Týždne prechádzali ako voda. Kevin sa mi začal vyhýbať a za Marcusom sa mi nepodarilo dostať. Až mesiac po tom ako som sľúbila som sa konečne vrátila domov. Štúdium mi šlo výborne a pripravovala som sa na prvé testy. Neboli to ešte záverečné skúšky, ale aj tak na nich veľmi záležalo. Vystúpila som z vlaku a očakávala, že tam bude stáť Marcus. Dala som mu vedieť, že prídem, ale márne. Nikto tam nestál. Určite sa na mňa hneval, pretože som neprišla hneď, ale ja som naozaj nemohla. Bolo toho na mňa zrazu príliš veľa. Hlavou mi prechádzalo milión myšlienok s ktorými som sa nevedela vyrovnať. Stále som mala výčitky z toho, že Marcus nemôže chodiť a že je to všetko len moja vina. Prechádzala som ulicami s plnou taškou, no nohy ma neviedli domov. Srdce mi prikazovalo ísť v prvom rade do lesa. Len tam som mohla byť sama sebou, len tam som sa cítila naozaj doma. Zamierila som teda na miesto, kde som mala oslavu až som sa ocitla na mieste, kde sa to všetko stalo. Teraz som už tomu nemohla zabrániť. Pred očami mi prebiehala celá udalosť. Neverila som vlastným očiam aké to bolo skutočné. Videla som mňa a Marcusa ležiacich pod stromom. Videla som mužov, ktorý prebiehali okolo nás a strieľali na niekoho. Jeden z nich mi bol veľmi známy. Určite som ho už niekde videla, ale kde? Mozog mi pracoval na najvyšších otáčkach. Sadla som si na zem a premýšľala, ako sa tomu dalo zabrániť. Vedela som, že sa tomu dalo zabrániť, no už to bolo jedno. Napriek tomu, môj mozog hovoril, že je potrebné rozmýšľať nad vecami, ktoré sa nedajú zmeniť, nad vecami, ktoré sú v danom momente už nepodstatné. Zaspala som. Prebudila som sa z hlavou na zemi. Liezli po mne mravce a štípali ma po celom tele. Nezabila som ich. Pomaly som ich zo seba striasla, veď aj oni sú živé bytosti. Pomaly sa začínalo stmievať, ale ja som zacítila túžbu po Marcusovi. Musela som ho vidieť aj keď len na krátky okamžik. Hneď som sa vybrala za ním.

„Dobrý deň, je doma Marcus?“ spýtala som sa jeho matky, ktorá mi otvorila dvere.

„Nie.“ Zavrčala na mňa. Jej pohľad bol ostrý a priamy. Nenávidela ma.

„Cara.“ Započula som Marcusov hlas.

„Prečo mi klamete? Veď ho počujem. Viem, že je doma. Ospravedlňujem sa vám za to čo sa stalo, ale ja za to nemôžem. Ja som ho nepostrelila. Je mi to veľmi ľúto. Ani neviete ako veľmi ma to zožiera.“ Snažila som sa ospravedlniť nejako svoju chybu.

„Mama uhni.“ Marcus dobehol na vozíku a odsunul matku na kraj. Nebránila mu a tak vyšiel vonku na terasu a za sebou zatvoril dvere.

„Ahoj Cara.“ Povedal a natiahol ku mne ruky. Srdce mi zvieral nejaký tlak. Bolo hrozné ho vidieť takto bezmocného. No na tvári mal úsmev a ten úsmev patril mne. Vedela som, že sa na mňa nehnevá a že ma má stále rád a to ma trochu upokojilo. Naklonila som sa k nemu a objala ho.

„Ahoj Marcus. Je ti už lepšie?“ zaujímala som sa o jeho stav i keď som videla, že asi veľmi nie.

„Som v poriadku. Veď teraz som rýchlejší ako kedykoľvek predtým.“ Smial sa a presunul sa k hojdačke, ktorú mali na terase. Ukázal mi, aby som si sadla a ja som poslúchla. Chcela som ho vidieť len chvíľu ale pochopila som, že on nechce aby som odišla.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ bola som nervózna.

„Samozrejme. Deje sa niečo?“ trochu zvážnel a mňa hneď prešla chuť sa v niečom vŕtať. Kocky však boli hodené. Zapozerala som sa za neho. Nemohla som mu pozerať priamo do očí. Zlomilo by sa mi srdce.

„Postrelili ťa vtedy len do jednej nohy, prečo teda nechodíš? Mohol by si používať paličku.“ Povedala som. Hneď ako som dopovedala sklonila som hlavu a chcela som sa prepadnúť pod zem. Rukou mi ju zodvihol, aby sa mi mohol pozrieť do očí.

„Mal som silný zápal. Prešiel mi do celého tela. Lekári si mysleli, že nebudem hýbať vôbec ničím. Po tom, ako som bol pár dní v umelom spánku som mohol hýbať rukami. Od pása dole však necítim nič. Na žiadnom mieste od pása dole necítim nič.“ Pochopila som, že mi tým chce naznačiť jeho intímne partie už nie sú plne funkčné. Rozplakala som sa.

„Mrzí ma to.“ Precedila som pomedzi zuby.

„Neplač Cara. Boh to tak chcel, tak je to tak. Potrebujem tvoj úsmev.“ Chytil ma za ruku. Utrela som si slzy z očí a usmiala sa na neho. V tom momente som mu nedokázala dať nič iné.

„Nikdy si mi nepovedal o prvom sexe.“ Chcela som ho rozveseliť. Otočil sa ku mne chrbtom.

„Vieš Cara, je som nikdy žiaden nemal. Nestihol som to. Teraz to už nepôjde. Cítim sa ako neúplný muž. Keby to bolo legálne v tomto štáte, podstúpim eutanáziu. Minul by som na to všetky svoje úspory....“

„Prestaň!“ zastavila som ho. Postavila som sa pred vozík a čupla si k nemu. Chytila som ho za ruky, priblížila sa k nemu, pobozkala ho na pery a pozrela mu do očí. Ani som nežmurkla.

„Nikdy nedovolím aby sa ti niečo stalo. Počuješ? Ak bude treba zostanem s tebou. Vykašlem sa na školu, vykašlem sa na život a budem s tebou. Len s tebou.“

„To by som ti nedovolil. Musíš si splniť svoje sny. Cara sľúb mi, že si splníš sny. Že splníš aj tie moje. Teraz už som nefunkčný...“

„Nie si nefunkčný.“ Skočila som mu do rečí.

„Nechaj ma dohovoriť!“ bol trochu rozčúlený ale jeho hlas znel stále láskavo „Takže, teraz som už nefunkčný, miloval som a stále milujem hory. Nikdy už nebudem vidieť východ slnka zo skaly, už nikdy neprežijem noc na štíte. Sľúb mi, že to budeš robiť za mňa, sľúb mi, že mi vždy donesieš fotografiu. Prosím Cara, je to moje najväčšie želanie.“ Do očí sa mu vhrnuli slzy. Nikdy predtým som ho nevidela plakať.

„Sľubujem.“ Povedala som to však len formálne. Nemala som v pláne mu to naozaj splniť. Milovala som hory, ale štíty a vysoké miesta nie. Mala som strach z výšok. Vedel o tom, tak prečo ma požiadal o takú nereálnu vec?

„Ďakujem. Vieš, ja som ťa mal vždy rád. Prežili sme spolu toho veľa. Keby sme neboli rodina, aj keď vzdialená, mohlo to dopadnúť všetko inak. Si skvelé dievča. Len ti chýba trochu sebavedomia, ale ja v tebe vidím úžasného človeka s veľkým srdcom. A nie len srdcom.“ Zasmial sa. Narážal na moje prsia, ktoré sa časom dostatočne zväčšili, aby lákali ku mne mužov. Aj keď len na jednu či dve noci.

„Ďakujem Marcus. Je mi to veľmi ľúto čo sa stalo. Viem, že všetko je moja chyba. Kiež by sa dal vrátiť čas a postrelili by mňa.“

„Nie je to tvoja vina. Neobviňuj sa. Bola to len náhoda nič viac.“

„Ale keby sme sa nešli prejsť, nestalo by sa to. Ja som chcela aby sme odišli z oslavy.“ Vysvetľovala som mu.

„Prestaň a sadni si!“ prikázal mi. Vrátila som sa teda na hojdačku.

„Stretol som sa Paulom.“ Začal. Nechápala som. Čo má s nami Paul spoločné?

„Ako sa má? Dlho som sa s ním nerozprávala.“ Poznamenala som. V skutočnosti ma vôbec nezaujímalo ako sa má. Dokonca ma ani nenapadol v tomto momente.

„Má sa fajn. Len ti chcem povedať, že sme sa rozprávali o tom dni keď sa to celé odohralo.“

„Ako to myslíš?“

„Keď si odišla do školy, zastavil sa za mnou. Vtedy som ešte na jednu nohu mohol chodiť. Povedal mi, že v ten večer počuli aj oni streľbu. Všetci sa vraj poschovávali do áut. Boli tam natlačený. Pravdaže nie každý bol autom ale snažili sa skryť. V tom momente ani nepostrehli, že chýbame. Bol sa mi za to ospravedlniť. Hovoril, že ak by nás šiel hľadať hneď, mohol nám pomôcť, mohol ma odniesť do auta a hneď ma zaviesť do nemocnice, možno by som ešte chodil. Oni si však nevšimli, že tam nie sme. Keď streľba utíchla, pokračovali v zábave. Až ráno keď balili prišli na to, že tam nie sme. Ja už bol vtedy v nemocnici. Vraj ti potom volal a našiel ťa pri ceste. Vraj si celú noc zostala na kraji cesty. Cara, zachránila si mi život a ohrozila si ten svoj. Naozaj nemusíš cítiť žiadnu výčitku. Som ti vďačný za život. Som ti vďačný za to, že sa na teba ešte môžem pozrieť, že sa ťa môžem dotknúť. Teším sa vždy keď sa spolu rozprávame. Veľmi si ťa vážim.“ Nevedela som čo mu mám na to povedať.

„Oni nás vôbec nehľadali?“ vybehlo zo mňa „Veď Paul keď prišiel po mňa mi povedal, že nás hľadali celú noc.“ Bola som prekvapená z informácie, ktorú mi Marcus povedal. Znamená to, že každý klame?

„Povedal mi, že ani nevedeli, že tam nie sme. Vedela si, že to miesto navrhol Paul? Povedal, že sa ti bude určite páčiť, že si mu o ňom často rozprávala.“

„Prosím?“ bola som čím ďalej tým viac prekvapená „Sú to pre mňa úplne nové informácie. Ja som sa s Paulom nikdy nerozprávala o tom aké miesta sa mi páčia. Áno, mám to miesto rada, ale ja som mu o tom nikdy nehovorila. Myslela som si, že si to vybral ty.“ Oznámila som. Vôbec som nerozumela čo sa tu deje.

„Zorganizovali sme to spolu. Teda vlastne ja som to zorganizoval, ale Paul navrhol miesto. Myslel som si, že ste priatelia. Pomaly som začínal žiarliť, že ja neviem o tvojom obľúbenom mieste. Ja som to chcel spraviť pri jazere. Tam kde si bola s Michaelom, ale Paul povedal, že toto miesto máš omnoho radšej.“

„Veď v podstate to je jedno.“ Ukončila som tento nepríjemný rozhovor. Nerobilo mi dobre vedomie, že všetci okolo mňa klamú. Čo je toto za svet? Prečo nikto nie je úprimný?

„Áno, máš pravdu. Prídeš za mnou aj zajtra?“ spýtal sa ma so psími očami a ja som nemohla odmietnuť. Pobozkala som ho na líce, odprevadila ho k dverám, otvorila mu a sľúbila mu, že sa určite zastavím aj zajtra. Cestou domov som premýšľala o všetkom čo mi hovoril, pozerala som na hviezdy a túžila som zostať vonku. Rozum ma však posúval v pred a tak som sa konečne vyspala doma v mojej posteli. Zakuklená v perinách až po uši. Toto mi chýbalo najviac. Moja posteľ.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  20. 10. 2019 18:06
"Keď streľba utíchla, pokračovali v zábave." xDDD
Napíš svoj komentár