„Ahojte.“ Pozdravila som sa a zapadla do obvyklého kruhu, kde sme mali preberať čo ďalej. Všimla som si, že z pôvodnej skupiny nás zostalo len päť. Ja, Jane, dvaja chlapci, ktorých mená som nepoznala a jedno vysoké dievča o ktorom som tiež nikdy nepočula.
„Ahojte.“ Povedala Jane a napriek tomu, že nechcela byť nejaký hlavný veliteľ, mimovoľne sa ním stala.
„Mali by sme sa zoznámiť a keďže som pravdepodobne jediná, ktorá vás pozná všetkých, ujmem sa tejto ťažkej úlohy.“ Usmiala sa a vycerila na nás svoje zdravé biele zuby. Jane bola plná optimizmu, no my ostatný sme sa veľmi neusmievali.
„Poprosím Vás,“ pokračovala „aby ste vždy po jednom prišli ku mne a povedali nám o sebe niečo. Takže začneme od kraja. Prosím Félix.“ Chlapec, ktorý sedel na kraji sa postavil. Bol to asi dva metre vysoký chalan s hustými čiernymi vlasmi ostrihanými na krátko. Štíhla postava bola neprimeraná k jeho výške. Vôbec mi nebol sympatický. Na nose mu žiarili okrúhle okuliare, ktoré pripomínali tie čo nosil Harry Potter.
„Félix, povieš nám niečo o sebe?“ Jane asi chcela priniesť priateľskú atmosféru, no ja som sa skôr cítila ako na sedení anonymných alkoholikov.
„V poriadku.“ Hlas sa mu triasol a bolo zjavné, že moc hovoriť nechce. Povedala som si, že asi je podobný ako ja. Nekomunikatívny, nespoločenský typ muža, ktorý chcel zmeniť svoj život a chytil sa príležitosti.
„Moje meno je Félix, mám 19 rokov a som spolužiak Jane. Venujem sa počítačom a počítačovej grafike.“ Dokončil a šiel si sadnúť opäť na svoje miesto. Samozrejme, počítačový maniak bez priateľov. Prebehlo mi hlavou a v duchu som sa zasmiala na tom ako odsudzujem ľudí, ktorých ani nepoznám.
„Tak poďme ďalej. Paul, mohol by si?“ nízky chalan s pehami na nose, ktorý sedel vedľa mňa pri prvom stretnutí.
„Ahojte, som Paul a mojou najväčšou záľubou je geocaching. Pre tých, ktorý by nevedeli čo to je, v podstate je to spoznávanie prírody za pomoci systému GPS a hľadania krabičiek. Mám 22 rokov.“ Skonštatoval a sadol si naspäť. Vtedy ma napadlo. Čo poviem ja? Aké sú moje záľuby? Začínala na mňa liezť panika.
„Ďakujeme, Tori teraz ty.“ Vyzvala ju Jane. Tori bola vysoká žena s plnými prsiami. Štíhla, blondína s peknou pleťou a okuliarmi na nose. Bola štýlová a sebavedomá.
„Moje meno je Tori mám 20 rokov a zaujímam sa o jaskyne a jaskyniarstvo ako také.“ Povedala strohú vetu a vrátila sa späť. A teraz prišiel rad na mňa. Hlavou mi prebiehalo milión vecí, ktorým by som sa mohla venovať, no ani jedna nebola tá správna. Žiadna nemohla dostatočne ohúriť a v neposlednom rade, žiadna nebola pravdivá. Kým Jane povedala moje meno som sa pomaly zbierala zo zeme a prichádzala k nej. Srdce som cítila až v krku. Pred očami sa mi tvorila jemná hmla a ruky som mala celé mokré. Otočila som sa k môjmu malému publiku a snažila sa nejako začať. Bola som najmladšia v tejto skupine a teraz som si tým už bola istá. Nehodím sa sem a mala som radšej zostať dom a nič nemeniť.
„Volám sa Cara.“ Povedala som tichým hlasom. „Mám pätnásť rokov a mám rada samotu a ticho.“ Povedala som a vrátila sa späť. Naozaj ma nič iné v tej chvíli nenapadlo. Niečo skutočné.
„Ďakujem vám.“ Povedala Jane a pokračovala svoj prejav „Ako vidíte, stretli sme sa tu skupinka, kde každý človek je dobrý na niečo iné. Máme tu niekoho, kto sa vyzná v technike, niekoho, kto miluje prírodu, niekoho kto má rád jaskyne a niekoho, kto prináša pokoj.“ Nikdy som sa na seba nepozerala takto. Takže aj ja niečo dávam do skupiny? Hovorila som si v duchu a zrazu som bola šťastná.
„Za ten týždeň som sa pýtala pár rodičov, či by sa im páčilo niečo takéto a väčšina povedala áno. Takže ak s tým súhlasíte, dala by som vyhlásiť oznam, aby sa prihlásili deti, ktoré majú záujem. Potom by sme rozdali na podpis veci ohľadom bezpečnosti a toho komu majú volať keby potrebovali niečo vedieť. Navrhujem, aby tam bolo moje číslo a Félixove. Mohol by si prosím aj pripraviť letáky?“
„Samozrejme.“ Odpovedal Félix a začal si niečo čarbať na kus papiera.
„Vás ostatných by som chcela poprosiť o kreativitu a pripraviť si každý nejaký program pre deti. Nejakú maličkosť a potom to dáme všetko dokopy. Mohli by sme sa stretnúť zajtra?“ spýtala sa Jane a vytiahla svoj zápisník.
„Ja zajtra nebudem môcť.“ Povedal Félix „Ale môžem ti to poposielať. Keď sa ešte dnes do toho vrhnem, mohol by som to stihnúť.“ Pousmeje sa
„Dobre. Tak mi ostatný zajtra. Ponáhľam sa preto tak, lebo by som chcela aby sme začali čo najskôr. Najradšej by som bola, keby sme to stihli na konci týždňa. V piatok by sme si dali posledné sedenie a od soboty by sme začali. Pevne verím, že to bude skvelé odreagovanie ako pre nás tak aj pre deti.“
„Chcela by som niečo navrhnúť.“ Povedala som. Netušila som, že zo mňa vypadne nejaký návrh. Nepremýšľala som len to zo mňa nejako vypadlo.
„Počúvam.“ Povedala Jane
„Kedysi sme dostali starú knižnicu ako dedičstvo. Je pekná, je v nej teplo a mám od toho kľúče. Myslím, že našim by nevadilo keby sme sa stretávali tam. Nemuseli by sme sedieť na zemi a je tam aj klavír a veľa starých kníh. Ak by som to rodičom vysvetlila, určite by súhlasili s tým aby sme sa stretávali tam.“ Rozrozprávala som sa. Prečo som nespomenula to, že viem hrať na klavíri?
„To by bolo skvelé.“ Povedal Paul. „Mohli by sme si tam založiť klubovňu.“ Vyhŕklo z neho a ja som sa potešila, že sa im môj nápad páči.
„Super, tak zajtra tam.“ Povedala Jane. Všetci sme odišli k dverám a odišli sme. Utekala som domov, aby som rodičom oznámila túto správu a oni nemali s tým žiadne problém.
„Budeš tam ale musieť upratať.“ Hovorila matka pri tom ako mi podávala kľúče.
„Jasné.“ Odvrkla som, zobrala som vedro, handry a utekala do knižnice. Už dávno som tam nebola a asi nikto tam už dávno nebol. Pavučiny viseli zo stropu no stále bola cítiť vôňa starých kníh. Všetko som poupratovala, ponaprávala a vyčistila. Zrazu to bola úplne iná miestnosť do akej som pred pár hodinami prišla. Bola som unavená z práce ale napriek tomu šťastná, že sa môj život začína meniť. Zaspala som na zemi v strede miestnosti.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár