„Ahoj.“ Potichu som ho pozdravil a zohol sa k nemu aby som ho mohol pohladiť. Vtedy som si všimol, že má obviazanú labku. Usmial som sa na neho a vykročil k dverám. Keď ich otvoril, ocitol som sa na recepcii. Veľká prázdna miestnosť s jedným dlhým stolom s nápisom firmy a staršou paňou, ktorá na mňa vrhala vražedný pohľad.
„Dobrý deň.“ Milo som sa pozdravil.
„Čo tu chcete?“ hovorila mi a pilníkovala si svoje nechty.
„Som Marek a som tu nový. Prijali ma na pozíciu psychológa.“ Hovoril som. Jej pohľad ma odrádzal od všetkého čo som tam chcel dosiahnuť. Mal som chuť sa zobrať a ísť domov, no vedel som, že toto je moja šanca niečo dosiahnuť.
„Fajn. Na konci chodby doprava.“ Zhundrala si popod nos a začala pozerať do okna. Pokazila mi celý deň, no nenechal som sa odradiť.
„Ďakujem.“ Milo som jej ešte odpovedal a vybral sa po dlhej chodbe. Čím bližšie som sa dostával k dverám do ktorých som mal vojsť, dostal som strach. Tesne pred nimi som zastavil. Srdce mi začalo silno búšiť a cítil som nejaký zvláštny tlak v hlave.
„Dobre Marek, priprav sa na všetko. Bude to fajn. Od teraz budeš niekto.“
Zhlboka som sa nadýchol a otvoril som dvere. Pri okne stál starší pán s dlhou sivou bradou v bielom plášti a klopkal si nohou na zem.
„Dobrý deň.“ Povedal pán a otočil sa na mňa.
„Dobrý deň. Som Marek a som tu nový.“ Hlas sa mi triasol a ruky som mal celé mokré od potu.
„Áno, ja viem. Tak ako ste sa cítili na univerzite? Mali ste aj nejakú prax?“ pýtal sa ma. Stál som vo dverách ako prikovaný a nevedel či je to skúška alebo prijímací pohovor.
„Áno, mali sme prax.“ Dostal som napokon zo seba. Telo sa mi mierne uvoľnilo.
„Dobre, tvojho otca si veľmi vážim, pretože mi pomohol, keď som bol mladý..“ muž sa otočil ku mne a pomaly sa začal prechádzať po kancelárii. Prstami prechádzal po stole, kresle, akoby mu to dodávalo spomienky do hlavy.
„Rozhodol som sa, čo nerobím často, že dostanete prvého pacienta. Je na izbe 32. Len mu budete dávať tabletky a sem tam ho budete počúvať. Nechcem, aby ste mu nič predpisovali. Je to pacient, čo vlastne nevie kto je, takže buďte k nemu prívetivý.“ Dokončil vetu a zo stola vytiahol nejaký spis. Rýchlo mi došlo, že to bude pacientova zdravotná karta. Bol som prekvapený z jeho prístupu a aj z toho ako ide všetko hladko.
„No nestojte tu ako prikovaný a choďte za pacientom sa s ním zoznámiť. Vedľa v sesterni dostanete potrebné lieky, ktoré im poviete a zanesiete mu ich. Musíte dávať pozor, aby ich pacient zjedol.
„V poriadku.“ Presunul som sa do vedľajšej miestnosti, kde som si vypýtal od nejakej staršej sestričky potrebné lieky. Nič nehovorila, bola nejaká vytočená a tak som do nej nechcel veľmi rýpať. Nakoniec som sa dostal až do danej miestnosti. Otvoril som dvere a na posteli sedel mladý chalan, ktorý si staval papierové loďky. Usmial som sa, no on sa na mňa pozrel ako na nejakého mäsového vraha.
„Ahoj, môžem ti tykať? Volám sa Marek a som tvoj nový lekár.“
„Netykaj mi. Si nikto. Nebudeš predsa tykať mne, vieš kto ja vôbec som?“ hovoril vážnym tónom. Ničomu som nerozumel a pravdupovediac mi to bolo aj trochu smiešne no snažil som sa ovládať.
„No, podľa karty sa voláte Andrej.“ Hovoril som ďalej pokojne.
„Aký Andrej? Moje meno je Michelangelo a teraz pracujem na veľkolepom diele. Bude sa to volať Vojna pirátov.“ Hovoril to tak vážne, že som mu skoro uveril.
„Aha, tak preto toľko lodí?“
„Áno.“ Jeho pohľad bol hlboký. Videl som v ňom hĺbku, videl som v ňom sochára. Bol to zvláštny pocit.
„Priniesol som vám vitamíny aby sa vám lepšie tvorilo.“ Povedal som a podával som mu so sklonenou hlavou tabletky. Snažil som sa hrať s ním. Nebudem mu predsa protirečiť.
„Ja nechcem žiadne vitamíny. Som slobodný človek, ktorý nepotrebuje nejakú umelinu aby tvoril.“ Hovoril. Bolo mi ho tak trochu ľúto, keďže si zjavne nevedel predstaviť normálny svet.
„Ak si ich nezoberiete, budem nútený vám zobrať všetok materiál.“ Andrej sa na mňa zamračil a otvoril ústa. Bol som na seba hrdý, že som dokázal presvedčiť neznámeho chalana, aby si zobral lieky.
„Ďakujem.“ Milo som sa usmial a odišiel som. Na chodbe som stretol dvoch lekárov ako vedú dievča. Celkom milé dievča, stredne vysoké s dlhými čiernymi vlasmi a sklonenou hlavou. Nevidel som jej do tváre, len som jemne zazrel slzu na jej líci. Bolo mi jej ľúto. Zaliezol som späť do kancelárie a prezeral so si miestnosť. Pozrel som sa cez okno a zbadal som psíka ako leží pod stromom. Vyzeral veľmi smutne.
„Prosím.“ zodvihol som svoj služobný telefón
„Ahoj Marek. Tak ako sa ti tam darí?“ spoznal som známy ženský hlas.
„Ahoj mami.“ Odpovedal som „ Celkom dobre tu je.“
„A otcovi si sa už poďakoval?“ hovorila mi vyčítavým tónom
„Nie, ešte som nestihol. Odkiaľ máš vôbec toto číslo?“ bol som nervózny a nechcel som sa s ňou rozprávať. Stále sa mi tlačila do života a ja už som to viac nezniesol.
„Zohnala som si ho. Choď sa mu poďakovať okamžite.“ Jej hlas sa zvýšil
„Veď dobre, nekrič na mňa.“ Odpovedal som už nervózne. Niečo ešte rozprávala, ale už som ju zložil. Nedalo sa to počúvať. O pár minút mi zvonil mobil opäť, no tento krát som ho už nezodvihol. Mal som dosť poúčania.
„Môžete ísť.“ Ozval sa hlas spoza dverí. „Myslím, že na dnes vám to stačilo, od zajtra už makáme naplno.“ Pousmial som sa, zobral svoje veci a vyrazil von. Na chodbe som akurát stretol lekárov s novou pacientkou. Mala dlhé čierne vlasy a sklonnú hlavu, takže som sa jej nemohol pozrieť do očí. Dvaja lekári ju podopierali, aby prešla do izby. Keď prechádzala okolo mňa na moment zodvihla pohľad. Striaslo ma. Vôbec som si nevšimol ako vyzerá, jediné čo mi udrelo do očí je, že plakala. Srdce mi začalo tĺcť neskutočne rýchlo až som musel zastaviť a na chvíľku si sadnúť. Nerozumel som tomu. Po chvíli som sa otriasol a vyrazil domov.
Vymyslený príbeh
Komentuj
9 komentov k blogu
1
dumbledore
19. 10.októbra 2016 17:29
To je vymyslené, že? Nie si z toho prostredia, či?
2
@dumbledore Pri príbehu nie je vhodné rozprávať o tom čo je a čo nie je. V každom príbehu je kus pravdy a rovnako kus výmyslu.
4
@dumbledore A práve preto sa na to pýtať nemusíš Celý život znie ako výmysel a preto sa väčšina ľudí pýta iných "Ako sa máš?" len zo zvyku nie preto, žeby ich zaujímala odpoveď
Napíš svoj komentár