„Ahoj.“ Usmial som sa no Sabína v izbe nebola. Nerozumel som tomu. Bola to moja pacientka a mala byť vo svojej izbe. Nahnevaný som sa rozbehol zistiť kde je. Nerozumel som tomu. V momente ma prestala bolieť hlava a bolo mi fajn až a to, že mi srdce búchalo rýchlosťou, ktorá sa nedá ani popísať.
„Luce, Luce.“ Kričal som na moju bývalú partnerku, ktorú som stretol po ceste. Pomaly sa otočila a zahodila svojimi vlasmi. Keď som ku nej pribehol, oprela si ma o stenu a prstami mi prechádzala po brade.
„Dáš si rýchlovku v sklade na lieky?“ spýtala sa ma a zvodne na mňa pozerala. Klamal by som, ak by som hovoril, že som v tej chvíli nemal chuť ale dôležitejšia bola pre mňa Sabína.
„Nie.“ Rázne som povedal a odstrčil ju od seba
„Fajn, tak čo chceš?“ urazene sa ma spýtala
„Kde je Sabína?“
„To je tá tvoja malá flandrička?“ ironicky sa ma pýtala. Videl som jej na očiach, že ma chce vyprovokovať a nemal som silu bojovať.
„Nevolaj ju tak odporne. Je to moja pacientka a mám právo vedieť kde sa nachádza tak mi odpovedz prosím.“ Snažil som sa byť milý aj keď to bolo ťažké.
„Je v nemocnici.“ Odpovedala mi a víťazne sa usmiala.
„V nemocnici?!“ zostal som prekvapený. „Prečo je v nemocnici?“ nerozumel som tomu.
„No prečo. Nepomáhaš jej.“
„Nepomáham?“
„Nie, nepomáhaš. To, že jej budeš hovoriť sladké reči jej nepomôže. Je chorá, daj jej lieky.“
„Ale ja do nej nechcem tlačiť lieky.“ Premýšľal som o všetkom čo sa mohlo stať. Možno má len nejakú chrípku, možno dostala nejakú virózu hovoril som si v duchu.
„Ty do nej musíš tlačiť lieky. Ona je chorá.“ Luce sa nedala odbiť
„Povieš mi prosím čo sa stalo?“
„Pokus o samovraždu.“ Odpovedala mi pokojne ako keby si len odrela koleno.
„Prosím?!“ zostal som prekvapený. Oprel som sa o stenu a mimovoľne sa po nej skĺzol k zemi.
„Si v poriadku?“ spýtala sa ma Luce. Vyzerala ustarostene.
„Ja neviem.“ Odpovedal som. Zrazu som cítil chlad. Bola mi zima a prišlo mi zle.
„Marek, si bledý. Pomôžem ti nejako? Sadni si na zem.“
„To bude dobré.“ Hovoril som
„Nerob sa hlúpy a prosím ťa sadni si! Prinesiem ti trochu vody.“ Oznámila mi a vybrala sa na koniec chodby po vodu. V hlave mi prebiehalo milión myšlienok. Tento deň bol tmavý ako horká čokoláda a to ešte len začal. O chvíľku sa Luce vrátila s pohárom studenej vody.
„Tu máš, napi sa!“ prikázala mi a tak som nasilu pár krát prehltol a zvyšok som si vylial na hlavu.
„Mal by si ísť domov. Vyzeráš zle.“ Oznámila mi. Nevládal som sa ani postaviť.
„Ak chceš, zaveziem ťa.“ Hovorila mi. V jej hlase som cítil pokoru, cítil som, že jej je ľúto ako mi to povedala, no už sa to zmeniť nedalo.
„Ja prejdem. Vybavíš mi to u vedúcich?“
„Si tu už viac ako tri mesiace Marek. Pracuješ sám za seba, už nemáš vedúcich, len musíš chodiť za svojimi pacientmi a tvoj pacient tu nie je. Pokojne môžeš ísť domov.“ Usmievala sa na mňa. Keby som nevedel aká je, okamžite by som sa do nej zaľúbil ako to bolo prvý krát.
„Poď zaveziem ťa.“ Hovorila mi. Pomaly mi pomohla vstať a spoločne sme zamierili k dverám. Vonku ma ovial čerstvý vzduch, ktorý sa prerýval mojou kožou ako ostré nože. Cítil som tú bolesť až v chodidlách.
Luce mi pomohla nasadnúť do auta, prikryla ma s dekou a zapla bezpečnostným pásom. Zatvoril som oči, ani som nepozeral kam ideme. Započúval som sa len do zvuku motora, ktorý priadol ako malé mačiatko a popritom bol silný ako lev.
„Zlato, vstávaj. Poď, uložím ťa.“ Počul som tichý ženský hlások. Bol som mimo a už som ani nevnímal kto to je. Pomaly som otvoril oči no v zapätí som ich zasa zatvoril. Cítil som ako kráčame hore schodmi a Luce ma stále podopierala. Napokon ma uložila do postele, priniesla mi vodu a dala mi pusu na čelo.
„Polež si, uvarím ti polievku, bude ti lepšie.“ Povedala mi a vytratila sa do kuchyne. Chcel som aby tento deň nikdy neskončil. Bolo mi zle, ale mal som pri sebe niekoho, kto sa o mňa staral a to sa mi páčilo. O pár minút som zacítil vôňu polievky. Hneď som otvoril oči a posadil sa.
„Nech sa páči.“ Usmiala sa a podávala mi horúcu polievku. Pustil som sa do nej. Bola vnikajúca a ja som chvíľku aj ľutoval, že som ju nechal.
„Teraz si pospi, máš už lepšiu farbu a ja potrebujem ísť do práce. Večer prídem.“ Pobozkala ma a odišla. Vtedy som si uvedomil, že ja vôbec nie som doma ale v cudzej spálni. Všetko okolo bolo cukríkovo ružové a ani trochu sa mi to nepáčilo no bol som unavený a tak som zatvoril oči a odhodlal sa k hlbokému spánku.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár