„Dobrý deň, máte nejakú voľnú izbu?“ spýtala som sa. Pán na mňa škaredo zazrel. Zmenila som sa. Vlasy mi zredli, pod očami sa mi vytvorili tmavé vačky. Muž si ma premeral od hlavy až k pätám. Zjavne som sa mu nezdala príťažlivá. Otvoril starú knihu a prehľadával stránky.
„Máme.“ Zachrapčal napokon. „Poprosím občiansky preukaz.“ Podala som mu svoje doklady a prstami klepkala po pulte. Niečo si zapísal a podal mi kľúč.
„Tretie dvere vpravo.“ Zahučal. Schmatla som kľúč a vybehla po schodoch. Otvorila dvere. V izbe ma čakala manželská posteľ s tmavohnedou prikrývkou, dva rozhegané nočné stolíky a nočné lampy, ktoré nefungovali. Okno sa nedalo poriadne otvoriť a všade bolo cítiť zápach. Keď som otvorila dvere do sprchy, hneď ma vrátilo späť. Bola špinavá a myslím, že wc bolo upchaté a ten zápach vytváral práve on. Zostala som. Brala som to ako výzvu, ako niečo čo musím prekovať a naučiť sa s tým vyrovnať. Rozhodla som sa, že budem od teraz vyrovnanejšia a nič a nikoho si nebudem pripúšťať k srdcu. Snažila som sa zaspať čo najskôr, ale hluk v okolitých izbách a prejavy lásky z okolia ma dosť rušili. Prikryla som si hlavu vankúšom.
Stála som na okraji veľkej priepasti. Pozerala sa dole. Vietor ma tlačil do chrbta a chcel ma zhodiť. Zhlboka som sa nadýchla. Čerstvý vzduch mi vchádzal do pľúc. Bol studený ba priam až mrazivý. Zatvorila som oči a pomaly vykročila vpred. Naklonila sa dopredu. Pocítila som tlak na mojej hrudi. Akoby ma niekto držal. Otvorila som oči. Nevidela som nič, no zostala som visieť nad priepasťou s nohami vo vzduchu. Pozerala som dole na niekoľko metrovú jamu na konci ktorej boli ostré kamene, ktoré ma mohli pripraviť o život. Ja som však nepadala.
„Čaká ťa ešte niečo veľké, poď a pridaj sa k nám. Otvoria sa ti oči a uvidíš všetko úplne inak. Sľubujem.“ Šepkal mi vánok do ucha. Vnímala som jeho hlas. Bol jemný, tichý a mužský. Cítila som dotyky na svojej tvári. Žmurkla som na súhlasil.
Zo sna ma prebudil hlasný buchot na dvere izby. Vyskočila som na rovné nohy a pretrela si oči. Srdce mi rýchlo búšilo, zľakla som sa. Podišla som k dverám a otvorila. Za nimi však nestál nikto. Nerozumela som udalostiam posledných dní jedno však bolo isté. Odchádzam žiť inak. Na recepcii som zaplatila za noc, nasadla do auta a zastavila sa v jednom miestnom obchode.
„Dobrý deň, čo si želáte?“ oslovila ma pani za pultom. Bola to malá predajňa, no mali tam všetko čo som potrebovala.
„Poprosila by som vás nejaký stan. Stačí pre jednu osobu.“ Pani mi podala bielu krabicu s nakresleným zeleným stanom.
„Alebo, radšej nie.“ Povedala som a vrátila som jej krabicu. „Bude stačiť hrubšia deka, tamten veľký ruksak, kompas, mapa, lano, túto bundu...“ Vymenovala som všetky pomôcky, ktoré ma práve napadli.
„Vidím, že sa chystáte kempovať.“ Usmiala sa pani a otočila sa mi chrbtom. Začala niečo hľadať v poličkách. Potom sa otočila a podala mi knihu.
„Myslím, že toto by ste tiež mohli potrebovať.“ Povedala a podala mi ju do rúk. Bola to kniha o liečivých bylinkách, jedlých a jedovatých hubách a plodoch. Bolo to o prežití v prírode a presne to som potrebovala.
„Ďakujem.“ Usmiala som sa, zaplatila za nákup a odišla. Nastúpila som do auta a zaviezla sa na najbližší kopec odkiaľ mala začať moja púť. Zastala som na opustenom letisku. Už dávno tam nikto nechodil. Do ruksaku som nabalila všetky potrebné veci. Vystúpila som z auta, vytiahla peňaženku a posledné peniaze čo mi zostali. Zobrala som zapaľovač a zapálila som ich. Viac som ich už nepotrebovala. Pozerala som ako horí to, čo je pre ľudí v dnešnej dobe najdôležitejšie. Cítila som sa slobodná. Nechala som si pri sebe len doklady. Kľúče od auta som položila na sedadlo vodiča a zatvorila dvere. Snáď sa ho ujme niekto, kto sa oň bude vedieť postarať. Vlasy som si zopla do gumičky a zapozerala sa do diaľky. Čakal ma tam nádherný svet. Svet plný dobrodružstva, prírody, zvierat. Svet, ktorý mi bol doteraz zamknutý.
„Tak si tu. Vítam ťa.“ Zašepkal mi vánok. Ten hlas som poznala. Bol to ten istý hlas, ktorý ku mne hovoril vo sne. Cítila som, že je to správne. Naposledy som sa pozrela na mesto za sebou. Zamávala som, otočila sa a spravila prvý krok. Prvý krok k novej Care.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár