„Ahoj, neviem či si na mňa pamätáš. To som ja Michael. Našiel som na internete nejaké fotky kde sme spolu a tak som sa ti rozhodol napísať. “ zostala som sa pozerať na mobil. Od festivalu prešlo už pol roka. Správu som vypla a mobil položila vedľa seba. Neodpísala som. V ten istý deň večer sme sa vybrali do kina. My, piati zakladajúci členovia skupiny a Marcus. Časom sme ho začali brať ako niekoho, kto nám veľmi pomáha. V podstate sa stal šiestym členom. Kúpili sme si popcorn, coca-colu a začali sme si užívať film. Bol to nejaký historicko-romantický film. Veľmi ma nezaujal. Mobil ma však celý čas pálil vo vrecku.
„Cara, deje sa niečo?“ zaujímal sa Marcus. Stal sa mojím najlepším kamarátom aj keď sme už spolu nič nemali. Sem tam sme si dali pusu a držali sa za ruku ale nič viac.
„Nie.“ Usmiala som sa. Videl však, že nie som vo svojej koži. Zobral ma za ruku a odtiahol od ostatných.
„Prídeme neskôr.“ Zahlásil a odtiahol ma do parku. Sadli sme si na lavičku, zapálili si a sedeli vedľa seba bez slova. Pozerali sme hviezdy ako kedysi no bola som nervózna.
„Tak. Teraz mi povedz čo sa deje. Vidím, že si celý večer nie si vo svojej koži. Možno ti bude lepšie keď sa vyrozprávaš.“ Bol na mňa milý a ja som mu nemala prečo klamať. Postavila som sa a začala som sa pred ním prechádzať z jednej strany na druhú. Časom som zistila, že sa skôr rozhovorím ak kráčam.
„Naozaj nič Marcus. Napísal mi jeden chalan čo som sa s ním stretla na festivale.“ Povedala som krátku vetu.
„Nepáčil sa ti? Chce niečo čo ty nechceš? Alebo?“ vyhŕkli z neho otázky
„Ale nie. Len mi napísal, že niekde našiel naše fotky z festivalu a tak mi napísal. Ale Marcus to bolo pred pol rokom.“
„Spali ste spolu?“ spýtal sa ma a ja som očervenela. Prečo sa ma pýta na takéto otázky?
„Nie. Nespali sme spolu.“ Odpovedala som a sadla si späť na lavičku.
„Tak potom prečo mu nenapíšeš? Daj mi mobil!“
„V žiadnom prípade ti nebudem dávať môj mobil.“ Zasmiala som sa avšak telefón som vytiahla z vrecka. Našla som si správu od Michaela a klikla som na odpovedať. Na obrazovke svietil kurzor no nevedela som čo tam mám napísať.
„Jednoducho mu napíš, že si rada že sa ozval a že si ho pamätáš. Alebo nie, napíš mu, že chceš vidieť tie fotky nech ti pošle link.“ Navrhol Marcus. Zdalo sa mi to ako fajn nápad a tak som začala.
„Ahoj Michael. Je milé, že si si na mňa spomenul. Mohol by si mi prosím poslať link na tie fotky? Rada by som si ich pozrela. Cara.“ Chvíľu som si ešte čítala čo som vôbec napísala ale napokon so súhlasom Marcusa som to odoslala.
„Neviem či to bol dobrý nápad.“ Skonštatovala som napokon. Veď som toho chalana ani nepoznala. Mala to byť len zábava nič viac. Nechcela som sa s ním kamarátiť.
„Musíš byť viac spontánna. Poď, ideme domov.“ Navrhol Marcus a ja som nenamietala. Odprevadil ma domov, pred dverami mi dal pusu na líce a nechal ma ísť. Osprchovala som sa a stále som myslela na Michaela. Nič to pre mňa neznamenalo ale zrazu sa mi začali ukazovať spomienky z toho večera. Jeho bozky. Jeho pery na mojom krku. Jeho prsty na mojom chrbte. Zrazu som po ňom zatúžila. Chcela som si to zopakovať. Keď som si ľahla do postele stále som pozerala na telefón no neozval sa. Bolo mi to ľúto a prestala som mať nádej.
„Dobrú noc. Neboj, on sa ozve.“ Napísal mi Marcus. Neodpísala som, len som sa pousmiala a uložila sa na spánok.
Prešlo pár dní a ja som na Michaela opäť zabudla no on sa vedel ozvať vždy v tej najhoršej chvíli.
„Prepáč, že som sa tak dlho neozval ale nemal som čas. Mohli by sme sa dnes stretnúť? Prídem za tebou. Kde to bývaš?“ tento krát som nezaváhala. Hneď som začala odpisovať.
„V pohode. Barstwood. Počkám ťa večer pri ihrisku. O ôsmej.“ Pocítila som radosť. Potrebovala som túto informáciu oznámiť aj Marcusovi a tak som ho ihneď vytočila.
„Ahoj. Deje sa niečo?“ ozvalo sa
„Ahoj, ale nie. Napísal mi Michael, chce sa dnes večer stretnúť.“ Oznámila som mu s radosťou v hlase.
„Idete na to nejako rýchlo. Dávaj si na seba pozor. Nieže ti ublíži. Koľko má vlastne rokov?“ v jeho hlase bolo cítiť obavy a moja radosť razom zmizla.
„Ja neviem Marcus. Popravde ja ani neviem odkiaľ je. Bude ale starší odo mňa. Určite je starší.“
„Cara, ak by sa ti nepodpísal, pamätala by si si aspoň jeho meno?“
„Ja neviem. Asi nie. Veď nekaz mi radosť. Len som sa chcela s tebou podeliť o šťastie a ty si mi ho zničil.“ Postavila som sa k oknu a zapozerala sa na prírodu vonku. Pocítila som túžbu po voľnosti.
„Prepáč to som nechcel. Len mám o teba strach. Sľúb mi, že si dáš na seba pozor a keby sa niečo stalo dáš mi okamžite vedieť. Aj keď prídeš domov mi dáš hneď vedieť, jasné?“
„Sľubujem.“ Povedala som a zložila mobil. Zobrala som si bundu a odišla do lesa za domom. Chcela som si to všetko premyslieť a hlavne som chcela byť sama. Keď som prechádzala lesom, zacítila som túžbu po informáciách. Chcela som vedieť ako sa ktorá rastlina volá, chcela som poznať každého chrobáka, každé zviera. Všetky informácie čo som poznala mi behali v hlave. Sadla som si pod strom a pozerala na mravce, ktoré mi behali okolo nôh. Pár som ich zodvihla a predstavovala si ako sa môžu cítiť. Predstavovala si ako žijú vo veľkej hromade hliny, ako sa predierajú životom a tvoria svoje malé chodbičky. Keď som sa prebrala z premýšľania bolo už veľa hodín. Musela som sa ísť chystať na večerné rande. Zobrala som nohy na plecia a odišla. Po ceste som si prezerala stromy a počúvala hudbu vetra. Keď som dorazila domov, najedla som sa a začala sa chystať. Obliekla som si modré rifle, ktoré mi bohužiaľ boli dosť malé ale iné som nemala. Hodila som na seba tričko. Bolo ružové s bielym plameniakom. Pripadala som si ako decko a tak som ho vyzliekla. Stála som polonahá pri otvorenej skrini v rifliach, ktoré ma tlačili. Nevedela som čo si mám obliecť. Napokon som skončila pri obyčajnom čiernom tričku. Zobrala som si sveter a vyrazila. Nikomu som nepovedala kam idem, vedel to len Marcus. Zastavila som oproti ihrisku, sedela som na zábradlí a pozerala hviezdy. Telefón.
„Prosím.“ Hneď sa mi na tvári zjavil úsmev.
„Ahoj, prepáč, budem ale meškať. Musím ísť ešte s bratrancom na pohotovosť.“
„Aha. Mám ťa čakať?“ hlas mi zosmutnel a po tvári sa mi skotúľala slza.
„Jasné, len budem meškať.“
„Tak fajn.“ Povedala som a zložila mobil. Vytiahla cigaretu a od nervov som ju stiahla na dva krát. Čakala som hodinu, dve.. a on stále neprichádzal. Už som chcela ísť domov a zabudnúť. Nehodlala som mu dať druhú šancu. V tom opäť zazvonil mobil. Bola som nahnevaná a nechcela som ho ani zodvihnúť. Nechcela som byť ale taká sviňa ako on a tak som sa ozvala.
„Áno?“
„Prepáč Cara, mrzí ma to.“
„Takže neprídeš.“ Prerušila som ho. Cítila som nenávisť.
„Prídem, už so skoro tam. Počkáš ma?“
„Keď tu už dve hodiny stojím tak už ťa počkám.“ Povedala som a zložila. Srdce sa mi naplnilo pocitom, ktorý som už dávno nemala. Z pokojného pekného večera sa stal večer plný nenávisti. Rozhodla som sa, že hneď ako ho uvidím mu strelím facku. Takto sa so mnou nebude nikto zahrávať. Opäť som si zapálila a preložila si ruky cez hruď. O chvíľu som zazrela auto, ktoré spomaľovalo. To bude on. Pomyslela som si. Strieborné auto pristavilo a z neho vystúpil muž. Bol to on. Michael. Moje srdce zrazu naplnil iný pocit. Ústa sa mi mimovoľne zakrivili do úsmevu. Rozbehla som sa k nemu a objala ho. Oprela som si hlavu o jeho hruď a započúvala sa do tlkotu jeho srdca.
„Ahoj.“ Zašepkal a pohladil ma po vlasoch.
„Prepáč za to meškanie.“ Silno si ma privinul k sebe a ja som zrazu nechcela aby to skončilo.
„To je v poriadku.“ Odpovedala som a zodvihla hlavu k nemu. Zapozerala som sa do jeho modrých očí. Svet okolo mňa akoby zastal.
„Poznáš nejaké miesto kde by sme boli len my dvaja? Zobral som zo sebou noťas, že si pozrieme film.“ Poznamenal. Začala som premýšľať no napadlo ma jediné miesto. Hlboko v horách kde sa však stále dalo dostať autom.
„Jasné.“ Povedala som. Nastúpili sme do auto a zamierili k nášmu tajnému miestu. Michael vystúpil, zložil zadné sedadlá, aby sme sa cítili pohodlnejšie. Presunuli sme sa na miesto ktoré pripravil. Notebook položil dopredu tak, aby sme naň dobre obaja videli. Otvoril chipsy a položil ich medzi nás. Boli sme od seba ďaleko.
„Dáš si?“ povedal a mával mi jedným lupienkom pred očami.
„Jasné.“ Odpovedala som a vtedy si položil kúsok lupienku do úst. Pochopila som čo chcel. Priblížila som sa k nemu, odhryzla zvyšok čo mu trčal z úst a priložila svoje pery k jeho. Začali sme sa vášnivo bozkávať. Prechádzal mi rukami po chrbte a pomaly mi vopchal ruku pod tričko a jemnými pohybmi prechádzal po mojom bruchu. Jeho ruky boli studené a ja som sa začala triasť.
„Je ti zima?“ spýtal sa ma keď sa odo mňa odtiahol.
„Nie, to nie.“ Na nič iné som sa nezmohla. Na rukách sa mi vytvorila husia koža a chrbtom mi prechádzal mráz.
„Tak prečo sa trasieš?“ šepkal a tvár mal tesne pri mne. Cítila som jeho dych, jeho vôňu.
„Myslím, že toto nebude od zimy.“ Povedala som a zaborila ruky do jeho vlasov. Pritlačila som si jeho tvár ešte tesnejšie tak aby som dosiahla na jeho pery. Chcela som ho opäť cítiť, jeho chuť. Vášnivo sme sa bozkávali. Potom mi rukou prebehol cez lem nohavíc.
„Michael, toto nie.“ Zapišťala som. Nebola som pripravená na sex. Veď napokon som ho videla prvý krát od festivalu. Moje telo mi hovorilo, áno, alebo môj rozum hovoril zásadné, nie. Rozhodla som sa poslúchnuť rozum.
„V pohode.“ Povedal Michael. „Spravíme to až keď budeš pripravená. Páčiš sa mi.“ Oznámil mi a vystúpil z auta. Ponaprávala som si oblečenie a vyšla za ním von.
„Hneváš sa?“ spýtala som sa a pozerala ako si zapaľuje cigaretu. Vybrala som si teda aj ja jednu a zapálila si tiež.
„Ale nie, nehnevám.“ Povedal a objal ma. Cítila som, že to myslí úprimne.
„Tak dobre.“ Dofajčili sme a nasadli do auta. Bol koniec, šiel ma zaviesť domov. Keď zastavil pred mojou bránou kde som ho nasmerovala, dala som mu ešte posledný bozk na rozlúčku. Bol dlhý, akoby to mal byť posledný.
„Uvidíme sa ešte.“ Zúfalo som položila otázku
„Samozrejme. Určite ešte prídem.“ Zasmial sa. Zdalo sa mi to všetko tak úprimné, jeho oči hovorili, že to myslí naozaj.
„Koľko máš vlastne rokov?“ spýtala som sa pre odľahčenie situácie.
„Dvadsaťpäť a ty?“
„Dvadsať.“ Povedala som. Pohladil ma po tvári a dal mi letmý bozk na pery.
„Určite prídem.“ Ubezpečil ma. Usmiala som sa a vystúpila z auta. Keď som vošla do izby hneď som vytočila Marcusa. Chcela som sa podeliť o zážitok a zároveň som nechcela aby sa o mňa bál.
„Tak ako to dopadlo?“ vzrušene sa spýtal
„V pohode, dali sme si pár bozkov.“
„Cara. Spali ste spolu?“ jeho hlas zvážnel.
„Nie Marcus, nespali. Nechcela som. Potom sa o tom porozprávame, len som chcela aby si vedel že som už doma a nebál sa o mňa.“
„Dobre, som rád že si v poriadku. Dobrú noc. Mám ťa rád.“ Povedal
„Aj ja teba.“ Odpovedala som, prezliekla sa a uložila sa na spánok. Zaspávala som s tým, že som prežila doteraz najkrajší večer v živote.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár