„Nepotrebuješ okuliare keď pozeráš vonku?“ snažil som sa milo, aj keď som vedel, že je to hlúpa otázka no nič kreatívnejšie ma v tej chvíli nenapadlo. Dievča sa len na mňa pozrelo no nepovedalo nič. Podišiel som bližšie aby som sa mohol pozrieť do jej záznamov.
„Takže Sabína.“ Povedal som jej meno a očakával, že nejako zareaguje no márne. Podišiel som k nej.
„Keď už tak pozeráš vonku, nechceš sa ísť prejsť na dvor?“ podal som jej ruku no ona sa prudko odtiahla a sadla si do rohu postele. Chytila si nohy a pritlačila hlavu ku kolenám.
„Volám sa Marek a som lekár, nemusíš sa ma báť.“ Hovoril som a stále som mal vystrčenú ruku k nej. Dúfal som, že sa jej chytí a pôjde so mnou von, no nesplnilo sa mi to.
„No dobre, tak môžeme zostať tu, povieš mi o sebe niečo?“ už som sa pomaly začínal cítiť ako blázon, čo sa rozpráva sám so sebou, no nenechal som to len tak. Snažil som sa z nej niečo dostať.
„Okej.“ Zasmial som sa. „Tak ti poviem o sebe niečo ja. Volám sa Marek ako som už spomínal, keď som bol malý, moji rodičia sa rozviedli a začali žiť oddelene takže aj môj život sa zmenil a musel som žiť ako lastovička na výmennom pobyte.“ Zbadal som na jej tvári maličký náznak úsmevu a už len to ma uspokojovalo.
„Mal som psychické problémy kvôli tomu a tak keď som bol väčší a dostal sa z toho , rozhodol som sa študovať psychológiu, aby som mohol pomáhať ľuďom ktorý to potrebujú tak ako som to potreboval ja. Tak a teraz ty!“ usmial som sa a zapozeral sa tiež do okna, no ona nič. Pozrela sa na mňa, usmiala sa ale nevydala ani hlások.
„No dobre, nechám ťa teraz tak, ale dúfam, že sa raz rozrozprávaš.“ Pohladil som ju po líci no tento krát sa neodtiahla no pohľad držala sklopený. Postavil som sa a vybral sa preč z izby, pri dverách som sa otočil, dúfal som, že ma zavolá späť, že mi niečo povie. Bolo neskutočné ako som túžil po jej hlase, no ona ma ignorovala. Bolo mi to ľúto.
„Hej, tu nemáte čo robiť.“ Započul som nejaký ženský hlas. Otočil som sa. Chodbou ku mne prechádzala mladá žena v bielom plášti a krátkej sukničke v blúzke, ktorá jemne poodhaľovala jej poprsie. Blonďavé vlasy mala zapnuté v cope, na nose sa jej ligotali okuliare s čiernym rámom, pery mala narúžované krikľavo červeným rúžom a jej pohľad bol prísny.
„To je moja pacientka.“ Kričala na mňa. Stratil som sa v jej očiach.
„Halo.“ Zopakovala na mňa už trochu milšie.
„Prepáčte. Volám sa Marek a som tu nový. Nevedel som, že je to vaša pacientka. Popravde som ani nevedel, že tu robí taká krásna doktorka.“ Žena sa trochu začervenala, ako keby nebola zvyknutá na komplimenty.
„Ďakujem. Moje meno je Luce. Môžeš mi tykať.“ Povedala a vystrčila oproti mne ruku. Šarmantne som jej ju zobral a pobozkal.
„Ste veľmi šarmantný.“ Vybehlo z nej a začala sa ešte viac červenať.
„Neskočíme spolu na obed?“ smelo som sa spýtal. Vedel som, že je staršia ako ja, ale nemal som ani tušenie o koľko. Luce jemne pokývala hlavou a vybrala sa vpred do jedálne a ja som samozrejme zamieril za ňou. Sadli sme si na kraj miestnosti k oknu aby sme mali pekný výhľad vonku.
„Keď si bol u pacientky, povedala ti niečo?“
„Nie, nechcela sa so mnou rozprávať, ale usmiala sa na mňa a mal som pocit, že je rada že som tam.“
„Aha. Vieš, rozmýšľala som, asi by si si ju mal zobrať ty. So mnou sa nebaví, nechce i nič povedať, nepozerá sa na mňa, úplne ma ignoruje.“
„Je taká zložitá.“ Odpovedal som.
„Ja mám z nej príšerné nervy.“ Sklonila hlavu „Nezoberieš si ju?“
„Bol by som veľmi rád.“ Srdce mi podskočilo. Bol som šťastný, že mi niekto dôveruje.
„Vieš, je tu už nejakú chvíľu a stále sa so mnou nerozpráva. Myslela so, že možno by jej sympatický muž rozviazal jazyk.“
„Sympatický?“ zopakoval som po nej a zasmial sa.
„Áno, veď predsa si sympatický a navyše mladý, vitálny.“
„To som rád.“ Zvodne som sa na ňu pozrel a už som sa videl u mňa v byte ako si to s ňou rozdávam.
„Neprídeš dnes ku mne na večeru?“ spýtala sa ma a chytila ma za ruku. Vedel som, že to tiež chce, no mal som z nej pocit, že by chcela aby som bol len jej. Ja som v nej však videl len sexuálny objekt, no bolo mi to jedno a tak som súhlasil. Nechala mi na stole papierik s jej adresou a odišla. Začal som sa tešiť na večer a tak som sa prestal sústrediť na prácu. Šiel som domov, pripravil sa, zobral balíček prezervatívov a vybral sa na cestu novej skúsenosti. Ak mám povedať pravdu, nikdy predtým som nemával takéto „náhodné“ sexuálne stretnutia. Bol som zástancom toho, že dievča musím najskôr dobre poznať, aby som vedel aká je a čo si môžem k nej dovoliť, no toto bolo iné. Nevedel som do čoho idem a ten adrenalín mi dodával čím ďalej tým viac radosti. Zazvonil som. Už pri jej dverách bola cítiť vôňa jedla. Otvorila mi v priliehavých smotanových šatách cez ktoré jej takmer videlo celý zadok a výstrih na nich mi doprial pohľad na veľkú časť pŕs. Najradšej by som ju hneď vo dverách oprel o stenu a užil si , no chcel som byť gentleman.
„Poď ďalej!“ navrhla mi. Potom ma zaviedla do kuchyne. Bola dosť priestranná. Na stenách sa ligotali vyleštené sklenené obrazy rôznych zdravých potravín a za pultom bol vyvesený jej lekársky diplom, čomu som veľmi nerozumel. Predo mnou sa týčil veľký drevený stôl, plný rôzneho jedla a koláčov. Cítil som sa ako na svadbe, no keďže už nejakú dobu bývam sám, toľko navareného jedla som už dávno nevidel.
„Nech sa páči.“ Povedala mi a ukázala na stoličku, aby som si sadol.
„Len to nezožer všetko, nech potom vládzeš.“ Hovoril som si v mysli a vrhol sa do jedla.
„Je to vynikajúce.“ Pochválil som kuchárku a milo sa na ňu usmial. Celý večer mi dávala náznaky, aby som ju pobozkal a tak som sa napokon odvážil a vrhol sa na ňu. Najskôr sme si užívali v kuchyni, potom sme sa presunuli na gauč a nakoniec sme zamierili do spálne.
„Bol si skvelý.“ Zašepkala mi do ucha a ja som s radosťou zaspal. Keď som sa neskôr zobudil, potreboval som vymyslieť plán ako potichu odídem tak, aby som ju nezobudil.
Pomaly som vykĺzol z postele a vytratil sa.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár