„Všetko najlepšie.“ Vykríkli ľudia okolo mňa. Ocitli sme sa pred malým altánkom na ktorom boli povešané balóny. V strede altánku horel oheň a pomaly sa pieklo mäso. Pár mojich blízkych priateľov stálo okolo mňa a usmievalo sa na mňa. Nikdy som nemala rada takéto veci, avšak dnes som sa cítila dobre v spoločnosti. Napriek tomu, že som bola stále tučná a že som mala problémy s výzorom, mala som pár ľudí, ktorý sa o mňa ako tak zaujímali.
„Všetko najlepšie, Cara.“ Zašepkal mi do ucha Marcus a pobozkal ma na líce. Silno som ho objala. Vedela som, že toto zariadil on. A tak začala moja oslava s priateľmi i keď ich nebolo veľa. V rohu hrala hudba z mobilu, mali sme drinky a všetko čo sme potrebovali. Rozprávali sme sa, smiali. Zrazu som pocítila potrebu samoty.
„Marcus, môžeš na chvíľku?“
„Samozrejme. Deje sa niečo?“ bol prekvapený a zároveň smutný. Myslel si, že niečo pokazil.
„Nie, len sa chcem prejsť a nechcem ísť celkom sama.“ Vysvetlila som mu. Chytil ma za ruku a odkráčali sme. Chvíľu sme sa len tak prechádzali bez slova.
„Ozval sa Michael?“ prerušil ticho Marcus. Túto otázku som naozaj nechcela počuť.
„Nie, neozval.“ Odvrkla som a pustila jeho ruku.
„Cara, ublížil ti? Alebo som ti ublížil ja?“ neodpovedala som. Len som potichu zastavila a zapozerala sa na oblohu. Bolo jasno a tak som videla všetky hviezdy.
„Nie. Pamätáš sa, keď som ti hovorila o tom ako som Michaelovi pripravila na meniny piknik?“ začala som rozprávať a prvýkrát som bola ochotná zveriť sa s tým čo sa mi stalo.
„Áno, pamätám si to.“
„No tak v ten deň sme sa spolu milovali. Pri tom jazere. A po tom dni sa mi už nikdy neozval. Ani mi nezodvihol mobil.“ Z očí mi začali padať slzy. Marcus sa postavil oproti mne a prstami mi utieral slzy z líca.
„Neplač Cara. To sa stáva. Bol to len idiot, príde niekto lepší. Uvidíš.“ Povedal mi a silno ma objal. Pocítila som bezpečie. Zrazu zaznel výstrel.
„Počula si to?“ Obaja sme sa obzerali okolo seba a snažili sa v tme zistiť čo sa deje.
„Áno, počula som to.“ Prikývla som. Zreničky som si namáhala tak veľmi až ma začala bolieť hlava.
„Možno sa nám to len zdalo. No mali by sme ísť.“ Usmial sa a opäť ma chytil za ruku. Opäť zaznel výstrel a tentokrát trafil strom vedľa nás.
„Asi by sme mali utekať.“ Navrhla som. Obaja sme sa rozbehli ani sme nevedeli kam.
„Čo sa to do pekla deje.“ Pomaly nám dochádzali sily a streľby sa stupňovali. Predierali sme sa lesom, preskakovali popadané konáre. Boli sme veľmi ďaleko od skupiny.
„Au.“ Zvrieskol Marucus a započula som ako sa kotúľa dole kopcom. Ako pod ťarchou jeho tela praskajú konáre. Zastavila som a vrátila sa k nemu.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa. Marcus ležal v tme medzi stromami a držal si nohu. Krv sa mu predierala medzi prstami.
„Marcus vydrž, prosím.“ Začala som plakať no i cez slzy som sa mu snažila pomôcť. Dala som si dole tričko, roztrhla som ho napoly a silno mu previazala ranu. Videla som ako ho to bolí ale spolupracoval. Streli sa stále ozývali.
„Cara. Uteč. Nechaj ma tu a utekaj.“ Prosil ma no ja som sa ho pokúšala zodvihnúť. Srdce mi bilo až v krku, bola som unavená a aj plač ma prešiel no nevzdávala som sa.
„Nikdy ťa tu nenechám. Ak sa nám niečo stane tak obom. Pokús sa postaviť.“ Hovorila som a obzerala sa okolo seba. Marcus sa zdravou nohou snažil postaviť ale šmýkalo sa mu ako sme stáli v brehu.
„Ľahni si!“ zrazu zavelil a strhol ma k zemi. Popred nás prebehol najskôr jeden muž a za ním opäť ďalší dvaja so zbraňami v rukách. Strieľali na neho. Chceli ho zabiť a vďaka nim to dostal Marcus. Potichu sme ležali a počkali kým sa nám stratili z dohľadu.
„Kto to bol?“ spýtala som sa so šeptom.
„Ja neviem. Cara musíš ma tu nechať. Som slabý, stratil som veľa krvi.“
„Zavolám pomoc.“
„Nie, nikdy ma tu nenájdu. Museli by sme sa dostať na nejaké miesto. Na miesto, kde by nás našli. A my ani nevieme kde sme.“
„Prestaň s takými rečami. Poď! Postav sa. Mobilom som jemne zasvietila okolo seba a zapozerala sa na detaily. Tieto hory som poznala. Musela som prísť na to kde sa nachádzame. Pot z čela mi padal do očí a tie ma štípali tak veľmi, že som sa nevedela sústrediť.
„Poď, túto skalu poznám sme kúsok od cesty. Tam zavoláme pomoc.“ Prehodila som si jeho ruku cez plece a podopierala ho až kým sme sa nedostali na cestu.
„Ja už nemôžem.“ Šepkal mi, kým som volala záchranku.
„Marcus vydrž prosím. Vydrž aspoň pre mňa.“ Kľakla som si k nemu a hladila ho po tvári. Snažila som sa byť silná. Musela som byť silná. Marcus predo mnou pomaly zatáral oči. Držala som ho za ruku a pozerala do tmy. Čakala som na svetlo, ktoré by ho zachránilo. Konečne.
„Marcus, už idú. Vidím svetlo. Pomôžu ti, len ešte prosím vydrž.“ Hovorila som mu. Keď sanitka zastavila, hneď vybehli zdravotníci a brali ho so sebou. Chcela som nastúpiť k nemu, no nechceli ma pustiť.
„Prosím, pustite ma k nemu.“ Ruky som mala celé od krvi, roztrhané nohavice, celá som bola od blata.
„Nie. Môžu ísť len jeho príbuzný.“ Dvere sa pred mojimi očami zatvorili. Sadla som si na zem a spustila silný plač. Hlavu som si skryla do rúk. Do rúk, ktoré boli od Marcusovej krvi. Začala som sa potichu modliť. Napokon som od vyčerpania zaspala. Priamo vedľa cesty. Zabudla som na oslavu, zabudla som na Michaela. Zabudla som na všetko. Cítila som sa taká bezmocná, odhodená. Cítila som strach. A tak, keď som sa ráno prebrala vedľa cesty zapozerala som sa naokolo. Ešte stále som bola špinavá a od krvi, ešte stále som vedela, že musím ísť za Marcusom a tak som sa takáto rozbehla do nemocnice. Zvonenie mobilu prerušilo môj beh.
„Cara kde si? Celú noc sme ťa hľadali. Mala to byť tvoja oslava...“ spoznala som Paulov hlas.
„Ja teraz nemôžem, musím utekať do nemocnice.“ Zadýchaná som mu hovorila. Hlas sa mi stále triasol. Chcela som, aby už bolo po tom.
„Čo sa stalo?“ pýtal sa
„Marcusa postrelili, nechceli ma zobrať so sebou. Musím ísť za ním.“ Opäť som sa rozbehla. Nemienila som sa zdržovať.
„Kde si? Som ešte tu a som autom, zoberiem ťa. Upokoj sa.“ A tak som zastavila. Aj tak som bola príliš unavená. Udala som mu moju polohu a počkala som. O pár minút pri mne zastavil. Otvorila som dvere a nasadla.
„Zaveziem ťa domov. Takúto ťa tam nepustia.“ Oznámil mi Paul a pridal plyn. Nenamietala som, pravdu povediac som bola rada, že niekoho vidím.
„Povedz mi čo sa stalo!“ prikázal mi Paul a tak som mu vyrozprávala príbeh ako sme sa s Marcusom šli prejsť a ako po nás niekto začal strieľať. Vyrozprávala som mu príbeh o tom ako sme videli mužov, ktorý utekali lesom a mierili zbraňami. Paul ma ochotne počkal kým som sa doma prezliekla a umyla a zaviezol ma do nemocnice kde som konečne mohla byť pri Marcusovi. Pohľad na neho mi vôbec nerobil dobre. Bolo pripojený na prístrojoch a pomáhal mu dýchať stroj. Podišla som k nemu. Oči mal zatvorené. Chytila som ho za ruku a kľakla si k nemu. Venovala som mu bozk na ruku. Dúfala som, že sa pohne ale nič. Nereagoval na mňa. Mala som výčitky.
„Prepáč Marcus, nikdy si to neodpustím. Keby nebolo mňa, nikdy by sa ti to nestalo. Keby som ťa nevolala na prechádzku, teraz by si tu neležal. Uzdrav sa prosím.“ Hovorila som do prázdna. Moje slzy zmáčali jeho ruky no on sa ani len nemykol. Prisunula som si stoličku ktorá bola v rohu miestnosti. Dala som ju tesne k posteli. Sadla som si a očami som prechádzala po jeho tele. Rytmus jeho srdca ma uspával a tak som napokon zaspala vedľa neho na stoličke. Bola som však s ním.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár