„Dobrý deň.“ Povedal som. Kreslo bolo otočené smerom do okna a tak som nevidel či vôbec niekto v ňom sedí. Zrazu sa otočilo a v ňom som zbadal Luce.
„Čo tu robíš?“ prekvapene som sa jej spýtal.
„Však si v kancelárii riaditeľa. Hádaj!“ usmievala sa od ucha k uchu. Jej povýšenecký pohľad sa mnou predieral. Mal som chuť jej vyškriabať oči nie však preto, žeby som žiarlil, ale preto ako sa tvárila.
„Okej, pochopil som to. Kým som tu nebol, povýšili ťa. Kde je Sabína?“
„Kto je Sabína?“
„Luce, nerob sa že o tom nevieš. Kde je moja pacientka?“
„Prečo mi tykáš?“
„Lebo som s tebou spával. Kde je moja pacientka?“ začal som byť nervózny.
„To nie je dôvod na to aby si mi tykal.“
„Kde je moja pacientka?!“ začínal som mať záchvat.
„To ťa nemusí zaujímať.“
„Kurva Luce, povedz mi kde je Sabína, lebo prisahám, že to tu nedopadne dobre.“ Oznámil som jej s jemne zvýšeným hlasom.
„Ako sa so mnou rozprávaš?“
„Večer mám jednanie a odchádzam do zahraničia. Povedz mi kde je moja pacientka.“ Začali sa mi tlačiť slzy do očí.
„Kam ideš?“
„To je jedno kam idem. Povedz mi kde je Sabína.“ Srdce mi hovorilo, aby som porušil všetky moje zásady a kľakol si pred ňu, no rozum ma držal na nohách.
„Prepustila som ju. Jej stav sa nezlepšoval a bolo finančne náročné držať tu pacientku, ktorej sa nedá pomôcť.“ Hovorila pokojným hlasom a začala sa prehrabávať v papieroch.
„Daj mi jej adresu!“ prikázal som jej
„Vieš, že to nemôžem.“ Oznámila mi a usmiala sa ako keby niečo vyhrala. Chvíľu som premýšľal a rozhodol.
„Vyspím sa s tebou hneď teraz tu na tejto stoličke ak mi dáš tú adresu.“ Oznámil som jej. Je pravda, že som mal na ňu chuť vždy keď som ju videl ale nechcel som viac s ňou nadväzovať kontakty. Nepovedala nič. Len tak sedela na stoličke a začala si pomaly rozopínať košieľku spod ktorej vykukla žiarivo biela čipkovaná podprsenka. Vedel som kam tým mieri a tak som neváhal a zamkol dvere. Zastrel som rolety na oknách a vrhol sa na ňu. Počas nášho vášnivého sexu som jej musel držať rukou ústa aby nás neprezradila a jej sa to zjavne páčilo. Po vykonaní svojej práce a uspokojení mojej novej riaditeľky som sa obliekol a čakal som na adresu.
„Čo tu tak stojíš? Chceš prídavok?“
„Vtipná. Čakám na tú adresu.“
„Ale ja som ti povedala, že ti ju nedám.“
„Dohodli sme sa.“
„Ja som sa na ničom nedohodla. Nemáš na to dôkaz a ani slovom som nenaznačila, že s tvojím návrhom súhlasím.“
„No slovom nie, ale skutkami áno.“
„Marek, si strašne naivný a odíď!“
„Poviem vedeniu čo sa tu teraz stalo a vyhodia ťa z práce.“ Snažil som sa vyhrážať aj keď to by som jej nikdy neurobil.
„Áno? A kto ti uverí? Kto uverí tomu, že si ma neznásilnil ? Mňa, mladú a bezbrannú mladú riaditeľku. Kto uverí tomu, že si si takto nechcel zaistiť povýšenie?“ hovoril a dole lícom sa jej kotúľali falošné slzy.
„Si obyčajná sviňa.“ Povedal som jej napokon a zabuchol za sebou dvere. Nevedel som čo mám robiť, ako sa mám správať a najmä kam mám ísť a tak som sa rozhodol ísť domov. Sadol som si do prázdnej miestnosti a zapozeral sa von oknom. Vtedy som si uvedomil, že začínam byť ako moji pacienti a že to nechcem. Vliezol som pod sprchu, umyl si telo, vlasy.... sadol si pred telku a zapozeral sa na nejakú bezduchú kriminálku. O pár chvíľ už bol najvyšší čas aby som vyrazil za otcom. Obliekol som si oblek ale nemohol som nájsť kravatu. Prehľadal som každý kút až som napokon otvoril zásuvku a v nej bola uložená moja červená kravata a vedľa nej krabička cigariet, ktorá mi nepatrila. Zobral som kravatu , uviazal si ju na krk a oči mi padali na cigarety a tak som sa rozhodol si jednu pripáliť. Naposledy som fajčil keď som mal osemnásť a teraz bol vhodný čas aby som sa k tomu vrátil. Vybehol som na chvíľku na balkón, aby som si užil horkastú chuť cigarety, ktorú tu očividne nechala Luce. Keď som napokon zahasil posledný kus cigarety, ktorý som hodil dole balkónom prišiel som na to, že už meškám a tak som nasadol do svojho starého stroja a rýchlosťou akou to najviac šlo som sa dostavil pred reštauráciu. Pred vchodom som si ešte narovnal sako, prebehol rukou vlasy, hodil si do úst žuvačku a vstúpil.
„Dobrý večer.“ Privítal ma mladý, vyrážkovitý chlapec, ktorý pracoval ako nejaký uvítací výbor. Nikdy som po takých luxusných reštauráciách nechodil a tak som tomu viac menej ani nerozumel.
„Dobrý večer.“ Povedal som mu a chcel som okolo neho prebehnúť za otcom.
„Prepáčte, ale nemôžem vás pustiť. Máte rezerváciu?“
„Nie, prišiel som na pracovné stretnutie.“
„Ach, samozrejme, poďte za mnou!“ oznámil mu a rozbehol sa k veľkému stolu na konci reštaurácie, ktorý stál za oponou. Veľmi mi to pripomínalo mafiánske filmy a tak som sa s veľkým úsmevom.
„Nech sa páči.“ Povedal mi chalan a odtiahol mi stoličku aby som si sadol.
Predo mnou sedeli traja muži v oblekoch, medzi ktorými bol aj môj otec. Všimol som si ho ako prvého aj keď som ho niekoľko rokov nevidel. Bol už starý, no napriek tomu vyžaroval dokonalú charizmu. Ďalší z pánov sedel trochu zhrbený mal okolo 80 rokov, hustú sivú bradu a takmer žiadne vlasy na hlave a napokon tretí muž vyzeral akoby mal každú chvíľku otrčiť kopytá. Nerozumel som ako práve títo muži mi dokážu zabezpečiť lepší život avšak napriek tomu som sa naďalej usmieval.
„Dobrý deň. Tak poďme k veci, chcel by som vám ponúknuť prácu na okraji Londýna v mojom súkromnom sanatóriu. Platovo budete ohodnotený raz toľko ako ste tu a myslím, že by ste získali dokonalé skúsenosti k tomu, aby ste neskôr mohli pracovať samostatne.“
„Je to veľmi zaujímavá ponuka, ale ja mám svojich pacientov tu.“ Zacítil som nahnevaný pocit svojho otca, ale nechcel som sa zbaviť práce na ktorú som si už zvykol.
„Kontaktovali sme vašu riaditeľku a ona nám povedala, že jej to nerobí problém, dokonca vám dala veľmi dobré odporúčanie a tiež hovorila, že sa bude prepúšťať a tak si myslíme, že je veľmi výhodné aby ste šli s nami do Londýna.“ Zapojil sa druhý muž, ktorý mal trošku anglický prízvuk. Vtedy sa moje myslenie zastavilo. Prečo to robí? Odpil som si a rozhodol sa preto čo je asi pre mňa najvhodnejšie a taktiež to poteší aj môjho otca.
„Súhlasím. Kedy môžem nastúpiť?“
„Budeme tu týždeň a potom odlietame.“ Oznámil mi jeden z mužov. Na otcovi som videl ako sa mu rozsvietili oči a prvýkrát som cítil, že je na mňa hrdý.
„V poriadku. Do konca týždňa vybavím potrebné papiere a môžeme ísť.“ Pokojne som povedal
„Tak teraz si môžeme dať dobrú večeru.“ Zasmial sa otec a slabým mávnutím ruky privolal čašníka, ktorý sa dohrnul s jedálnym lístkom. Vybrali sme si, navečerali sa a mierumilovne s úsmevmi na perách sme sa rozlúčili.
„Otec?“ zakričal som, keď už bol na odchode.
„Áno?“ otočil sa
„Myslel som, žeby si mohol ísť ku mne, porozprávali by sme sa a tak.“ Chcel somnarovnať naše vzťahy.
„Čo by som u teba robil? V zaprášenom starom byte, kde určite tečie dole stenami, nie ďakujem. Idem do hotela.“ Povedal a zabuchol dvere pripravenej limuzíny. Bolo mi to ľúto, ale predsa len bol to otec, ktorý ma od malička neznášal a nemyslím si, žeby to v dospelosti chcel zmeniť. Chcel dcéru, ale namiesto toho som prišiel ja a zostal som jeho jediným synom a jediným dieťaťom, keďže mama už neskôr mať nemohla potomkov. Počas puberty som sa naučil ignorovať to že ma nechcel a vybral som sa svojou cestou no napriek tomu ma stále držal za ruku a viedol ma. Prvé čo ma napadlo bolo zavolať Luce aby som sa s ňou rozlúčil.
„Prosím?“ ozvalo sa v telefóne
„Ahoj Luce, tak ti chcem povedať, že som napokon prijal to miesto v zahraničí, takže už budeš mať odo mňa pokoj.“
„Super.“ Počul som v jej hlase trochu smútku. Mal som pocit, že si myslela že zostanem, keď nie kvôli nej tak aspoň kvôli Sabíne.
„Si v pohode?“ pre istotu som sa spýtal.
„Áno, jasné.“
„Neplač!“
„Neplačem.“
„Počujem ťa, že plačeš. Neplač, veď medzi nami nič nebolo. Je z teba teraz riaditeľka, budeš mať super život, nájdeš si skvelého chalana.“
„Ale ja som chcela teba.“ Potupne priznala, no nevedel som to už zmeniť. V mojom srdci nemala dostatočné miesto.
„Prepáč Luce, ale to nejde. Ja ťa neľúbim.“
„Ľúbiš tú svoju flandru.“ Začala kričať
„Upokoj sa. Neľúbim ani ju a nehovor o nej tak. Bolo to len zlyhanie, bolo mi jej ľúto, preto som sa tak správal. Ja nechcem teraz nikoho, vo francúzsku som si objednal slečnu čo robí také dievča s výhodami. Cítil som sa skvele. Nechcem nikoho prepáč. Bude ti fajn.“ Povedal som jej a zložil. Cítil som sa o čosi ľahšie a napokon som si uvedomil, že naozaj chcem takto žiť, že chcem byť voľný. Keď som sa vrátil domov a chcel som si konečne po dlhom čase odpočinúť niekto zaklopal na dvere. Postavil som sa, šiel otvoriť no nikto tam nebol avšak všimol si si bielu obálku položenú na zemi. Zodvihol som ju. Zacítil som príjemnú ženskú voňavku. Hľadal som majiteľa obálky, ale nevidel som nikoho. Sadol som si do kresla a opatrne otvoril obálku.
Drahý Marek,
Píšem ti, aby si vedel, že som na teba nikdy nezabudla a tiež preto, aby si vedel, že si mi pomohol aj keď ti všetci hovoria opak. Keď som ťa prvý krát spoznala, vedela som, že sa s tebou nemôžem akokoľvek zblížiť. Cítila som z teba veľa energie a často som si v noci predstavovala, že sedíš pri mne a snažíš sa so mnou rozprávať. Nechcem povedať, žeby som sa „ukájala“ nad tvojou prítomnosťou, ale bola mi veľmi sympatická a chcela som z nej vyťažiť čo najviac. Veľmi mi pomohli rozhovory s tebou.
Chcem ti vlastne povedať, že nech sa stane čokoľvek, budem s tebou a budem ťa strážiť v tých najťažších chvíľach. Dopočula som sa, že odchádzaš do zahraničia. Pre mňa je to znamenie, že ťa už viac nikdy neuvidím a chcela som sa rozlúčiť aspoň týmto spôsobom.
Prosím, tento list okamžite po prečítaní znič! Nechcem aby si mal problémy kvôli tomu aká som. Netrhaj ho, nehádž ho do koša ale úplne ho znič! Zalej ho vodou, alebo zapáľ tak, aby ho nikto nikdy nenašiel!
PS: Držím palce v práci a dúfam, že si nájdeš super ženu, ktorú urobíš šťastnou tak, ako si spravil mňa.
Pre rozlúčku Sabína
Okamžite som sa rozbehol vonku, aby som ju našiel. Vybehol som na ulicu, ale nevedel som ktorým smerom sa mám vydať. Nezanechala mi nič podľa čoho by som ju našiel, žiadnu adresu, žiadnu indíciu a tak som sa smutný vrátil domov. Večer pri vínku som držal list a premýšľal, či poslúchnem Sabínu a list zničím, alebo si nechám túto posledné spomienku na ňu až som napokon zaspal.
Ďalší týždeň som mal čo robiť. Bol som na párty s kamarátmi, rozlúčil som sa s potrebnými ľuďmi a behal za papiermi. Ubehlo to ako voda a zrazu to bolo tu. Stál som na letisku obklopený mužmi v obleku, ktorý si pohodlne pofajčievali cigary. Zrazu som sa zaradil medzi elitu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár