„Ahoj Cara.“ Prihovoril sa mi. Už dávno som ho nevidela. „Vidím, že žiletky u vás ešte nevynašli.“ Podpichol ma a mňa to zabolelo hlboko pri srdci. Už len tri roky a bude to fajn. Hovorila som si v duchu a zhlboka sa nadýchla.
„Vždy si ma vedel povzbudiť Marcus.“ Zasmiala som sa a prešla si po brade.
„Ja ťa len podpichujem, veď vieš.“ Zasmial sa „Ale chcel som sa ťa spýtať niečo iné. Nechcete s niečím pomôcť?“ i keď mal Marcus trinásť, bol vyspelý a rozumný. Viem, že mal rád turistiku a tak ma napadlo, žeby nám mohol pomôcť s plánovaním výletov i keď Paul bol v tomto asi zdatnejší ako starší, ale Marcus vedel o miestach o ktorých nikto nevedel.
„Samozrejme. Viac ľudí viac naplánuje.“ Usmiala som sa „Stretávame sa v našej knižnici. Môžeš niekedy prísť a dohodneme sa. A ak chceš môžeš mi zatiaľ pomôcť tu.“ Zasmiala som sa a ukázala mu na roztrhané vrecia na zemi.
„Beh vo vreci?“ spýtal sa Marcus aj keď určite vedel odpoveď.
„Áno, ale taký špeciálny. Deti majú pri behu jedno oko zaviazané a od teba by som potrebovala, keby si ich trošku smeroval kam majú skákať aby sa mi nestratili.“
„Super.“ Odpovedal a pustil sa do práce. Celý deň sme sa starali o deti, hrali sme sa a celkom ma to začalo baviť. Zrazu bola zo mňa iná Cara. Začalo sa nám dariť a celkom sme sa rozrástli. O tri roky sme už boli veľká fungujúca spoločnosť. My piati sme vybavovali veci ohľadom vybavovania výletov a podobne a potom sme mali pre každú skupinu dvoch ďalších ktorý sa o skupinu starali. Vytvorili sme si fungujúci a prosperujúci strom s pevnými koreňmi. Moji kolegovia zo zakladajúcich členov už chodili do práce a nemali toľko času. Väčšina vecí teda zostala na mne, ale mňa to bavilo tak veľmi, že som všetku svoju energiu vložila do tohto. Tento rok sme odchádzali spoločne s deťmi na trojtýždňový tábor kde sme mali v pláne spávať v stanoch. Zohnali sme si skvelé kuchárky, ktoré nám boli ochotné pomôcť a pripravili si pre deti program. Všetci boli spokojní, zabávali sa až nastal posledný deň, a my sme mali stráviť noc pri ohni. Za tieto tri roky som vymenila peroxid za žiletku. Navštívila som aj lekára, avšak jediné čo pre mňa spravil bolo, že mi predpísal antikoncepciu, ktorá na môj problém veľmi nefungovala. Je pravdou, že rast chĺpkov sa o pol percenta znížil ale to bolo všetko. V tejto dobe som sa už aj začala líčiť. Chcela som sa páčiť hlavne sebe a takto som sa cítila dobre. Niečo malé sa vo mne zmenilo a začala sa vo mne prebúdzať žena avšak moja váha sa len zvyšovala a nevedela som tomu zabrániť. Alebo skôr nechcela som tomu zabrániť. Bola som zástancom toho, že ak ma chce mať niekto rád, bude to robiť nech budem akákoľvek. Nastal večer. V strede táboriska horela veľká vatra a my sme sedeli okolo nej. Spievali sme a hrali na gitare. Užívali sme si pekný večer. Sedela som medzi Paulom a Marcusom. Napokon sme boli všetci unavený a tak sme len zostali ležať a pozerať sa na hviezdy. Paul sa zrazu postavil a odišiel a ja som zostala na deka sama s Marcusom.
„Nepôjdeme sa prejsť?“ navrhol Marcus a ja som súhlasila. Postavili sme sa a odišli do tmy. Nebáli sme sa, mali sme pri sebe jeden druhého. Napokon sme sa dostali ďalej od ohniska. Boli sme dostatočne ďaleko aby nás nikto nevidel, ale zároveň tak blízko aby sme videli na vatru.
„Dávno som sa nepozerala na hviezdy.“ Povedala som, sadla si na zem a oprela sa o strom.
„Áno, dnes sú krásne. Poznáš súhvezdia? Je ti zima?“ spýtal sa Marcus a sadol si vedľa mňa. Sedela som tam len v tielku a keďže sme doteraz boli pri ohni bolo mi celkom zima no nechcela som sa priznať, pretože som mala pocit, že ja mám byť tá odvážna akou som sa chcela stať.
„Nie, nie je mi zima. Je to v poriadku.“ Usmiala som sa. Marcus si dal dole mikinu a prehodil mi ju cez plecia.
„Veď vidím, že sa trasieš.“ Milo sa usmial.
„Ďakujem.“ Marcus bol v tomto svetle iný. Možno to bolo aj tým, že sme už boli starší ale zrazu som v ňom videla niekoho iného. Niekoho, kto by ma ubránil keby sa niečo stalo. Nebol to najkrajší muž na svete. Krátke blonďavé vlasy, modré oči a jemné strnisko na tvári mu dodávalo mužnosť.
„Pozri toto je malý voz.“ Hovoril a pritom mi ukazoval prstom oblohu. „A tamto je kasiopeja.“ Ukazoval mi na dvojité w ktoré sa na nás z diaľky pozeralo. Bolo mi príjemne. Objal ma a rozprával o súhvezdiach. Rozprával mi o tom kto ich našiel a prečo sa tak volajú a ja som len potichu počúvala. Zrazu sa na mňa otočil a vytiahol krabičku cigariet.
„Dáš si?“ ponúkol ma
„Ty odkedy fajčíš?“ zasmiala som sa a zobrala si jenu cigaretu. „Máš oheň?“ mierila moja otázka k nemu.
„To ja len tak príležitostne. Väčšinou, keď som nervózny.“ Hovoril a pripálil mi.
„Si zo mňa nervózny?“ zasmiala som sa a udrela mu päsťou do bicepsu. Zostali sme sa na seba dívať tvárou v tvár. Zrazu sa ozval hrom, no nevnímali sme ho. Pomaly na nás začali padať kvapky dažďa.
„Prečo sa tak na mňa pozeráš?“ spýtala som sa. Bola som nervózna, dych sa mi príliš zrýchlil a žilami mi prechádzal prúd horúcej krvi. Čo sa to tu deje. Prechádzalo mi hlavou.
„Chcel by som ťa pobozkať.“ Zašepkal a priblížil sa ku mne. Odtiahla som sa.
„Marcus, ja neviem či je to dobrý nápad. Ja som sa ešte s nikým nebozkávala.“ Zahanbene som priznala.
„Neboj sa, ani ja. Keď to bude zlé, nebudeme o tom ani jeden vedieť.“ Rozpršalo sa a mi sme tam stáli oproti sebe s túžbou jeden po druhom. Marcus bol pri mne tak blízko a ja som len zatvorila oči a nechala sa unášať tým čo sa deje. Mokrú cigaretu, ktorú som ešte stále držala v rukách som pustila na zem a ruky som položila na jeho krk. Jeho pery sa spojili s mojimi, jeho jazyk sa dotýkal toho môjho. Boli sme len dvaja mladý ľudia, ktorý to chceli vyskúšať. Neboli sme do seba zamilovaný ale tento moment si to vyžadoval. Neviem koľko ten bozk trval, Marcus ma hladil po chrbte, potom mi prstami prechádzal pomedzi pramene vlasov. Keď sme sa od seba odtiahli, zostala som pri ňom nehybne a zahanbene stáť. Nechcela som sa ho spýtať aké to bolo ale v hĺbke duše som túžila po nejakej odpovedi. Pozrel sa mi do očí a rukou mi dal mokrý prameň vlasov za ucho. Potom prišiel druhý bozk a mne zrazu došlo, že sa mu to musí páčiť. Ocitla som sa v krajine kde neboli žiadne problémy. Cítila som len jeho vôňu, jeho chuť a nič iné ma netrápilo.
„Marcus. Marcus.“ Započuli sme a tak sme sa od seba odtiahli. Chytil ma za ruku a zamierili sme k ostatným. Nerozprávali sme sa o tom čo sa stalo, bolo to naše malé tajomstvo a obaja sme o tom vedeli. Nebolo to správne, ale poskytlo nám to radosť. Obom.
„Tu som.“ Ohlásil sa Marcus.
„Kde ste boli? Všade sme ťa hľadali.“ Kričal na neho Paul.
„Potreboval si niečo?“
„Nie, ale nesmiete sa len tak stratiť. Kde ste vôbec boli? Buď ste mali zostať pri vatre alebo v stane. Kto vás tu bude hľadať. Čo keby sa vám niečo stalo?“ Paul kričal a bol nahnevaný. Chápala som ho. Bol starší a samozrejme, že nás mal na starosti no ja som nedokázala zhodiť svoj úsmev z tváre.
„Nevyškieraj sa mi do ksichtu. Myslel som si, že máš viac rozumu. Že obaja máte viacej rozumu a nebudete sa po noci túlať. Čo ak by sa vám niečo stalo? Čo ak by vás niekto napadol?“ Paul sa nevedel zastaviť a my sme len na neho pozerali.
„Hej. Napadol by nás nájomný vrah. Nebuď smiešny. Neboli sme ďaleko a stále sme videli na vatru. Len sme sa boli prejsť a porozprávať sa. Čo sa bojíš, že by som jej niečo spravil? Alebo ona mne? Veď sme v podstate rodina.“ Pochopila som čo tým chcel Marus povedať. Aj keď sme sa bozkávali je pravdou, že keď to oznámil na plné hrdlo nikto nás nebude podozrievať a toto muselo zostať tajomstvom.
„A čo ste tam vôbec robili? Choďte sa prezliecť ste celý mokrý. Už len to by mi chýbalo aby ste dostali v posledný deň zápal pľúc.“ Dokončil Paul a odišiel. Nepotreboval čakať na odpoveď. Marcus sa otočil ku mne.
„Bude to naše tajomstvo.“ Zašepkal a prešiel mi prstom po nose.
„Áno, ja viem.“ Ubezpečila som ho, že je všetko v poriadku a že sa o tom nikto nedozvie. Veď načo aj? Je to náš život a nie je potrebné vešať všetko ľuďom okolo na nos. Odišla som do stanu, prezliekla sa a zakutrala som sa do spacáku. Úsmev z tváre sa mi však nestratil a ja som zaspávala so spomienkou na Marcusove pery.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár