„Idem preč. Necítim sa tu dobre, som nervózny, nemôžem tu byť.“ Vyhováral som sa, ale len som zakrýval svoju slabosť. Neotočila sa na mňa, nepovedala mi ani slovo. Bol som prekvapený. Žeby jej na mne vôbec nezáležalo? Bol som pre ňu len nejaký projekt? Vykročil som k nej. Chcel som, aby mi to vysvetlila do očí.
„Nechoď sem!“ zakričala.
„Prečo?“ pomaly som sa približoval
„Nechcem aby si sem šiel.“ Postavila sa a odkráčala do rohu miestnosti.
„Ale prečo?“
„Povedal si, že ideš preč, tak vypadni!“ vykríkla. Pochopil som, že sa niečo deje. Podišiel som až tesne k nej. Chytil som ju za plecia a otočil ju k sebe. V jej očiach som zbadal slzy, jej dych som zacítil na svojej pokožke. Zodvihla pohľad, pozerala sa priamo na mňa. Oči sa jej triasli, nežmurkala, prebodávala ma.
„Povedz mi čo sa deje.“ Naliehal som. Nepovedala nič, len sklopila pohľad. Keď som ho nasledoval, všimol som si krvavý fľak na tričku na jej bicepse.
„Čo sa ti stalo? Poď si sadnúť.“ Hovoril som a odviedol som ju k posteli.
„Bolí ťa to?“ pýtal som sa a jemne som sa jej to snažil odokryť no rukáv bol príliš úzky.
„Sabi, dám ti dole tričko, len sa chcem pozrieť čo to máš, neboj sa ma.“ Opäť som v sebe objavil psychológa, ktorý chce pomáhať ľuďom. Sabína prikývla na súhlas. Chytil som jej tričko a pomaly ukazoval jej telo. Cez ranu som šiel veľmi opatrne, nechcel som, aby ju to čo i len trošku bolelo. Na moje prekvapenie som zbadal reznú ranu, bola dosť hlboká.
„Prečo si to zasa urobila?“ spýtal som sa nahnevane.
„Ja som nič neurobila.“ Obraňovala som sa
„Pôjdeme s tým na pohotovosť dobre? Hneď zavolám sanitku.“
„Nie.“ Chytila ma za ruku.
„Prečo nie?“
„Nechcem ísť do sanatória. Nechcem tam už viac byť.“
„Ale Sabi, veď ťa tam nikto nedáva. Len ti to zašijú.“ Snažil som sa ju upokojiť.
„Čo si sa ma spýtal ako prvé keď si to uvidel? Prečo som to spravila. Nikto mi neuverí, že to nie je moja chyba. Nechaj mi to tak ako to je. Vyčistím si to, prelepím a to prejde.“
„Sabi, veď vykrvácaš. Prosím. Pôjdem tam s tebou.“
„Ja tam nechcem ísť.“ Začal som byť nervózny. Zrazu sa mi začali potiť ruky, cítil som, že sa so mnou niečo deje. Chcel som drogy a nevedel som čo so sebou, no bál som sa o Sabínu a tak som sa to snažil potlačiť. Postavila sa a zo šuplíka si vybrala nejaký kus gázy, ktorý niečim postriekala a priložila si to na ranu.
„Si obyčajná krava.“ Vypadlo zo mňa
„Prosím?“ nechápavo sa na mňa pozrela ešte stále so slzami v očiach
„Že si krava. Primitívne dievča, ktoré nevie čo so sebou a tak si ubližuje, chceš len niečím zaujať. Si úplne bezvýznamná a tváriš sa, že si dokonalosť. Prečo si nemala chalana? Lebo si škaredá, tučná a psychicky labilná. Kto by ťa prosím ťa chcel.“
„Odíď prosím z tejto izby.“ Milo ma poprosila, no videl som, že ju moje slová ranili. Zrazu som mal v sebe úplne iný pocit. Pocit výhry, radosti, šťastia.
„Myslíš si, že som skončil? To veru nie.“ Hovoril som ďalej. Podišiel som k nej a chytil ju za ramená. Pevne som ju držal až kým som ju nepritisol k stene. Pravou rukou som ju chytil za krk.
„Chceš zažiť niečo, na čo nikdy nezabudneš?“ pýtal som sa jej a zrazu som dostal neskutočnú chuť na sex. Neodpovedala. Nekomunikovala so mnou a vo mne narastala zlosť, ktorá sa bila s vášňou. Pritlačil som na ňu, chcel som ju. Pravdepodobne som zatlačil príliš silno, pretože Sabína sa začala dusiť. Kašlala.
„Prosím, pusť ma.“ Šepkala cez zaťaté zuby.
Pustil som jej krk, no začal som ňou triasť. Napokon som ju hodil o stenu a sebavedome sa otočil k dverám.
„Neopováž sa kričať.“ Zatvoril som za sebou a šiel si nájsť niečo pod zub. Vytiahol som s chladničky nejaký jogurt a sadol si za stôl. Vtedy som sa nejako prebral k životu a pochopil som, čo som spravil. Okamžite som utekal do izby. Dúfal som, že sa nič nestalo, veril som, že to bol len škaredý sen, no keď som otvoril dvere, sen sa stal skutočnosťou. Sabína ležala na zemi pri stene a snažila sa nadýchnuť. Do očí mi vbehli slzy.
„Prepáš moje dievčatko.“ Zobral som ju do náručia a utekal s ňou dole nájsť niekoho, kto by mi vedel pomôcť. Spoza rohu sa vynorila pani v ružovom a tak som s plačom utekal k nej.
„Prosím vás, zavolajte sanitku. Nechcem aby sa jej niečo stalo.“ Bez otázok pani vytiahla mobil a zavolala rýchlu službu, ktorá o pár chvíľ dorazila. Sabínu naložili, dali jej prístroj na dýchanie a keď sa zatvorili dvere, pani sa otočila na mňa.
„Čo si jej urobil?“ prísne na mňa pozerala.
„Ja neviem. Ublížil som jej. Nezaslúžil som si to ako sa ku mne správala.“ Mal som výčitky
„Čím si ju porezal?“
„Prosím?“ nechápal som na čo naráža.
„Čím si ju porezal?“ spýtala sa ma ešte raz.
„Ja som ju neporezal. To už mala keď som prišiel.“
„Načo si vôbec za ňou šiel? Keď máš záchvat tak sa stráň ľudí.“
„Chcel som jej pomôcť.“ Obhajoval som sa
„Ako? Tak, že ju zabiješ?“
„Veď dobre, mám výčitky aj bez vás. Ale ja som ju neporezal, bol to niekto iný.“ Nechcel som povedať, že si to pravdepodobne spôsobila sama.
„Videl si niekoho?“ spýtala sa ma
„Nie.“
„Tak ako môžeš povedať, že to bol niekto iný? Si jediný podozrivý. Dúfam, že si šťastný.“ To boli posledné slová, ktoré som od pani Síbertovej počul. Rukou mi ukázala na dvere a ja som pochopil, že pobyt v liečebni sa pre mňa skončil.
„Povedzte mi aspoň do akej nemocnice ju zaviezli.“ Prosil som, no jej srdce to neobmäkčilo a surovo zatvorila dvere.
Ona sa sem vráti, bude chcieť pomáhať ostatným. Hovoril mi hlas hlave a tak som sa rozhodol, že ju počkám. Presedel som na lavičke týždne. Sem tam vyšla pani v ružovom, ktorej ma prišlo zjavne ľúto a tak mi dala najesť. Čakal som v nádeji, že ju ešte uvidím, no potom som si uvedomil, že som to pokazil a že už nikdy neuvidím jej pohľad, nepozriem sa na jej úsmev a nebudem cítiť tlkot jej srdca. Rozhodol som sa teda začať nový život. Vrátil som sa k mojim kamarátom. Teda, neboli to kamaráti v pravom slova zmysle, ale vedeli mi za istú službu zohnať dávku ktorú som potreboval. Dni prechádzali a ja som si ani neuvedomil kedy jeden začína a druhý končí. Bol som tam, kde som začal pred liečením. Zamorený zlou silou, ponorený v bahne klamstiev. Niekedy pri pohľade na hviezdy som premýšľal, že sa vrátim, že sa skúsim liečiť znova, no po pár chvíľach som túto myšlienku automaticky zahodil. Neskôr ma všetci opustili, zostal som sám, bez priateľov, bez ľudí s ktorými by som sa mohol aspoň porozprávať. Sem tam okolo mňa prešla Luce, ktorá na mňa pohŕdavo zazrela a hodila mi pár centov. Nikdy sa nepristavila, nepozvala ma k sebe. Dokonca ani moja matka sa nado mnou nezľutovala. Prežíval som hrozné dni plné abstinenčných príznakov, ktoré sa nedali vydržať, ale tiež krásne dni pohody a upokojenia, ktoré mi zabezpečila dávka. Vedel som, že takto dlho neprežijem, no nemal som silu aby som sa sám pozbieral. Sedel som v parku a pozoroval rôznych ľudí. Prebehlo okolo mňa množstvo zaujímavých pánov v obleku, ale aj mladých chalanov, ktorý práve rozmýšľali nad tým ako bude ich život pokračovať. Mladé ženy s deťmi a mladé zamilované páry ktoré sa po sebe lepili. Nedokázal som vymyslieť ako sa z tohto dostanem von a tak som len sedel a vyčkával. Túžil som po tom, aby mi niekto pomohol, modlil som sa k Bohu aby to všetko skončilo, aby mi poslal anjela, ktorý ma zachráni no vedel som, že si to nezaslúžim. Prešiel rok, nastal Silvester, všade bola zima a ja schúlený v parku som obdivoval zabávajúcich sa ľudí. Sledoval som ohňostroje, zbieral po zemi kúsky odhodených cigariet aby som cítil aspoň trochu pokoja v duši. Tento deň ma chránil.
„Pane?“ začul som mužský hlas. Mimovoľne som sa otočil.
„Áno?“ zarazene som sa spýtal siluety ktorá stála predo mnou. Nevidel som mu do tváre, dokonca som nerozoznal ani postavu.
„Pravdepodobne vám spadla peňaženka.“ Hovoril a podával mi elegantnú koženú peňaženku. Bol som v pokušení ju zobrať a trošku si prilepšiť život. Bola to výhodná náhoda a peňaženku by aj tak už asi nikto nenašiel a tak som vystrel ruku, aby som ju zobral.
„To fakt ste si mysleli, že vám ju dám?“ začal sa smiať muž. Otvoril peňaženku a začal sa v nej s radosťou prehrabávať. Zarazil som sa. Zrazu sa k mužovi pripojilo pár ďalších ľudí a ja som vedel, že už tu viac pre mňa nie je miesto. Otočil som sa a vybral sa na odchod.
„Marek?“ tento hlas som dobre poznal. Jemný, ženský hlas, ktorý ma vedel pohladiť aj bez fyzického kontaktu. Nechcel som sa otočiť, vedel som kto to je a nechcel som jej opäť ublížiť. Pocítil som prstý na svojom chrbte. Hanbil som sa ako nikdy predtým, nechcel som, aby ma takto videla. Snažil som sa rozbehnúť a utiecť pred všetkým no ona ma pevne schmatla za rameno a ja som zacítil, že ma tam chce nech som akýkoľvek. Otočil som sa no do očí som jej nepozrel.
„Čo tu robíš?!“ bola prekvapená. Neodpovedal som jej. Cítil som sa ako potkan.
„Marek, veď... bol si na liečení. Nerozumiem tomu. Ako si sa sem dostal?“ nevedel som čo jej mám povedať. Nechcel som sa zahanbiť, nechcel som, aby sa na mňa pozerala ako na zbytočnú vec. Pozeral som do zeme, neodvážil som sa prezrieť si ju.
„Poď!“ vyhlásila. Ťahala ma za ruku a ja som sa ako malý chlapec nechal viesť.
„Sabína, kam ideš?“ kričali na ňu jej kamaráti no ona sa neotočila. Ťahala ma za sebou bez toho aby sa vôbec na nich otočila. Cítil som z nej potláčaný hnev.
„Kam ideme?“ spýtal som sa keď ma uložila do auta
„Uvidíš.“ Oznámila mi, zaradila jednotku a rozbehla sa do tmy. Všade okolo nás bol sneh a šmýkalo sa, no ona ani pri rýchlosti 90km/hod nespomalila. Zrazu sme zastavili pred veľkým domom s pekným dvorom na ktorom sa na mňa pozeral veľký približne dva metre vysoký snehuliak.
„Kde to sme?“ spýtal som sa aj keď mi to bolo viac menej jasné.
„U mňa. Dnes prespíš u mňa. Nedovolím ti, aby si mal zničený život kvôli drogám. Budem sledovať každý tvoj krok.“ Oznámila mi a vystúpila z auta. Spoločne sme zamierili k dverám.
„Prečo to robíš?“ nedalo mi sa nespýtať.
„Čo prečo robím?“ nechápavo sa spýtala kým po tme hľadala kľúčovú dierku.
„Prečo sa o mňa tak staráš.“ Nerozumel som tomu
„Lebo ťa mám rada a buď ticho. Radšej mi pomôž.“ Videl som na nej, že je nervózna. Bola iná ako keď sme sa spolu pokojne rozprávali.
„Požičiaš mi tie kľúče?“ opatrne som sa spýtal a ona ich bez slova po mne hodila.
„Vďaka.“ Ironicky som poznamenal a odomkol dvere. Sabína vošla prvá a viedla ma po tme hore schodiskom do svojej izby. Nezasvietila. Zaviedla ma k manželskej posteli.
„Ľahneš si ku mne?“ uštipačne som nadhodil aby som zlepšil atmosféru.
„Vyzleč sa, daj mi veci a potichu choď do vedľajších dverí. Je tam sprcha. Nebúchaj tam veľmi, umy sa a príď sem.“ Hovorila a zo svojej skrine po mne hodila nejaké veľké tričko.
„To máš len na spanie. Obleč si to a choď už.“ Jej hlas bol zvláštny. Cítil som v ňom vibrácie.
„Sabi, čo sa deje?“ spýtal som sa
„Nič.“ Odznela bežná ženská odpoveď.
„Vidím to na tebe.“
„Nezaujíma ma čo vidíš. Spamätaj sa. Pozri sa kde si. Bol si úspešný psychológ a je z teba toto.“ Hovorila a ukázala na mňa. Cítil som sa hrozne, no neukázal som jej ako mi ublížila. Hrdo som stál so vztýčenou hlavou.
„Choď do tej kúpeľne. Nebudem ti to opakovať. Nie som papagáj.“ Zobral som veci a odišiel. Pustil na seba prúd vody no neprinášalo mi to radosť ako kedysi. Rýchlo som sa osušil, obliekol sa a šiel naspäť do izby. Sabína ležala vedľa postele na zemi.
„Ty budeš spať na posteli!“ oznámila mi a ja som nemal viac náladu sa hádať a tak som poslúchol aj keď mi jej bolo ľúto. Prikryl som sa perinou a premýšľal.
„Od zajtra sa tvoj život zmení.“ Zašepkala Sabína a ja som sa ponoril do ríše kde som sa cítil bezpečne.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár