„Ahoj.“ Pozdravila som sa matke, ktorá sa na mňa však nepozerala veľmi prívetivo.
„Mala by si zobrať psa na prechádzku.“ Zahundrala a odvrátila odo mňa zrak. Vedela som, že sa jej nepáči ako sa správam, ja som sa aj chcela zmeniť, ale nevedela som ako a tak som len plávala životom tak ako prišiel. Slnko ráno vyšlo a večer zasa zapadlo.
„Mňa to samú nebaví a nechce sa mi. Naraňajkujem sa a pôjdem do postele. Potom pôjdem do školy a nebudem mať čas chodiť ešte aj so psom von. Však ho pustite na dvor nech si pobehá k tomu ma nepotrebuje.“ Popritom som z chladničky vyťahovala syr, salámu, maslo samozrejme všetko bez zeleniny. Odkrojila som si dva kusy chleba, pripravila raňajky a s tanierikom som opäť zaliezla do postele. Nad posteľou som mala zavesený kalendár a až vtedy som si všimla, že vlastne už začalo leto a ja do žiadnej školy nemusím. Zapelešila som sa pod perinu i keď vonku bolo naozaj nádherne. Zrazu mi zazvonil telefón. Prevrátila som sa ako malý tuleň a zodvihla
„Prosím.“ Môj hlas sa niesol linkou na druhú stranu.
„Ahoj Cara. Neruším?“ bola to moja viac menej kamarátka. Jedna z mála, ktorá sa so mnou vôbec rozprávala.
„Nie, v pohode. Čo potrebuješ?“ vedela som, že mi volá lebo niečo potrebuje. Inak by sa len tak neozvala. Nebola som človek ktorému by volali len tak lebo chceli vedieť ako sa má.
„Chcem sa ťa spýtať, neprišla by si mi pomôcť? Vieš, založili sme v dedine takú skupinu pre deti. Všetko by som ti vysvetlila keď by sme sa stretli. Mohla by si dnes prísť? Ide vlastne o to, že sme sa rozhodli, že teraz cez leto by sme spravili program pre deti aby neboli zalezené vo vnútri a chcela by som, keby si mi bola ochotná pomôcť s týmto projektom.“ Počula som v jej hlase že sa pravdepodobne usmieva. Bola som na pochybách a celým srdcom som to chcela odmietnuť. Avšak zle sa mi hovorilo slovo nie. Keby mi to napísala určite by som odmietla a ona to pravdepodobne veľmi dobre vedela.
„V poriadku. Kedy by si mohla a kde by sme sa mohli stretnúť?“ môj hlas znel trochu nútene, ale ona sa určite potešila.
„Čo tak o hodinu v telocvični?“
„V telocvični?“ už len pri slove telocvičňa mi prebiehal po chrbte mráz.
„Áno. Iné miesto nemám. Čakám ťa. Maj sa zatiaľ.“ Zložila mobil a nepočkala ani na to ako zareagujem. Fajn. Tak aspoň budú možno naši radi, že idem niekam von. Pomyslela som si. Zhltla som chlieb, obliekla sa do klasického domáceho oblečenia, ktoré tvorili čierne tepláky a bavlnené tričko, vlasy som si zopla do copu, prebehla si tvár čistou vodou a zišla dole, aby som oznámila túto správu matke.
„Mami, volala mi Jane. Vraj zakladá nejaký klub alebo niečo také pre deti z dediny a chce aby som jej s tým pomohla. Idem sa s ňou teraz stretnúť v telocvični. Neviem kedy sa vrátim.“ Oznámila som a vybrala sa k dverám.
„Počkaj!“ zastavil ma mamin hlas „Chceš povedať, že ty a Jane budete mať na starosti nejaké deti z dediny? Veď sa neviete postarať ani samé o seba. Myslím, že to nie je vôbec dobrý nápad.“ V jej hlase som počula rozrušenie.
„Ale mami, veď sa ideme len stretnúť. Ja ešte neviem o čo presne ide. Toto mi zatiaľ povedala, možno to odmietnem.“ V duchu som si hovorila Určite to odmietnem.
„No dobre teda. Dávaj si pozor.“ Hneď ako som sa stratila z dohľadu, zapálila som si a na chvíľku som si sadla na okraj cesty. Napriek tomu, že som bývala na dedine, mala som pocit, že ma nikto nepozná a tak nikto nebude hovoriť o tom, že si pofajčievam na kraji cesty. Pozerala som na modré nebo, ktoré ma upokojovalo na duši. Mala som rada samotu a ticho. Milovala som len tak sa pozerať, nikomu nič nevysvetľovať, byť v spojení s prírodou. Avšak bolo čas ísť. Nechcela som, aby ma Jane čakala veľmi dlho. Keď som sa dostavila pred telocvičňu, všimla som si niekoľko áut na parkovisku. Dúfam, že to nie je tak ako si myslím. Prosím, nech tam nie je milión ďalších ľudí. Prosím, nech sme len samé. Pomaly som otvorila dvere a vstúpila dnu. Pre mňa, ako osobu ktorá nemá rada ľudí to bol príšerný pohľad. Tlmené žlté svetlo svietilo na skupinku asi pätnástich ľudí, ktorý sedeli v kruhu a potichu sa rozprávali.
„Ahoj Cara.“ Mávala na mňa Jane a usmievala sa od ucha k uchu. Nenávidela som ju v tom momente. Hovorila som si, že to nie je možné a že určite to je len sen. Že toto by mi nespravila, keďže vedela ako na tom som, ale bohužiaľ to sen nebol a všetko bola realita.
„Čakali sme už len na teba, poď pridaj sa k nám nech môžem začať. Kľudne ak budeš mať nejaké otázky môžeš sa pýtať.“
Sadla som si vedľa nevýrazného chlapca, ktorého som nikdy nevidela. Prekrížila si nohy a zamerala sa na to jediné čo som v tej chvíli mohla spraviť. Prezerala som si každého jedného kto bol v miestnosti. Veľmi ma zaujalo dievča na opačnej strane. Všetci boli zjavne starší ako ja, no toto dievča bolo približne v mojom veku. Mala ryšavé vlasy a pehavý nos ale nikdy predtým som ju nevidela. Z môjho snenia ma prebudil až hlas Jane, ktorá stála pred nami a pripravovala sa vysvetliť nám o čo vôbec ide.
„Takže ahojte.“ Začala „Moje meno ja Jane, kto by ma nepoznal mám devätnásť rokov a pozvala som si vás sem preto, lebo chcem spraviť, spoločne s vami niečo dobré pre budúcnosť detí v tejto obci.“ Jane rozprávala plynule, bez trémy, bolo vidieť, že si to poriadne nacvičila. Bola to sebavedomá mladá žena. Jane vyzerala vyspelo. Nikto by jej netypoval tak málo rokov. Vyzerala skôr na dvadsaťpäť. Bolo to rozumné dievča so svetlými vlasmi a modrými očami. Jej postava bola štíhla, bola vypracovaná, pretože pravidelne cvičila. Jej otec pracoval ako fitness tréner a nikdy by nedovolil aby jeho dieťa vyzeralo ako ja a tak Jane bola odmalička vedená k športu a veľmi ju to bavilo.
„ Aby sme sa správne porozumeli, chcela by som spraviť pre deti zatiaľ letný program no sama by som to nikdy nezvládla a tak vás chcem poprosiť. Poďme spraviť niečo, čo si budú pamätať ďalšie generácie.“
„O čo vlastne ide? Čo od nás chceš? Máme strážiť cudzie deti?“ ozval sa chlapec vedľa mňa
„Nie cudzie deti ale deti z našej obce. Pôjde o to, aby sa deti naučili žiť v spoločenstve, aby získali komunikačné schopnosti, aby sa celé leto nenudili doma za počítačom. Chcela by som aby sme svoje aktivity sústredili na prírodu a na poznávanie sveta. Ak budú rodičia súhlasiť, niekedy by sme deti zobrali na výlet do prírody, na turistiku. Vnesieme do našich životov trocha lásky k svetu. Zmeníme niečo a oslobodíme rodičov od toho, aby si cez leto museli brať dovolenky kvôli deťom.“ V jej očiach žiarili iskri. Nikdy som nevidela také ohromné nadšenie. „Uvidíme ako nám to pôjde a koľko detí by sa prihlásilo a podľa toho by sme plánovali program. Avšak ja nechcem byť niekto kto to všetko vedie. Chcem aby sme sa zapojili viacerý. Je to len môj nápad a ak by ste mi s tým pomohli, bola by som veľmi vďačná. Preto som sa rozhodla, žeby sme sa mohli stretávať vždy v nedeľu na konci týždňa alebo v deň ktorý by vyhovoval väčšine z vás a dohadovali by sme spoločne program. Kto teda súhlasí s mojim nápadom a bol by ochotný tráviť svoje leto takto, prosím zapíšte sa na papier, alebo keď si to rozmyslíte dajte mi kedykoľvek vedieť.“ Povedala Jane a položila čistú stránku s ceruzkou vedľa seba na stôl. Stále sa usmievala, vyžaroval z nej pokoj, láska a nadšenie pre vec. Nikdy som nevidela tak optimistického človeka. Ľudia začali pomaly odchádzať bez podpisu. Ja som však sedela ako prikovaná k zemi. Jane behali oči z jedného na druhého a čakala kým niekto podíde k nej a podpíše sa. Napokon sa mladý vysoký muž odhodlal a podpísal sa.
„Dúfam, že to vydrží.“ Povedal a usmial sa na Jane „Zavoláme si a dohodneme stretnutie.“ Povedal a odišiel. Po jeho podpise prišli ďalšie a ja som stále nebola rozhodnutá čo mám spraviť. Na jednej strane sa mi ten nápad páčil, ale na druhej strane, ja som mala byť niekto kto sa postará o deti? Veď aj matka mi povedala, že sa nevieme postarať ani samé o seba a nie to ešte o cudzie deti. Stále som váhala. Chlapec vedľa mňa sa tiež podpísal. Chvíľu som ešte pozerala po miestnosti. Uvedomila som si, že príliš veľa ľudí odišlo bez toho aby sa podpísalo. Možno jej zavolajú. Pomyslela som si. Ale rozhodnutie stálo na mne. Ak teraz odídem, už sa nikdy nevrátim. Oči mi zastavili na Jane. Pozerala sa na mňa s prosebným výrazom. Pravdepodobne videla vo mne niečo iné ako som videla v sebe ja a bolo rozhodnuté. Postavila som sa a zamierila som k dverám. Chytila som kľučku a otvorila som. Vonku začal fúkať vietor ktorý do mňa prudko narazil a vtedy ma napadlo Prečo nie? Toto môže byť tá zmena. Otočila som sa a zapísala na papier. Rozhodla som sa zmeniť svoj život.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
9. 10.októbra 2019 16:41
V 1. rade by si ale ozaj mala robiť niečo so svojim životným štýlom
Napíš svoj komentár