„Kam ideš?“ ozval sa tichý hlas
„Domov.“
„Po tom všetkom ma chceš opustiť?“ spýtala sa ma
„Prepáč Luce, ale to by nefungovalo, nie sme pre seba stvorený, nájdeš si niekoho iného.“ Povedal som jej, milo som sa usmial a odišiel. Vedel som, že nie je z tohto odchodu potešená ale nemal som na výber. Chcel som vidieť Sabínu. Hneď ako som vyšiel von, zamieril som do prvej nemocnice ktorá bola po ceste.
„Dobrý deň, hľadám jednu pacientku. Volá sa Sabína.“ Povedal som
„A priezvisko?“ vtedy som si spomenul, že ja vlastne ani neviem ako sa volá a tak bude nemožné ju len tak nájsť. Snažil som sa spomenúť čo bolo napísané na hlavičke jej karty, ale nech som pretáčal strany svojej mysle akokoľvek, nič som tam o nej nenašiel.
„Ja.... neviem ako sa volá. Som jej psychiater, priviezli ju zo sanatória...“ ani som nedokončil vetu a sestrička mi skočila do rečí.
„Hľadáte niekoho a ani neviete ako sa volá?“ jej hlas sa pomaly zvyšoval
„Prepáčte, je to moja pacientka a zaujímam sa o jej stav.“ Povedal som pokojne a napadlo ma, že možno pomôže ak jej ukážem môj preukaz a tak som otvoril peňaženku a vytiahol malú modrú kartičku. Započul som tichý povzdych a potom som videl ako sa otočila k svojmu počítaču a dačo začala ťukať.
„Nedávno k nám prišla jedna pacientka s menom Sabína, no nedávno sme ju preložili. Napíšem vám adresu kde ju nájdete.“ Povedala mi a podala mi kúsok papiera.
„Ďakujem. Ste milá.“ Povedal som jej a už som vychádzal dverami. Chcel som byť čo najrýchlejšie na mieste. Po ceste som nerešpektoval predpisy, nič ma nezaujímalo len to aby som sa k nej dostal. O pár minút som sa nachádzal pred nemocnicou. Nikdy predtým som v nej nebol, bola nová, nepoškodená a vyzeralo to tak, že ju nedávno postavili. Vošiel som dnu, predstavil sa a povedal koho hľadám. Mladý muž ma bez problémom priviedol pred dvere izby a nechal ma aby som vstúpil.
„Pokúste sa ju nerozrušiť.“ Povedal mi a odišiel. Prekročil som prah miestnosti, zatvoril za sebou dvere.... Pred sebou som videl len nehybne ležiace dievča s oviazanými oboma rukami a krkom. Srdce mi triaslo a nedarilo sa mi vydať ani hlások. Podišiel som až tesne k nej, otočila na mňa hlavu a pozrela sa mi do očí. Videl som v nich smútok, ospravedlnenie, no ani jedna z tých vecí už nevedela vrátiť to čo sa stalo.
„Ahoj Sabi.“ Povedal som napokon, sadol som si vedľa nej a jemne jej prešiel rukou po obväze, ktorý jej zakrýval zápästie.
„Neviem čo chceš odo mňa počuť.“ Zašepkala a v hlase som jej počul náznaky plaču.
„Nechcem nič počuť. Chcem aby si to nerobila, chcem aby sa to nestalo, chcem aby si neodchádzala.“ Pomaly a kŕčovito zodvihla ku mne ruku.
„Nezvládnem to.“ Hovorila a do očí sa jej tlačili slzy.
„Zvládneš.“ Šepkal som
„Marek, raz mi toto nepostačí, raz sa to naozaj podarí, nechcem ti ublížiť. Som dosť vnímavá, vidím, že pre teba nie som obyčajná pacientka a že ti na mne naozaj zleží ako na kamarátke, ale nechcem, aby si kvôli mne trpel.“
„Myslím, že je už dosť neskoro.“ Povedal som jej a srdce mi hovorilo aby som ju pobozkal. Tá chémia bola silná, dokonca by som povedal, že bola silnejšia ako ja. Pomaly som sa k nej približoval, srdce mi búchalo stále rýchlejšie no keď som videl ako sa rozplakala zastavil som sa.
„Prepáč mi to.“ Prebral som sa z tranzu.
„To nič, len si mi tlačil na ruku.“ Povedala mi. Vtedy mi zrak padol nižšie, kde som uvidel krvavý obväz. Načiahol som sa a chcel som zazvoniť na sestričku.
„Prosím, nechaj to tak. Nechaj ma odísť.“ Hovorila to tak presvedčivo, že som jej takmer uveril že to naozaj chce. Zapozeral som sa jej priamo do očí a kdesi v pozadí som uvidel iskričku nádeje.
„Nenechám ťa nikdy odísť.“ Povedal som a stlačil zvonček. Sabína odo mňa odvrátila pohľad a zapozerala sa do steny. Pravdepodobne sa nahnevala, ale bola to jediná možnosť, aby som ju zachránil.
O chvíľku sa vo dverách zjavila zadýchaná sestrička.
„Čo sa deje?“
„Nič.“ Sabína odvrkla a zahrabala sa pod perinu.
„Krváca jej ruka.“ Odpovedal som ja a násilím ju odokryl.
„Mali by ste tu odtiaľ odísť.“ Povedala mi sestrička
„Som jej lekár. Sabína trpí silnými depresiami. Zastavte jej to krvácanie!“ začínal som byť nervózny. Mladá sestrička sa na mňa povýšenecky pozrela a bezcitne začala rozmotávať Sabínin obväz z ruky. Videl som, ako ju to bolí aj keď sa snažila nedávať to najavo. Videl som ako sa jej ruka zvíja v bolestiach, ona však pokojne ležala a pozerala na stenu.
„Si v poriadku?“ spýtal som sa jej „Dajte jej niečo proti bolesti.“ Radil som sestričke, no tá ma ignorovala a ďalej strhávala sem tam prilepený obväz z ruky.
„Starajte sa o seba. Je to jej chyba čo spravila, tak nech za to aj trpí.“ Odvrkla mi. V žilách mi začala prúdiť takmer vriaca krv. Cítil som, že o chvíľku vybuchnem.
„Prestaňte o nej hovoriť ako o nejakej handre. Je to človek rovnako ako aj vy.“ Namosúrene som zhundral. Konečne sa dostala až k rane. Bola hlboká a dlhá a nebola len jedna. Nikdy mi krv nevadila, ale toto ma dostalo do kolien. Pocítil som slabú závrať, ktorá však netrvala dlho.
„Ako dlho trvajú jej problémy?“ spýtala sa ma sestrička
„Neviem, ešte som sa s ňou o tom nerozprával. Prečo ste jej to nezašili?“
„Dostala by infekciu, musíme jej to čistiť.“ Odpovedala mi a zrazu bola celkom milá a dokonca aj príťažlivá.
Prezeral som si jej telo, jej postup a to ako ladne aj keď drsne pracuje.
„Marek.“ Potichu sa ozvala Sabína.
„Áno Sabi?“ odpovedal som kľakol si k nej. Chytil som ju za druhú ruku a pozeral sa jej na tvár. Na jej slzy, ktoré sa pomaly kotúľali na perinu. Všímal som si ako jej trhá perou, čo spôsobovala pravdepodobne bolesť.
„Ja nechcem prežiť.“ Povedala mi, nevedel som ako mám reagovať. Skamenel som a nevedel ako sa mám tváriť.
„Musíš prežiť. Pre mňa, pre svoju rodinu, pre ľudí ktorým na tebe záleží a hlavne pre mňa.“ Sklonil som tvár a pobozkal ju na prsty.
„Mal by si odísť.“ Pustila mi ruku a otočila sa.
„A keď nechcem odísť?“
„Nebudem sa s tebou o tom baviť.“ Povedala mi a otočila sa. Pochopil som, že takto to nepôjde. Odišiel som aj keď mi to trhalo srdce. Keď som šiel druhý krát k nej na návštevu, odbili ma, že mám k nej zakázaný prístup. Nechápal som. Hnevala a na mňa? Cítila ku mne odpor ? Nikdy som sa to nedozvedel.
A tak život šiel ďalej, chodil som do práce, no bol som ako bez duše, stále mi niečo chýbalo, nemohol som sa k Sabíne ani priblížiť a napokon, keď sa uzdravila, dostala ju Luce a ja som s ňou už nemohol mať žiaden kontakt. Chýbala mi každý deň viacej. Myslel som si, že táto práca už viac nemá zmysel a tak som sa vrátil k Luce. Užívali sme si vášnivý sex. Bola to moja tajná milenka o ktorej nikto nevedel.
„Zlatko?“ zastavila ma raz na chodbe
„Áno?“ otočil som sa
„Vieš, tá moja pacientka...“ zastavila v strede vety
„Myslíš Sabínu?“ srdce sa mi rozbúchalo. Už rok som o nej nepočul.
„Áno.“
„Čo je s ňou?“ cítil som ako mi zrazu z ničoho nič tŕpnu ruky
„Myslím, že u teba a jej stav zlepšoval.“
„Ale ona ma odmietla ako lekár aj ako človeka.“
„Hovorila som jej, že by bolo lepšie, keby sa k tebe vrátila. Myslím, že by súhlasila ak vyplníme potrebné papiere.“
„Takže ju môžem znova vidieť?“
„Ak s tým nemáš problém tak áno.“
„Samozrejme, že s tým nemám problém. Ľúbim ju.“ Vypadlo zo mňa aj to čo som nechcel.
„Prosím?“ zarazene sa ma spýtala Luce
„Nič. To mi len tak vypadlo. Zoberiem si ju, poď vypíšeme papiere!“ povedal som a zamierili sme do jej kancelárie.
„Chceš to?“ spýtala sa ma Luce a zhodila zo seba plášť. Podišiel som k nej a pomiloval som ju tak ako ešte nikdy predtým. Potom, keď sme sa už obliekali som videl ako Luce pozerá na stenu.
„Čo sa deje?“ spýtal som sa. Cítil som v miestnosti nevysvetliteľné napätie.
„Toto je koniec?“ spýtala sa ma. V jej očiach som zbadal náznak slzy. Zamyslel som sa. Srdce mi šlo roztrhnúť, nechcel som jej ublížiť ale v kútiku duše som vedel, že to znamená koniec.
„Odpovedz mi.“ Nútila ma a jediné na čo som sa zmohol bolo pokrútiť hlavou na súhlas. Luce si utrela slzy z tváre a vytiahla zo stola papiere, ktoré bolo potrebné vypísať. Poslušne som zobral pero a potichu spolupracoval.
„Tak ahoj.“ Povedala mi a na rozlúčku ma objala. Bol som trochu sklamaný, ale tiež som cítil ako ma pri srdci niečo hreje. Obliekol som si plášť a zamieril za Sabínou. Pomaly som otvoril dvere. Zazrel som ju, sedela na posteli. Podišiel som k nej bližšie, sadol si vedľa nej a rukou som ju chytil za bradu a zodvihol jej tvár tak aby som jej do nej mohol pozrieť. Zbadal som, že ju stále niečo trápi, videl som na nej ako sa s ňou pohral zub času. Jej pleť už nebola taká pekná ako keď som ju videl prvý krát no vedel som, že pod tým všetkým je to stále krásne mladé dievča.
„Ahoj Sabi.“ Zašepkal som potichu. Sabína sa na mňa len pozrela, jemne sa usmiala no neodpovedala mi.
„Už sa zasa nejdeme rozprávať? Moja, veď už sme boli tak ďaleko. Viem že chceš byť šťastná prosím. Nič sa nevyrovná tvojim hlbokým očiam a ohni v tvojom srdci. Poď so mnou, už sa nemusíš pozerať smerom k svetlu ale môžeme ísť spolu do svetla.“
„Prečo si mi to povedal?“ zostal som prekvapený aká bola jej reakcia.
„Pretože ťa mám rád a nechcem aby si bola nešťastná. Chcem kráčať s tebou nech ideš kamkoľvek.“
„Povedz to.“ Upriamene sa na mňa pozrela. Jej pohľad bol tvrdý a ostrý. Predieral sa mnou a veľmi bolel.
„Čo ti mám povedať?“ zacítil som na chrbte studený pot.
„Ty vieš.“ Oznámila mi. Zrazu som to cítil. Pri srdci ma niečo zohrievalo a na jazyku som cítil ostrú chuť toho vzácneho slova. Zrazu som cítil ako sa mi varí krv v tele, tep sa mi zrýchlil , dýchal som ako keby som bežal maratón a viac som sa už neudržal. Moje pery sa stretli s jej, jazyky tancovali v spleti hudby rôznych národov. Mozog prestal pracovať a krv sa mi premiestnila do inej časti tela avšak, zacítil som tlak na hrudi. Sabína ma odtískala. Nerozumel som tomu.
„Prečo si to spravila?“ nechápavo som sa spýtal keď sme sa od seba odlepili.
„Nerob to!“ povedala mi pokojným hlasom no do očí sa mi pritom nepozrela.
„Prečo nie?“
„Nebol by si šťastný a si môj lekár.“ Vtedy som si to uvedomil. Som lekár a Sabína je moja pacientka. Nie je správne aby som bol niečo viac a tak som sa musel rozhodnúť.
„Tak už nebudem lekár.“ Povedal som jej
„Budeš lekár! Bez teba to nezvládnem.“ Odpovedala, ľahla si do postele, zakryla sa a prestala so mnou komunikovať.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár