„Tak ahoj, možno nabudúce.“ Zakričala som za ňou. Postavila sa, nasadila si ruksak a šla ďalej. Neriadila som sa podľa mapy, šla som len rovno, po chodníku. Všímala som si značky na stromoch, ale to ma nebavilo. Nechcela som ísť tadiaľ ako všetci. Chcela som nájsť niečo nové, objavovať a tak som sa vybrala mimo chodníka. Zamierila som pomedzi stromy. Započula som zvuk vody.
„Voda.“ Vykríkla som sama pre seba. Pridala som do kroku. O pár krokov som sa dostala k malej studničke. Nebola udržiavaná, ale aj tak to bolo najvzácnejšie čo som dnes našla. Namočila som ruky do studenej vody a umyla si ňou tvár. Bola som ako znovuzrodená. Opäť čerstvá. Užívala som si východy a západy slnka.
***
Prešlo niekoľko mesiacov a ja som už bola dostatočne ďaleko. Netušila som kde som. Podľa mapy som sa nevedela zorientovať. Moja váha sa dosť znížila. Nebola som ešte úplne štíhla, ale mala som viac sily, lepšiu kondíciu a moje veci, ktoré som mala na sebe mi už padali. Rozhodla som sa ísť do mesta a zohnať si niečo na seba. Ale ako to zaplatím? Pochopila som, že hodnota peňazí predsa na niečo bude, avšak nebola som ochotná vzdať sa. Vybehla som na kopec odkiaľ som sa porozhliadala okolo seba aby som našla kúsok nejakej civilizácie. Zbadala som nejakú, pravdepodobne osadu. Zamierila som k nej.
„Dobrý deň, prepáčte...“ hovorila som sa si celou cestou. Nevedela som ako začať. Bola som špinavá, mala som neumyté vlasy, mala som zarastenú tvár a dosť som aj páchla. Moje veci boli dotrhané ako som sa predierala lesom. Určite si budú myslieť, že som bezdomovec. Tesne pred tým ako som vstúpila medzi prvé domy som sa zhlboka nadýchla. Musela som sa celkom zmeniť, aby som sa dokázala postarať sama o seba. Cítila som sa ako vyhnanec, ktorý sa túži vrátiť naspäť. Ako vyhnaný lev, ktorý sa snaží vrátiť do svojej svorky. Pohľady okoloidúcich sa mi vôbec nepáčili. Nenazbierala som dosť odvahy aby som sa im prihovorila. Nevedela som kam mám ísť a tak ma napadlo jediné možné riešenie. Fara. Určite tu musí byť nejaká fara. Prechádzala som hore dole dedinou, stretávala pohľady ľudí, ktorý mnou opovrhovali a ani nevedeli kto som. Videla som, ako sa nejaké deti smejú a ukazujú prstom na mňa. Konečne som to našla. Nie veľmi vysoký kostol, ktorý bol práve v rekonštrukcii. Kúsok od neho stála menšia budova. Pristúpila som k drevenej bráne a vošla do dvora. Podišla som k dverám, tri krát silno zaklopala a rukami si oprášila šaty čo som mala na sebe. Po chvíli vyšiel z dverí starší muž s kolárikom na krku. Premeral si ma od hlavy až k pätám. Uznávam, nevyzerala som najlepšie.
„Dobrý deň.“ Slušne som sa pozdravila.
„Dobrý deň, želáte si?“ spýtal sa ma kňaz. Nepozeral sa na mňa s láskou, skôr ako všetci ostatný, ale napriek tomu bol ochotný sa so mnou aspoň rozprávať.
„Moje meno je....“ zasekla som sa. Nechcela som mu povedať moje pravé meno. „Moje meno je Meredith. Trunk McWilderness. Cestujem horami už niekoľko mesiacov sama v divočine bez peňazí, bez pomoci. Už som v horách niekoľko mesiacov a putujem, schudla som a potrebovala by som nejaké veci na oblečenie aby mi nepadali tie čo mám a tiež by sa mi zišla sprcha a kúpeľňa. Nenapadlo ma nič lepšie ako zájsť sem. Veď aj Ježiš pomáhal chudobným a v núdzi. Ja som momentálne v núdzi a veľmi by som potrebovala pomoc.“ Slová mi padali z úst jedno za druhým. Kňaz si ma premeral no nepovedal nič. Poobzeral sa okolo či ho niekto nevidí a uhol mi z dverí, aby som mohla vojsť dnu.
„Ďakujem.“ Usmiala som sa. Keď sme vošli dnu, zatvoril dvere a ukázal mi kúpeľňu. Podal mi čistý uterák a nechal mi súkromie. Končene som sa mohla oddať teplej vode, ktorá mi stekala po špinavej koži. Padali zo mňa kusy blata. Nebola som úplne pripravená na tento spôsob života. Umyla som si vlasy avšak nemohla som sa upraviť celá tak ako som si predstavovala.
„Trunk?“ započula som kňazov hlas.
„Áno.“ Vypla som vodu aby som počula čo mi hovorí.
„Nechám ti pri dverách nejaké veci na oblečenie.“
„Ďakujem.“ Pustila som opäť vodu. Keď som sa celá vydrhla, obalila som sa do uteráka a pootvorila som dvere. Pred nimi ma čakala kôpka oblečenia a na vrchu položený holiaci strojček. Zobrala som pripravenú kôpku so sebou do kúpeľne. Oblečenie bolo čisté a mäkké, voňalo avivážou, voňalo levanduľou, voňalo domovom. Utrela som sa, obliekla si pripravené čierne tepláky a červené bavlnené tričko. Podprsenku a nohavičky som samozrejme nedostala, veď kde by ich aj kňaz vzal. Oblečenie však tiež určite nepatrilo jemu, no nezaujímala som sa odkiaľ je. Dôležité bolo, že sa cítim príjemne. Oholila som si tvár, poupratovala po sebe a použitú žiletku som zahodila do koša. Vyšla som vonku s mokrými vlasmi a zmierila som za kňazom.
„Sadni si!“ prikázal mi a ukázal mi na voľnú stoličku. Moje staré veci som stále držala v rukách.
„Myslím, že toto viac nebudeš potrebovať.“ Povedal a otvoril mi vrece na smeti kde som odložila svoje staré veci.
„Ďakujem vám. Cítil sa omnoho lepšie.“ Usmiala som sa a postavila sa na odchod.
„Sadni si!“ prikázal mi znova a ja som poslúchla. Naložil mi zeleninovú polievku. Voňala ako tá, čo mi varievala mama keď som bola chorá. Tanier položil predo mňa no neodvážila som sa začať jesť.
„Dobrú chuť Trunk.“ Usmial sa a posunul tanier bližšie ku mne. Prežehnala som sa a pustila sa do polievky. Bola výborná no naučila som sa jesť pomaly, aby som bola skôr sýta.
„Dnes zostaneš tu.“ Oznámil mi a pokračoval. „Zajtra ráno pred svitaním môžeš ísť späť na svoju cestu.“ Žmurkla som na neho. Chcela som odísť hneď, no tiež mi chýbala posteľ a teplo. Vonku už začínal pomaly začínal padať sneh a ja som nechcela noc tráviť v takomto počasí. Súhlasila som s jeho návrhom. Dával však pozor aby ma nikto nevidel.
„Budeš spať sem na gauči.“ Ukázal mi rukou na rozkladací červený gauč. V podstate mi to bolo jedno. Bola tam prichystaná deka pod ktorú som sa mohla zakryť a to som aj urobila.
„Dobrú noc Trunk.“ Oslovil ma ešte raz a odišiel do svojej izby. Počula som ho ako sa potichu modlí ruženec a ako spomína moje meno. Určite sa modlil aj za mňa. Ja som sa len prežehnala a oddala sa spánku. Už dávno sa mi nezaspávalo tak dobre ako dnešný večer. Začala som premýšľať nad tým, že moja púť skončila. Že som už mala dosť života v divočine. Chcela som cítiť objatie otca, cítiť otcovu vodu po holení. Nič z toho sa však nedalo vrátiť a tak som zaspávala s pocitom, že ráno opäť odídem a budem žiť s prírodou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár