„Môžem mu dať svoju?“ vyhŕklo zo mňa a ja som zasa pocítila nádej. Bola som už dospelá a o svojom osude som mohla rozhodovať sama. Marcus bol pre mňa najdôležitejší človek na zemi. Dovolím si tvrdiť, že bol pre mňa dôležitejší ako ja sama. Doktor so mnou súhlasil a tak ma zobrali na vyšetrenie kde zistili, že som vhodný darca a Marcusovi teda môžem pomôcť. Potešila som sa. Bola som pripravená na všetko a odovzdala som sa do rúk lekárov. Nechali ma v izbe pri ňom a tak som mala možnosť počkať kým sa preberie. Napriek tomu, že som bola unavená a vyčerpaná, nechcela som spať. Chcela som vidieť ako sa zobudí. Sadla som si vedľa neho a začala mu čítať z jeho obľúbenej knihy. Viac som pre neho už nemohla spraviť.
„Kde som to?“ pomaly sa spýtal ako začal otvárať oči. Určite bol vydesený. Ja sama, keby som sa zobudila niekde, kde je všetko biele a sterilné, keby som videla vedľa seba niekoho v bielom.
„Neboj, si v nemocnici. Postrelili ťa, stratil si veľa krvi. Už je ale všetko v poriadku, uzdravíš sa.“ Šepkala som a hladila ho po ruke. Marcus sa snažil otvoriť oči tak, aby sa mohol porozhliadnuť.
„Musíš hlavne oddychovať.“ Cez slzy som sa začala usmievať. Teraz som nevedela či sú to slzy radosti alebo smútku.
„Cara, čo sa presne stalo? Ja.. nič si nepamätám.“ Šepkal a znervóznel. Náhla si odo mňa odtiahol ruku a ja som nerozumela prečo. Nenávidí ma?
„Mali sme oslavu, šli sme sa prejsť. Zrazu sme započuli výstrel, začali sme utekať a teba jedna z guliek trafila nešťastne do nohy. Stratil si veľa krvi. Dostali sme ťa do nemocnice a tu ti pomohli.“
„A ty si v poriadku?“
„Áno, ja som v poriadku. Musíš hlavne veľa oddychovať a dostať sa z toho. Guľku sa im podarilo šetrne vybrať, takže nebudeš mať žiadne komplikácie, len jazvu.“ Usmiala som sa. Marcus opäť zatvoril oči a ja, keďže som bola príliš unavená som si šla ľahnúť, potrebovala som nabrať energiu. Po chvíli som zaspala.
Ešte v ten večer ma poslali domov a o pár dní aj Marcusa. Celý čas ako bol v nemocnici som ho chodila navštevovať. Neprešiel jediný deň kedy som tam nebola. No teraz bolo leto na konci a ja som sa musela opäť zaradiť do stereotypného života a nastúpiť na vysokú školu. Prijali ma na internát a tak som musela Marcusa opustiť aj keď ešte nemohol veľmi dobre chodiť. Bolo mi za ním smutno a sľúbila som mu, že mu budem každý deň volať, no teraz som sa musela sústrediť na iné veci. Teraz som mala šancu nájsť si nových kamarátov, nikto o mne nič nevedel a tak som mohla byť kýmkoľvek. S ťažkými taškami som nastúpila na vlak, kde ma boli odprevadiť rodičia. Teda presnejšie len matka, lebo otec zasa nemal čas. Ako vždy. Spoza okna som jej zamávala a schúlila sa na sedadlo. Hlavu som si oprela o stenu vlaku, do uší som si založila slúchadlá a vnímala len prírodu okolo mňa. Prechádzali sme okolo rozľahlého jazera jantárovej farby. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Celú cestu som sedela v kupé sama. Jediný kto sa pri mne pristavil bol revízor, ktorý chcel odo mňa lístok. Inak nik. Keď vlak zastavil na mojej stanici, začala som sa cítiť nervózne. Prichádzala som do prostredia ktoré som vôbec nepoznala. Čo ak sa nepohodnem so spolubývajúcimi? Čo ak ma budú nenávidieť? Čo ak sa k nim nebudem hodiť? Hlavou mi prechádzalo milión otázok. Zamierila som k vysokej budove so starými oknami, kde som mala byť ubytovaná. Zhlboka som sa nadýchla a vošla dnu. Obzerala som sa okolo seba až som našla dvere s nápisom kancelária. Zaklopala som a otvorila.
„Dobrý deň. Som tu nová a mala by som tu bývať.“ Vyštekla som na staršiu pani s ryšavými vlasmi začesanými v drdole.
„Ahoj. Ako sa voláš?“ milo sa na mňa usmiala a otočila sa k svojmu počítaču.
„Cara McBell.“ Predstavila som sa.
„Aha, samozrejme tu ťa mám.“ Povedala keď naťukala niečo do klávesnice.
„Takže tvoja izba je na druhom poschodí, dvere číslo 25. Kúpeľňa a wc sú spoločné. Nájdeš ich na chodbe. Fajčiť sa chodí vonku. Kuchynka je tiež na chodbe. Je tam chladnička, mikrovlnka, kanvica a rúra. Dúfam, že sa ti bude u nás páčiť. Čo študuješ?“ zaujímala sa o mňa
„Učiteľstvo v kombinácii informatika a matematika.“ Názov svojho odboru som bola naučená naspamäť.
„To si si vybrala dosť ťažký odbor. Držím ti palce.“ Podala mi kľúče. Slušne som poďakovala a vybrala sa do svojej novej izby. Výťah nefungoval a tak som musela ísť hore schodmi. Obehlo ma niekoľko starších študentov. Všetko to boli mladý chlapci ale nikto sa neobťažoval mi pomôcť a tak som sa vyteperila sama až na druhé poschodie. Celá zadýchaná už len z tých schodov som zastavila a pozrela sa na dlhú chodbu predo mnou. Každý deň budem musieť po tých schodoch kráčať? To radšej prestanem fajčiť. Hovorila som si v duchu. Keď som konečne chytila dych, vybrala som sa po chodbe a hľadala som svoje dvere. Boli až úplne na konci chodby. Vopchala som kľúč do zámky a vošla. Izba bola prázdna. V rohu miestnosti sa nachádzal malý stôl a dve stoličky. Na pravej aj ľavej strane boli poschodové postele. Zabrala som si hornú posteľ na pravej strane. V izbe nebolo veľa miesta. Za dverami bola ešte jedna skriňa do ktorej sme sa mali napchať všetci štyria čo tu budeme. Okná boli staré a prefukovali. Na prvý pohľad to nebolo vôbec dobré ubytovanie, ale iné som nemala. Do skrine som si nahádzala pár vecí do jednej poličky aby som nezaberala moc miesta. Potom som vyliezla na posteľ a na stenu som si nalepila kalendár. Chcela som vidieť, koľko mám času na štúdium. Bola som plná nádeje. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošli dve dievčatá, ktoré boli ako jedna. Dvojičky. Jednovaječné dvojičky. Vchádzali dnu s hádkou.
„Ahojte.“ Chcela som prerušiť ich hádku no nepodarilo sa. Vôbec si ma nevšimli. Vybalili sa a až pri výbere postele si všimli, že v miestnosti je ešte niekto iný.
„Ahoj. Prepáč za náš výstup.“ Zborovo sa ospravedlnili ale viac sa mi nevenovali. Boli to štíhle čiernovlasé dievčatá. Dali sa rozlíšiť len tým, že jedna nosila okuliare a druhá nie. Zobrali si posteľ na ľavej strane. Jedna hornú a druhá dolnú. O pár minút za nimi prišlo ďalšie dievča. Vyzerala dosť zahanbene. Hneď ako otvorila dvere sa pozdravila. Dvojičky jej nevenovali pozornosť, no ja som zišla z postele aby som ju privítala. Vedela som si predstaviť čo asi cíti.
„Ahoj, moje meno je Cara.“ Povedala som a podala jej ruku.
„Ahoj, Minnie.“ Odpvoedala.
„Ako tá myš?“ vypadlo zo mňa nechcene.
„Áno, presne ako tá myš.“ Zasmiala sa. Minnie bola nižšia odo mňa. Malá dlhé svetlé vlasy. Nebola štíhla, no nebola ani tučná. Pôsobila veľmi príjemným dojmom.
„Čo študuješ?“ spýtala som sa jej popritom ako si vybaľovala veci. Keďže jej zostala posledná posteľ, nemala už inú možnosť a zložila sa podo mňa.
„Predškolskú elementárnu pedagogiku. A ty?“ Povedala. Aj som si myslela, hodila sa k deťom.
„Učiteľstvo informatiky v kombinácii s matematikou.“ Povedala som. Prekvapene sa na mňa pozrela.
„To je dosť ťažký odbor nie? Akú máš strednú?“
„Bilingválne gymnázium. Ale nechcela som sa venovať jazykom. Dotlačili ma tam rodičia.“ Hovorila som a vyliezla opäť do postele. Prestala som sa cítiť príjemne ale dúfala som, že toto budú moje nové kamarátky. Napriek tomu, že dvojičky si nikoho nevšímali, Minnie bola celkom milá. Viac sme sa však nerozprávali a mne to bolo blbé. Sedieť len tak potichu a čakať kto preruší toto trápne ticho.
„Minnie, nepôjdeme sa trocha prejsť? Viem, že si unavená a ja tiež ale chvíľa na čerstvom vzduchu by mohla byť fajn.“ Navrhla som
„Zatiaľ nie, možno neskôr. Potrebujem zavolať rodičom a priateľovi. Dnes to asi nepôjde.“ Odmietla ma.
„V poriadku.“ Bola som celkom nahnevaná a chýbal mi Marcus. Potrebovala som niečo robiť, nie len potichu sedieť v miestnosti kde sa atmosféra dala krájať. Preložila som si ruky cez prsia a premýšľala čo ďalej. Toto asi nebude fungovať. Povedala som si v hlave.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár