„Už môžeš otvoriť oči.“ Povedala som mu keď sme dorazili na miesto. Pred našimi očami sa zračilo veľké jazero obklopené zelenou trávou. K jazeru smerovalo drevené mólo a okolo nás nebol vôbec nikto. Nebo bolo krásne modrej farby, navôkol nás spievali vtáky. Milovala som tento pokoj. Spoločne sme rozložili deku. Vytiahla som umelé poháre na šampanské a Michael nám nalial.
„Na zdravie a všetko najlepšie k meninám.“ Povedala som a spoločne sme si štrngli.
„Ako sa máš?“ padla otázka, ktorú som nenávidela. Veď aj tak to nikoho nezaujíma.
„Celkom dobre.“ Odpovedala som. Vo vzduchu bolo cítiť divnú atmosféru. Napokon toto ticho pred búrkou prerušil Michael. Začal rozprávať o svojej vysokej škole o tom ako sa mu darí a ja som ho nechala. Snažila som sa ho počúvať, ale nevedela som sa sústrediť. Oči mi prebiehali z neho na deku a na stromy.
„Poď bližšie.“ Povedal napokon. Usmiala som sa a posunula sa bližšie. Prstami sa mi začal hrať s vlasmi a ja som mimovoľne privierala oči.
„Páči sa ti to?“ potichu zašepkal a približoval sa ku mne. Pocítila som jeho dych na mojej koži. Nezmohla som sa na žiadne slová len som pokývala hlavou na súhlas. Michael bol stále bližšie. Srdce sa mi rozbúchalo, chcela som sa ho dotknúť ale bola som ako paralyzovaná. Jeho ruky mi prechádzali po krku. Vnímala som každý jeho pohyb. Jeho pery sa dotkli mojej kľúčnej kosti. Ochutnával ma. Zatvorila som oči a nechala sa unášať. Cítila som vzrušenie. Môj dych sa prudko zrýchlil. Srdce som cítila až niekde v krku. Bola som nervózna, no zároveň som chcela aby pokračoval. Aby sa ma dotýkal a aby táto chvíľa nikdy neskončila. Keď sa mi dostal na krk a utáboril sa na ňom, mimovoľne som zavzdychala. Hanbila som sa a trochu som sa mykla.
„To je v poriadku.“ Zašepkal a pokračoval. Rukou mi podišiel pod tričko až mi ho napokon vyzliekol. Veľmi som sa hanbila byť pred ním len v podprsenke ale moje vnútro ma posúvalo ďalej. Naše pery sa spojili. Oči som mala pevne zatvorené a tak som vnímala každý pohyb intenzívnejšie. Zatlačila som nechty do jeho chrbta.
„Ja, ja som ešte s nikým nebola.“ Hovorila som s piskľavým a trasľavým hlasom.
„Neboj sa, budem dávať pozor.“ Zašepkal. Vedela som, že tento krát sa to stane, že naše telá splynú v jedno a tak som sa len nechala unášať prúdom udalostí. Naše vzdychy sa ozývali v tichej prírode.
„Páčilo sa ti to?“ spýtal sa ma keď sme už nahý ležali vedľa seba. Otočila som sa na neho. Nechápala som jeho otázke. Ako sa mi má páčiť niečo čo nepoznám? A tak som sa len usmiala a pobozkala ho na pery.
„Dúfam, že to znamenalo áno.“ Pousmial sa, postavil sa a podišiel k jazeru. Namočil si najskôr nohu a potom do jazera skočil celý.
„Poď!“ zakričal na mňa a ja som poslúchla. Skočila som sa za ním. Spoločne sme si užívali chladnú vodu, ktorá nám prúdila okolo kože. Objala som ho a bola som rada že sme tu. Len ja a on. Verila som, že to bude navždy.
„Budem už musieť ísť.“ Povedal, vyliezol z jazera a začal sa obliekať. Zosmutnela som ale vyšla som za ním a obliekla sa tiež. Vrátili sme sa ku mne. Pred autom ma ešte objal. Stlačila som ho tak silno ako by to malo byť posledný krát.
„Ty nechceš aby som odišiel však?“ zašepkal mi do ucha. Len som pokrútila hlavou, bála som sa, že keď začnem hovoriť, rozplačem sa. On sa však len usmial, pohladil ma po tvári, nasadol do auta a odišiel. Dlho som sa pozerala za prachom ktorý po ňom zostal. Oprela som sa o bránku a skĺzla až k zemi. Tešila som sa na naše ďalšie stretnutia. Chcela som, aby sa opakovali častejšie. Chcela som, aby pri mne zostal už navždy.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár