„Ahoj Sabi.“ Pozdravil som sa a sadol si k nej na posteľ. „Vieš, chcel by som ti niečo povedať, ale nechcem aby sme boli v tejto depresívnej budove. Nepôjdeme sa prejsť? Prosím.“ Cítil som, že v hlase mám silnú prosbu aj keď som nechcel aby to tak vyznievalo. Sabína začala nervózne prehadzovať pohľad zo mňa do okna a späť. Potom sa po prvý krát v mojej prítomnosti postavila z postele a chytila ma za ruku. Bral som to ako súhlas. Usmial som sa na ňu a vyšli spoločne do záhrady. Medzi časom, vybudovali na záhrade sanatória bludisko s ozdobnými krami. V strede tohto bludiska sa nachádzal malý biely altánok do ktorého som mal namierené. Chvíľu sme prechádzali medzi zeleňou až sme sa dostali na miesto. V jej očiach som zadal radosť a to potešilo aj mňa. Chcel som ju objať no ovládal som sa.
„Vieš Sabi, mal som pomer s doktorkou Luce a ona zjavne nechápe, že spolu nechodíme. Neočakávam, že mi poradíš, len som sa potreboval porozprávať, alebo skôr vyrozprávať. Začalo to nevinne, večerou a vášnivým sexom, bral som to ako hru a myslel som si, že aj ona to tak berie, ale teraz... teraz je o mnou stále, kupuje mi darčeky a vyčíta mi, keď jej nič nedám, ale ja ju nemilujem. Mám ju rád, ale neľúbim ju, je dospelá, mala by to chápať.“ Sklonil som hlavu. Trápilo ma, že Luce ubližujem, ale myslel som, že to chápe. Sabína ma chytila za bradu a zodvihla mi tvár tak, aby som sa jej pozrel do očí. Stratil so sa v jej tmavých hnedých očiach. Videl som, že mi chce niečo povedať, ale bola stále ticho.
„Ukonči to!“ povedala mi tichým hlasom. Jej hlas ma očaril, bolo to zvláštne, tajomné a pritom vzrušujúce. Omámila ma.
„Sľubujem.“ Povedal som a objal som ju . Držal som ju tak pevne, že takmer nemohla dýchať no neodtiahla sa. Neviem, prečo som jej to sľúbil, neviem prečo ma tak očarila, ale cítil som z nej niečo magické. Chcel som, aby tento moment trval už navždy.
„Už sa so mnou rozprávaš?“ spýtal som sa jej, no ona otočila hlavu a zapozerala sa úplne inam.
„Ublížil som ti nejako?“ snažil som sa aby mi aj ona niečo povedala, ale neverila mi.
„Bojíš sa, že to niekomu povie však ? Neboj sa, veď aj keď nie som v plášti stále som doktor aj keď a neviaže lekárske tajomstvo.“ Zatĺkol som klinec po hlavičke. Teraz som vedel, že už i vôbec nič nepovie. Pokúsil som sa ju ešte raz objať, ale už sa odtiahla. Vedel som, že som to celé pokazil. Opäť ma chytila za ruku a zamierila do bludiska. Hneď som to pochopil. Chcela aby sme sa vrátili. Nenamietal som. Prechádzali sme bludiskom držiac sa za ruku. Vôbec som sa nebál, že náš môže niekto vidieť, aj keď by sme to nemali robiť keďže to bola moja pacientka. O chvíľu sme zastavili, no von z bludiska sme ešte neboli
„Sabi, nahneval som ťa ? Konečne si sa so mnou začala rozprávať, nechcem to opäť pokaziť.“
„Nie.“ Odvrkla, no nepozrela sa na mňa.
„Vidím, že áno.“ Usmiala sa na mňa a hodila sa mi okolo krku.
„No dobre, tak môžeme ísť.“ Pousmial som sa aj ja a tento krát som ju ťahal ja. Keď sme sa dostavili pred vchod, videl som Luce, ako stojí v plášti s prekríženými rukami a dupe nohou. Vyzerala príšerne nahnevane.
„Do izby trafím.“ Zašepakala mi Sabína. Usmial som sa na ňu a zamieril k Luce.
„Kde si bol? Prečo si bol tou štetkou?“ kričala Luce na celé sanatórium. Sabína sa len otočila a víťazne sa na ňu usmiala.
„S akou štetkou ? Myslíš s pacientkou s ktorou robím veľké pokroky? A nevrieskaj tu na mňa, nechodíme spolu, môžem si chodiť von s kým chcem. Nie si moja partnerka Luce, rozumieš už tomu? Prosím, nechcem ti ublížiť, ale toľko krát som ti to hovoril a ty si tomu aj tak stále odmietala uveriť. „
„To sa akože so mnou rozchádzaš?“ videl som ako sa jej slzy tlačia do očí.
„Nie, nerozchádzam. My sme spolu nechodili, takže sa nemôžem s tebou rozísť. Prepáč.“ Objal som ju, dal jej pusu na čelo a odišiel. Cítil som sa ľahký, slobodný.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár