnou uličkou. No ale ak prekonáte pocit večného strachu a položíte nohu na zem , tma zmizne a vystrieda ju neskutočný zahmlený svet vedľajšej cestičky ktorý akoby nemal konca no niekde v diaľke vidíte jasnú malú bodku svetla. Vydáte sa k nej no zdá sa vám akoby sa každým krokom o krok vzďaľovala. Prepadne vás zúfalstvo a chcete sa vrátiť tam odkiaľ ste prišli, to ale nejde lebo ten druhý koniec je rovnako zúfalo ďaleko so svetelnou bodkou na konci. Potom zistíte , že máte dve možnosti , zostať tu na mieste do konca svojich dní, alebo sa vydať na zúfalú cestu za svetlom. Interesantné je , že keď zostanete stáť na mieste hodnú chvíľu, prestanete pociťovať smäd aj hlad a po ďalších pár minútach už necítite nič, nič až na absolútnu prázdnotu ktorou je presiaknutý celý priestor, a na koniec sa aj tak vydáte za svetlom. Hneď prvým krokom sa vám zdá , že sa blížite ku koncu a stačia ďalšie dva ďalšie kroky a ste oslepený nekonečnou žiarou svetla ktorá zaberá všetok priestor od steny k stene. Už zostáva spraviť posledný krok a vstúpite do svetla. To svetlo je akási brána podobná tej ktorou sme sem vstúpili až na to , že je presne opačná. Prvá - vstupná brána vás uvrhla do pocitu nekonečnej bolesti a strachu , za to však tá druhá vám predvedie pocit neskrotného šťastia, divokej vášne a nežnej lásky. Druhý rozdiel je v tom , že prechod cez tmavú bránu akoby trval roky zatiaľ čo cez svetlú to trvá iba pár sekúnd a rútite sa v nej rýchlosťou svetla až do kým sa neocitnete pred námestím. Je to super čosi ako tobogan a tak.
Chcete to zažiť znovu a znovu tak sa vydáte k postrannej aby ste si zopakovali jazdu. No akonáhle sa dostanete pred ňu a zahladíte sa do nej, veru dobre si rozmyslíte či tých pár sekúnd stojí za tú cestu. Človek začne uvažovať či nieje jednoduchšie vrátiť sa normálne k studni.
A ako sa na tú neprívetivú cestu pozerám, začínam nad tým rozmýšľať aj ja. Ale čo však je to v podstate len päť krokov. Nádych a idem.
Zbožňujem ten pocit depresie ktorý sa dopĺňa strachom aby mu nebolo smutno.
A teraz super zahmlený svet, si pamätáme nezastavovať. Ešte dva kroky.
Super teraz od svetla nič nevidím a posledný krok a so opäť.........................
..........................ty brdo kde to som. Však tu mala byť studňa. Nachádzam sa na nejakej ulici.
Je tu šero.
Asi ma šály zrak lebo niekoho pred sebou vidím.
Niekam sa ponáhľa .
Musím ho dostihnúť......................
................za tou osobou už utekám dobrých 30 minút.
Aha zmena naša osôbka sa zastavila a rozpráva sa s niekým.
Fajn tak to môže spomaliť.
Do riti utekajú znovu..............................................
......................je tma. A pravdepodobne som stratil svoj objekt. Niekde tu zašiel.
Aspoň , že vidím na cestu vďaka polorozpadnutým lampám.
Počujem nejaké zvuky a idú od tial.
Idem to preskúmať.
Zvuk ide s tejto uličky.
Mihotá sa tam svetlo. Radšej nakuknem len spoza rohu.
Je tam asi tak 20 osôb. Dve skupinky po 10 a každá z opačnej strany.
Nevidím tam tak dobre ale zdá sa mi , že prvá skupinka niesu ľudia. Majú červenú kožu , rohy a strašne dlhé pazúry.
Druhú skupinku neviem popísať. Všetci sú tam zahalený v plášťoch.
O niečo sa hádajú.
Idem sa pozrieť bližšie. Schovám sa za tie smetiaky.
U ohňa je niečo položené.
Nejaké vrece a hmíry sa.
Tí v kapiách asi stratili trpezlivosť. Červeno kožci totiž schytili vrecko a chystali sa odísť, ale tie osoby ich napadli.
Jednému sa podarilo zmocniť sa vrecúška. Rozväzuje ho a vyťahuje ..........
Preboha však je to malé dieťa a má zalepené ústa.
Osoba v kapucni si kľakla a položila metajúce dieťa na zem. Vytiahla divno zakrivenú dýku a začala hulákať niečo v nejakom divnom jazyku a vôbec si nevšíma krvilačný boj vedľa neho.
Na dýke sa rozžiarili červené znaky zdvíhajú a pokladá na zápästie a zarezal si do neho. Teraz ju zdvíha nad ........
Preboha on chce asi rituálne zabiť to malé. Musím niečo urobiť. Kebyže ho môžem nejako omráčiť potom by som pre ňho mohol zabehnúť. Ale ako?
Aha kameň. No dobre však to nieje ďalej ako 10 metrov.
„Hej! Ty tam!“ dobre upútal som pozornosť a už iba odpútať.
„ Aha pozri , tam !“ debil naletel. No dobre mam len jednu šancu musím dobre zamieriť. Super! Zatiaľ to vychádza a nikto si nič nevšimol.
„ Už ťa mám maličký už sa ti nič nesta........................“
V tomto momente Daniel stratil vedomie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár