„Už dávno som sa chcel s tebou porozprávať.“ Začal Paul. Stretli sme sa po dlhom čase.
„No tak môžeš začať. Prečo si mi klamal, že ste nás v tú noc hľadali? Marcus mi všetko povedal.“ Bola som rozhorčená. Sedeli sme na zábradlí pri okraji cesty.
„Chcel by som ti to vysvetliť, ale nemôžem.“ Paul sklonil hlavu. Dosť sa zmenil. Na nose mal okuliare so zeleným rámom a vlasy mal prefarbené na červeno. Z pod goliera mu na krku trčalo tetovanie. Bol to vták. Myslím, že to bol orol.
„Čo tým myslíš, že mi to nemôžeš povedať?“
„Vieš, mala by si na ten deň zabudnúť. Chcel som sa s tebou o tom porozprávať, ale vidím, že ty si ešte stále zatrpknutá. Stále žiješ v tom dni, nepohla si sa.“
„Mám na to zabudnúť? Ako mám zabudnúť na to, že kvôli mne Marcus nemôže chodiť, ako mám zabudnúť, že kvôli mne nebude už mať nikdy sex, nebude mať deti? Naozaj mám na to zabudnúť? A to sa prosím ťa pekne ako da?“ bola som nahnevaná a rozrušená. Paul sa len ticho pozeral. Čím dlhšie bol ticho, tým viac som bola nervózna.
„Prosím ťa, prestaň. Nemôžeš za to ty.“ Oznámil mi napokon
„A kto za to teda môže?“
„Môžem za to ja.“ Povedal a jeho prázdny pohľad smeroval do diaľky.
„Ako to myslíš?“
„Zabudni na to. Nič som nepovedal.“ Zahundral a odišiel. Zostala som tam sama so zmiešanými pocitmi. Nevedela som, čo si mám myslieť. Potrebovala som sa uvoľniť. Zrazu ma z premýšľania vytrhol mobil.
„Ahoj Marcus, čo sa deje?“ s radosťou v hlase som sa ozvala. Z druhej strany som však nepočula žiadnu odpoveď.
„Marcus, deje sa niečo?“ zvážnela som. Cítila som, že sa stalo niečo zlé. Predstavovala som si najhoršie scenáre. Predstavovala som si, ako leží v nemocnici a nemôže sa hýbať. Predstavovala som si, že odpadol a náhodne sa mu vytočilo moje telefónne číslo.
„Kde si?“ spýtal sa ma veľmi tichým hlasom.
„Vonku, mám prísť?“
„Cara, tvoji rodičia....“ nedopovedal vetu. Nerozumela som vôbec čo sa deje. Pomaly som si sadla na zem. Cítila som, že budem počuť niečo zlé.
„Pokračuj, prosím.“ Dole lícom sa mi skotúľala slza. Bola horúca a slaná.
„Tvoji rodičia sú mŕtvy.“ Dokončil. Zostala som ako zamrznutá.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa bez emócií. V hrudi som pocítila ťažobu. Srdce som mala ťažké ako kameň.
„Šli autom a niekto im vošiel pravdepodobne do cesty. Ako sa chceli vyhnúť v plnej sile nabúrali do zvodidiel. Nebola šanca aby prežili. Na mieste boli mŕtvy.“ Slová mi prechádzali uchom ako ihly.
„Aspoň netrpeli.“ Poznamenala som.
„Cara, si okej?“ nezmohla som sa na slová. Zložila som telefón, zobrala nohy na plecia a odišla do lesa. Sadla som si na zem, oprela sa o strom a spustila som more sĺz. Nechcela som ísť domov, nechcela som na nič myslieť. Spomenula som si, že na vysokej som dostala mimovoľne kontakt na jedno dievča. Bola to bisexuálka a mala prístup k rôznym drogám. Bývala neďaleko a tak som sa rozhodla, že to vyskúšam. Teraz sa to hodilo. Vytočila som jej číslo a dohodla sa, že sa o pol hodinu stretneme pri chatkách, kde už nikto nechodil. Vybrala som sa na dohodnuté miesto. Všade bola tma. Oči si však už zvykli a dokázala som rozoznať určité tvary. Zbadala som postavu. Bolo to štíhle dievča. Keď sa dostala bližšie, mohla som si ju prezrieť. Mala pevnú postavu, dlhé vlasy tmavšej farby, napriek tomu, že bola tma mala na nose slnečné okuliare. Podala mi biely prášok vo vrecku a ja som jej odovzdala peniaze.
„Ako sa to užíva?“ spýtala som sa. Bola som v týchto veciach amatér. Videla som to len vo filme, ale vlastnú skúsenosť som nemala.
„Stačí ak si to dáš na palec a votrieš do ďasna.“ Potichu mi oznámila a odišla. Hneď som to chcela vyskúšať. Bola som mladá, slobodná a deprimovaná. Vošla som do tmavej uličky medzi chatkami. Poobzerala som sa, či niekde náhodou nie je kamera no nič som nenašla. Sadla som si na zem a otvorila balíček. Zhlboka som sa nadýchla a privoňala som k prášku. Nemal žiadnu vôňu. Olízala som si prst a namočila ho do prášku. Na kožu sa mi prilepili malé, biele kryštáliky. Pretrela som si jazykom pery. Cítila som sa, ako malé dieťa, ktoré sa chystá na veľký pohár zmrzliny. Pár krát som sa zhlboka nadýchla, pozrela sa na hviezdy a votrela si prášok do ďasien. Pocítila som sladkastú chuť. Zopakovala som to niekoľko krát až som sa začala cítiť inak. V diaľke som zbadala svetlo. Stále sa ku mne približovala. V srdci som zacítila radosť, v žilách horúcu krv. Mala som pocit, že sa vnášam ponad chatky. Nohy som však mala drevené, nemohla som sa hýbať no cítila som ako mi vietor prechádzal pomedzi prsty. Zreničky som mala roztiahnuté na maximum. Nič okolo seba som nevnímala. Pocítila som uvoľnenie a moje napätie a smútok odišli. Páčil sa mi tento pocit. Srdce sa mi rozbúchalo, počula som ho až v ušiach. Cítila som ako mi ide vyskočiť z hrude. Prešla som si rukami po vlasoch, no tie ma pichali a prechádzali mi cez kožu. Bolesť som necítila, ale videla som na svojich rukách krv. Z ničoho nič som sa začala nahlas smiať. Smiechom, ktorý pripomínal strigu z rozprávky. Tma okolo mňa krúžila a ja som sa vznášala ponad toto všetko. Bola som slobodná, voľná a šťastná. To som teraz potrebovala. Nič necítiť a venovať sa len sebe samej. Bola som uvoľnená a radosť, ktorá mi pretekala telom bola neopísateľná. Milovala som život.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár