Môj príbeh

    Moje meno je Ar. Týmto menom ma pred niekoľkými mesiacmi oslovil môj brat Vrok. Som obyčajné dievča, ktoré pracuje, žije, dýcha... pretože musí.  A ako sa to vlastne stalo? Dočítame sa nižšie. V nasledujúcich riadkoch sa dozviete "môj príbeh". Nechcem aby ma vďaka nemu niekto ľutoval a ani netúžim po tom aby ho niekto čítal či vŕtal sa v ňom. Ja viem, že nie je taký hrozný ako ho beriem ja, že sú aj horšie veci na svete, ale pre mňa je to dôležité. A toto je jeden z mojich krokov. Z krokov Na ceste z depresie. 


" Cesta dlhá tisíc míľ sa začína jediným krokom." 

   Všetko sa začalo mojím narodením. Na svet prišiel nový život. Malé dievčatko, ktoré ešte nevedelo čo ho čaká. Rodičia jej dali meno. Nazvali ma Ar. (Kvôli anonymite budem používať toto meno namiesto skutočného)

   Život pomaly šiel, naučila som sa chodiť, rozprávať. Začala som chodiť do škôlky, neskôr do školy a všetko vyzeralo tak, že život je jednoduchý, že všetko sa dá zvládnuť a problémy ktoré prišli jednoducho odídu. Prišiel prvý bozk, nezabudnuteľný deň, ktorý si aj v dnešný deň môžem dookola premietať ako jeden z tých svetlých dní, ktorý sa však tak veľmi rýchlo skončil. 

   Nie som typ človeka, ktorý sa rád zabáva na diskotékach alebo trávi svoj voľný čas v bare. No jednou z mojich obľúbených akcií bol jeden rockový festival. Tam som spoznala chalana, ktorý mi neskôr prirástol k srdcu. Vlastne sme sa spoznali cez bozk. Napriek tomu, že sme boli jediný dvaja triezvy ľudia na celej akcii. Vymenili sme si čísla a to mal byť koniec. Neriešila som čo sa stalo. Jednoducho som zabudla. O pár mesiacov na to mi v noci prišla SMS s tým, že máme na internete spoločnú fotku. Dohodli sme sa na stretnutí. Chvíľku sme sa takto stretávali najskôr pár krát za mesiac, potom už len raz za mesiac. Mala som ho rada, to nepopieram. Boli sme spoločne aj na chate ale v podstate, každé naše stretnutie bolo na pár hodín v aute. Buď sme pozerali film, alebo sa rozprávali. Samozrejme, že po čase sme sa spolu vyspali no potom zmizol. Nikto nevie prečo. Pohádali sme sa a viac som o ňom nepočula ani ho nevidela. 

   Časom som spoznala ďalšieho muža. Jemne depresívny mladý chalan. O rok alebo dva mladší odo mňa. Rozumeli sme si, rozprávali sa. Keď som ho spoznala bol akurát niekoľko dní po tom čo si chcel vziať život prerezaním žíl no nevyšlo to. Vždy som ho videla so zaviazanou rukou. Pamätám si, že sme mali spoločné problémy a dokázali sme sa navzájom počúvať a podporovať sa. Jeden večer sme sedeli v aute, rozprávali sa a zapozerali sa do očí. Vtedy mnou prešiel veľmi divný pocit, ktorý som predtým nezažila. Jeho slová si pamätám dodnes. "Pobozkal by som ťa, ale nechcem ti ublížiť." Mne viac nebolo treba a pobozkala som ho ja.  Stali sa z nás kamaráti s výhodami, keďže ani jeden sme v tej dobe nechceli vzťah.  Neskôr sme sa nejako rozišli ale časom sa k sebe opäť vrátili no napokon sme sa kvôli mojej spolužiačke z vysokej prestali rozprávať úplne. Život šiel ďalej.

   Na internete som objavila človeka, s ktorým som si neskutočne dobre rozumela. Vedela som, že má priateľku a že sa bude ženiť a nevadilo mi to. Mala som ho rada ako brata a on sa tak správal ku mne. Boli sme spolu stále, pomáhala som mu s jeho drogovou závislosťou, počúvala som jeho problémy v rodine a stále pri ňom ako opora. Každý deň sme si písali či už na internete alebo SMS alebo sme si aspoň prezvonili keď už nič iné. Ale časom ma začal psychicky týrať a vydierať. Chcel po mne veci ako aby som si ublížila, spravila si jazvu, porezala ruku... jednoducho aby som si ublížila a vždy mu poslala fotku. Neviem čo to vtedy so mnou bolo, ale robila som všetko čo mi kázal len aby bol so mnou. Aby som o neho neprišla, aby som neprišla o najlepšieho priateľa. Keď to teraz píšem, uvedomujem si ako to znie, ale ja som v tej chvíli bola úplne oddaná tomu čo robím.  Napokon sa z neho stal slávny spevák a zo mňa zabudnutá troska. Dlho som sa z toho vyhrabávala. Naučila som sa, že moje vnútorné napätie uvoľní jednoduchý rez cez kožu. Stala som sa na tom závislá.  Cítila som sa bezvýznamná, zneužitá, využitá.. cítila som, že nemám zmysel. V škole sa mi prestalo dariť a nemal mi kto pomôcť. Mala som pocit, že aj moji všetci spolužiaci sa na mňa pozerajú ako na niečo "špinavé". 

  Mojím koníčkom bol hasičský šport a tam som spoznala ďalšieho muža. Sľúbili sme si, že sa do seba nezamilujeme avšak, srdcu sa nedá rozkázať. Chvíľu to bolo fajn. Stretávali sme sa, bozkávali, chodieval ku mne domov pozerali sme telku, túlili sa k sebe ale nikdy sme spolu nespali a myslím, že to bolo to najlepšie čo sme mohli urobiť. Nepokaziť naše kamarátstvo sexom. Nebolo to o tom, že som ja nechcela, alebo že by on nechcel. Jednoducho aj keď sme mali na seba chuť sa to nestalo. Nikdy. Po čase prišiel s tým, že má frajerku aj keď mi hovoril, že vzťah nechce. Tesne po tom ako ma pobozkal mi povedal do očí že má inú. Bolo to ako keby mi pichol tupým nožom do srdca ale pozbierala som sa, usmiala sa a šla ďalej.  Rozum mi ale hovoril, že už mám dosť veľa rokov a že by som chcela niečo iné ako nejaké pár mesačné zábavky. Cítila som sa veľmi opustená. 

  Cítila som sa veľmi zle. Nenávidela som školu, nič sa mi nedarilo. Namiesto chodenia na prednášky som radšej trávila hodiny ktoré som mala byť v škole zatvorená v aute a sledovania Simpsonovcov. Bolo mi jasné, že to treba nejako vyriešiť ale nevedela som ako. Raz keď som bola takto na "blici" ma pozval jeden chalan s ktorým som si písavala vonku. Bol odo mňa o dosť mladší. O niekoľko rokov, ale rozumovo bol vyspelý viac ako ktorýkoľvek dospelý človek ktorého som v tej dobe poznala. Rozhodla som sa, že potrebujem niekoho kto mi pomôže dostať sa z tej depresie ktorá bolo okolo mňa a nechcela ma pustiť preč. Šli sme spolu vonku, ľúbil ma... viem že áno. Chodili sme na výlety a nebolo to len o sexe aj keď samozrejme k tomu patril aj ten. Boli sme spolu vyše roka, kým moja rodina neprišla na to koľko má rokov a zakázala sa nám spolu stretávať. Nemala som silu bojovať o našu lásku a dnes viem, že to bolo správne. Napriek tomu, že sme sa ľúbili, viem že bezo mňa mu je lepšie. Že teraz je šťastný v novom vzťahu a jeho život pôjde správnym smerom. Nepoložilo ma to až tak veľmi aby som nevedela vstať a kráčať ďalej. 

   Pomaly sa blížime ku koncu. Prestala som cítiť šťastie neverila som na lásku. Prišiel však mladý chalan. Len sme si písali o nič nešlo. Vídaval ma v práci aj keď ja som si ho nikdy nevšimla. Bavili sme sa spolu, rozumeli si. Viac ako pol roka sme sa len rozprávali a hovoril mi ako pôjdeme von. Jedného dňa sa to naozaj stalo. Prišiel za mnou do práce, objali sme sa a viem, že vtedy preletela tá malá iskrička ktorá zažala v mojom srdci svetlo.  Sedeli sme vonku , rozprávali sa, dohodli sme sa na spoločné tetovanie kde sme o dva dni na to aj skutočne šli. Držal ma za ruku, cítila som, že ma má rád a ja som ho mala neskutočne rada. O dva dni neskôr sme šli spolu na výlet. Nič hrozné sa medzi nami nestalo. Nepohádali sme sa, bavili sme sa a mala som pocit, že mu je so mnou dobre. Ten deň bol ale posledný ako sme sa videli. Jednoducho si ma označil ako dobytok nejakou značkou a potom zmizol. Pýtala som sa ho, či si dá to svoje tetovanie prerobiť, povedal mi že nie. Neskôr som si šla dať vytetovať zlomené srdce. Nič ma už nebavilo, bolo mi zo všetkého zle, nikomu som neverila. Tam som sa dozvedela úplnou náhodou, že si to ide dať pretetovať, že ide zničiť to jediné spoločné čo sme spolu mali a mne to poriadne ublížilo. Teraz už neverím, že mám nejaké srdce. Plakala som, prestala som jesť, nič ma nebavilo, nič mi nechutilo. Všetko mi liezlo na nervy. V práci to bolo čím ďalej tým horšie. Ráno som sa zobúdzala s nechuťou vôbec vstať z postele. Časom som prestala mať dostatok síl na plač. Prepadol ma pocit letargie. Všetko mi začalo byť jedno. Veci, ktoré som milovala sa pre mňa stali vzduchom. Kedysi som milovala prírodu, ale teraz mi už vôbec nedávala toľko radosti ako kedysi. 

   Na internete sa objavil človek. Mladý chalan, ktorý mal priateľku a šiel sa ženiť. Napriek tomu mi prirástol k srdce. Nazval ma svojou sestrou a snažil sa ma vyviesť z tmy aby som prišla k svetlu. Rozprával mi o svojom živote a ja som sa mu snažila aspoň z polovice vrátiť to čo mi dáva aj keď neúspešne, teraz to už viem. Napriek tomu, tento človek zostáva navždy v mojej duši. Nikdy na neho nezabudnem, vždy tu pre neho budem nech sa stane čokoľvek. Hrával mi na klavíri, rozprával mi príbehy, spieval mi...snažil sa ma postaviť na nohy.  Aj keď sa to nepodarilo a ja stále padám a neviem sa vyšplhať von, som mu vďačná za všetko čo pre mňa spravil a ak by som to mohla nejako odčiniť, nejako mu poďakovať bez váhania by som to spravila. Dostal odo mňa to jediné čo mi zostalo a to moju dušu. Teraz som už len telo, ktorému chýba veľmi veľa častí na to aby bolo kompletné. Vrok, ďakujem ti za všetko. Dal si mi viac ako ktorýkoľvek muž o ktorom som tu hovorila. Navždy budeš môj brat. 

   V jeden takýto nepodstatný večer mi na internete napísal jeden muž. 29-ročný vypracovaný muž, ktorý sa ku mne vôbec nehodil. Spýtala som sa ho, či hľadá niekoho na sex, povedal mi že nie ale že na lásku tiež nikoho nehľadá. Skôr že hľadá niečo ako kamarátstvo s výhodami, ale že nehovorí že z toho nemôže byť láska. Písali sme si povedal mi, že mu je so mnou fajn že si rozumieme. Povedal mi čo robí (majiteľ porno-firmy). Zaujímal sa o mňa ja som sa zaujímala o neho aj o jeho prácu. Chcela som ho spoznať. Sľúbil mi, že mi neublíži. Robila som pri ňom veci, ktoré sú pre mňa nemorálne. Neviem, čítali ste niekto knihu Hotel v Paríži? Je to niečo podobné. Tento človek robí zo slušnej mladej ženy niečo iné. Otvára dvere do nepoznaného. Vzbudzuje adrenalín. Vzbudzuje túžbu. Dohodli sme sa, že pôjdeme spolu von. Pôjdeme niekam na výlet a potom strávime čas u neho na chate. Súhlasila som. Ako to dopadne ? To ešte neviem. V každom prípade, teraz viem, že už nemám srdce a že nech to dopadne akokoľvek. Vždy vyhrám. Možno moje srdce nájde a opraví ho. Ak sa do mňa zamiluje moje plus a ak nie, užijem si peknú noc (verím že nie jednu) s mužom ktorý ma neskutočne priťahuje a zaujíma sa o mňa. 




Toto je zatiaľ môj príbeh. Takto vyzerá život mladej ženy, ktorá sa nikdy nechcela stať hračkou v rukách niekoho iného. Ktorá chcela mať svoj názor a chcela byť slušná. V tomto svete to nejde. Musíme bojovať tak, ako nám prikazuje okolie napriek všetkému presvedčeniu. Napriek tomu čo nám hovorí srdce. Musíme sa riadiť rozumom.   

 Skutočný príbeh

1 0 1 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu