Ráno o siedmej vyrážame z domu a mierime do Hričova. Pod hradom sa nenachádza žiadne oficiálne parkovisko a tak stojíme pred krčmou. Chvíľu treba ísť pešo po dedine až sa na ľavej strane zjaví chodník do lesa.
Nachádzame sa pri prvej značke. Chodník vedie okolo pletiva rodinného domu. Napokon vchádzame do lesa. Príjemný listnatý les sme si dostatočne užívali. Slnečné lúče prechádzali pomedzi stromy a vytvárali krásne svetelné pásy.
Cesta vedie mierne do kopca až sa dostávame k mierne skalnatému úseku, ktorý je však hravo zvládnuteľný. Dostávame sa k altánku, ktorý je už len malý kúsok od hradu.
Podľa informácií vieme, že tabuliek má byť 20 a v okolí hradu by sa mali nachádzať tri jaskyne, ktoré sme však zatiaľ nestretli. Očakávame, že tabule budú pokračovať v hrade.
Po pár schodoch sa dostávame do hradu, kde sú pripravené magnetky, pohľadnice, ktoré je možné si zakúpiť, alebo podporiť rekonštrukciu hradu dobrovoľným príspevkom.
Zaujímavosťou, hradu je, že jeho majiteľ Thurzo sa Hričovského hradu zmocnil tak, že jeho právoplatnú majiteľku dal uzatvoriť do kobky. Grófa Thurza napomínal aj mních, ktorého dal viac krát zatvoriť, no on sa vždy ukázal na neďalekej skale a volal: " Boh ťa vidí! Boh ťa potrestá!" až sa napokon zmenil na kameň. Tohto mnícha sme si však bohužiaľ nevšimli.
Po príchode na hrad sme začuli hudbu, ktorú si púšťal muž, ktorý na hrade momentálne pracoval. Prekvapilo ma, že tam bol sám. Z najvyššieho miesta hradu bolo vidieť na dolinu Váhu, Žilinu či Súľovské skaly.
Po ceste späť sme sa nevrátili tak ako sme prišli, ale rozhodli sme sa hľadať jaskyne. Napokon sme prišli na to, že chodník stále pokračuje a náučné tabule sú až za hradom. Po ceste sa nachádzajú tri jaskyne až sa dostávame k ďalšiemu altánku v okolí ktorého sú zaujímavé pravdepodobne hroby v skalách, no tým si nie som istá čo to je.
Od altánku sa vyberáme doprava cez chodník pomedzi les až sa dostávame k chatkám na asfaltovú cestu, ktorá nás dovedie opäť do dediny.
Naša cesta však nekončí. Vyberáme sa dole dedinou, až narazíme na odbočku na ľavej strane, ktorá nás má doviesť k Hričovskej skalnej ihle ku ktorej nevedie značený chodník. Prechádzame cez rampu. Zo začiatku to vyzerá, že ideme niekomu cez dvor, ale napokon prechádzame na druhú stranu, kde sa cesta rozdvojuje. Ja chcem ísť rovno, kolegyňa po ceste hore. Vyberieme sa teda po ceste hore, kde prichádzame na to, že sme mohli ísť kľudne rovno.
Po pár metroch sa dostávame na koniec, kde vidíme oznam o súkromnom pozemku. Odbočíme teda do lesa, kde sa pred nami už ukazuje vysoká skalná ihla, ktorá je vyhlásená aj za národnú kultúrnu pamiatku a je vysoká viac ako 10m. V spodnej časti má malý otvor, vďaka ktorému ide o jedinú skalnú ihlu na Slovensku, ktorá má aj uško na navlečenie nite.
Chvíľu si oddýchneme, najeme sa, dáme si Birella a pomaly odchádzame k autu. Na dnes bolo programu viac než dosť.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár