Len tak.
O ničom.
Nič duchaplné. Mám toho toľko v hlave a na jazyku, čo by som písala...
Slová občas strácajú význam. A len veľmi ťažko sa hľadajú tie, vhodné na to, aby som mohla dokonale opísať situáciu...
Ako mám niečo opísať, keď vlastne ani sama neviem, čo si myslím.
Divné. Neznášam tie svoje stavy, keď jednoducho NEVIEM.
Idú mi na nervy. Úprimne povedané. Dosť ma vytáčajú a iritujú. Tie moje stavy. Schíza boduje. Vždy a všade.
Neustále nado mnou vyhráva. Ten pocit, keď jednoducho neviete. Najhoršie, čo môže byť. Ani neviem nad čím vlastne toľko rozmýšľam. A tento blog je úplne nezmyselný. Len chcem jednoducho ťukať ako zbláznená do klávesnice...a nemyslieť.
Chcem aspoň na chvíľu vypnúť. Bodla by dovolenka, niekde na konci sveta, s papierom a perom v ruke. To by sa písalo... Keby nikto nestál pri mne, nikto by sa nesmial, neklamal, nekomentoval. Mala by som vôbec o čom písať? A možno by som si konečne našla čas sama pre seba a usporiadala si všetky myšlienky. To by bolo už na čase. Lebo posledné mesiace mám pocit, že mi hlava vyletí do inej galaxie a už sa nevráti. Načo by aj? Veď ten mozog stále zamestnávam konšpiračnými teóriami, paranojou a nezmyslami. Je mi ho ľúto. Už ma má asi dosť. Ten mozog myslím. V tomto momente. Len mozog.
Stále len: Už na to nemysli, nejako bolo, nejako bude, všetko sa napraví, dá sa to do poriadku, bude to skvelé, bude to len lepšie, odosobni sa od toho. Vám sa to povie. Nie je to také jednoduché.
Vyskúšajte si vypnúť mozog. Keď sa vám to podarí, aspoň na pár minút, urýchlene mi pošlite postup.
A potom si vypnite aj srdce. Na chvíľu necíťte, neľúbte. Ono to nejde. A srdce. Predsa len... keby som ho vypla, asi by si potom už veľa neužila.
Taký zmätok. Už dlho som nezažila niečo také. Že človek nevie, na čo má myslieť skôr. A nie, nemyslím tým povinnosti, ktoré si musíte odrobiť, množstvo učiva, ktoré sa musíte naučiť. Nie takéto myšlienky. Úplne iné. Zvláštnejšie.
Silnejšie emócie.
Lenže ja neprehrávam. Nevzdávam sa. Nezahodím všetko za hlavu. Nepredávkujem sa liekmi, nedorežem si žily, ani neskočím s z trinásteho poschodia.
Ja sa postavím.
A pôjdem ďalej.
Ako už toľkokrát.
Zvládla som to.
Vždy.
Všetko.
Zvládnem aj toto.
A zvládnem aj ďalšie svinstvá, ktoré si život pre mňa nachystal.
Akoby povedala jedna moja veľmi dobrá kamarátka:
SOM SILNÁ ŽENA.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár