„Dobrý deň študenti.“ Moje premýšľanie prerušil hrubý hlas, ktorý sa ozýval z reproduktorov. Na pódiu stál zavalitejší starší pán. Mal len pár šedivých vlasov, no vyzeral upravene. Neodpovedali sme, neozvali sme sa a tak hlas pokračoval.
„Viem, že je dnešný deň pre vás ťažký, no ste naša budúcnosť. Práve vy budete vychovávať naše deti. Budete im odovzdávať to, čo vám odovzdáme my. Táto cesta však nebude jednoduchá. Viem, že nie všetci dokončíte prvý ročník, ale verím, že vás bude veľa. Preto vám chce popriať, aby sa vám to podarilo...“ jeho predslov bol veľmi dlhý. Rozprával nám o tom ako to funguje, ako budeme chodiť na obedy a všetky organizačné veci. Až sme sa dostali k nášmu rozhodnutiu na celý ročník. Mali sme si vybrať predmety. Museli sme počítať. Celkovo sme mali mať minimálne tridsať kreditov za semester. Kredit sa získaval pri dokončení daného predmetu a každý predmet mal iný počet kreditov. Na konci štúdia, čiže v bakalárskom ročníku sme mali mať dvesto kreditov celkovo za všetky tri roky. Z toho vyplývalo, že som si musela kredity zbierať celé štúdium a nesmela som všetko nechať na doraz. Niektoré predmety boli povinné ako Matematika, Informatika, Programovanie I, Programovanie II... za tieto predmety bolo od päť do osem kreditov. Potom boli voliteľné predmety za ktoré však bol iba jeden kredit. Tiež sme museli raz do roka absolvovať fakultný seminár. Vôbec som nevedela o čom to hovoria. Pán z pódia podal do prvej rady a približne do strednej rady kôpku papierov. Bol to zoznam predmetov z ktorých sme si mali vyberať a tiež zoznam povinných a voliteľných predmetov pre dané kombinácie. Zároveň všetci študenti sme museli absolvovať pedagogické predmety ako Psychológia alebo Elementárna pedagogika. Chodila som po zozname hore dole a začala ma chytať panika. Do pekla čo to je? Diskrétna matematika pre informatikov. Nikdy som o tom nič nepočula. Mala som si to najskôr doma poriadne naštudovať. Som stratená. Prebiehalo mi hlavou. Rozhodla som sa pre jednoduchý postup. Zapísala som si všetky povinné predmety pre moju kombináciu, potom som zapísala predmety, ktoré boli povinné pre pedagogiku a napokon som zaškrtla voliteľné predmety pri ktorých sa mi páčil názov. Keď som si spočítala počet teoreticky získaných kreditov bola som milo prekvapená. Mala som desať kreditov k dobru čo nebolo až také zlé na prvý ročník. Vyškrtané papiere som si zložila pred seba a pozerala čo bude pokračovať ďalej. O pár chvíľ boli všetci hotový.
„Ak ste hotový, posuňte svoje prihlášky na pravú stranu. Pozbieram si to.“ Dokončil. Všetci sme poslúchli. V aule bolo počuť len tiché šumenie. Ako keď vodopád dopadá na dno rieky.
„Nebudem vás už dlho trápiť.“ Hovoril muž keď sa vrátil na svoje miesto na pódiu.
„Chcel by som vám ešte raz zaželať veľa šťastia a v prípade akýchkoľvek problémov sa môžete na mňa obrátiť. Moja kancelária sa nachádza na pedagogickej fakulte na treťom poschodí dvere A312. Kedykoľvek ma môžete tiež kontaktovať e-mailom alebo mi môžete zavolať. Poprosím SMS-ky nepísať Mám už dosť rokov, neviem či by som ich videl prečítať.“ Zasmial sa. Celá miestnosť zahučala.
„Prajem vám teda pekný zvyšok dňa. Rozvrhy sú pripravené na našej internetovej adrese. Už večer by ste mali vidieť na svojich profiloch svoj vlastný rozvrh.“
„Profiloch?“ prekvapene vykríkol jeden študent na konci auly no hneď sa snažil ukryť medzi stoličky. Pravdepodobne vykríkol len omylom. Neudržal sa. Teraz sa hanbil, že niečo povedal. Bol to chlapec s kučeravými vlasmi, ktoré mi padali na plecia. Nevidela som mu poriadne do tváre pretože bol príliš ďaleko odo mňa. Chvíľu som chcela obdivovať jeho odvahu, avšak keď som si všimla ako je veľmi červené hneď som pochopila, že to nebola odvaha ale hlúposť.
„Áno. Na internetovej stránke sa prihlásite pod údajmi ktoré ste dostali v maile. Otvorí sa vám váš osobný profil kde budete vidieť vaše predmety, rozvrh, termíny skúšok a ostatné veci. Cez váš profil sa budete prihlasovať aj na skúšky. Ak sa niečo stane a vy sa nebudete môcť dostaviť na skúšku môžete sa dvadsaťštyri hodín pred konaním odhlásiť. V prípade, že sa neodhlásite, automaticky dostanete známku Fx čo znamená, že ste skúškou neprešli. Maximálne dva predmety si môžete preniesť do ďalšieho ročníka.“ Dokončil a zrazu nastalo hrobové ticho. Dievča vpredu sa prihlásilo. Bola to mladá černoška a čiernymi vlasmi, ktoré mala upravené v zapletených copoch.
„Áno?“
„Prepáčte, chcem sa spýtať o akých údajoch hovoríme? Ja som nič nedostala a tak neviem ako sa mám prihlásiť.“ Kým hovorila vstala. Bola vzpriamená a štíhla. Mala zaujímavú postavu. Široké boky jej dopĺňal veľmi úzky driek. Pán na ňu prekvapene pozrel avšak zanechal si chladnú hlavu.
„V tom prípade sa spýtajte na študijnom oddelení. Určite vám poradia. Má tu ešte niekto podobný problém?“ pár študentov sa zahanbene prihlásilo.
„Dobre. Keď budete odchádzať podpíšte sa mi prosím sem. Ak by sa vám nepodarilo tento problém vyriešiť, budem vedieť o koho ide aby sme vedeli že nemáme brať do úvahy následky. A teraz sa rozlúčime. Prajem vám veľa šťastia. Verím, že nebudete mať veľa problémov.“ Zasmial sa a odišiel. Všetci sme zostali sedieť. Asi na päť minút bolo úplné ticho. Nohy mi skameneli, telo prestalo reagovať. Nevnímala som ani ľudí okolo seba, ktorý sa zrazu začali postupne dvíhať a odchádzať. Čo je to so mnou? Pýtala som sa sama seba. Napokon som aj ja prišla k životu. Všimla som si, že som tu zostala úplne sama. Zobrala som si svoje veci a rozhodla sa ísť na internát. Keď som vyšla z auly, veľa študentov si už našlo svoje skupinky. Smiali sa, spoznávali a ja som prechádzala celkom sama. Hlavu som mala sklonenú no cítila som pichľavé pohľady z každej strany. Prosím, nech som už v posteli. Prechádzala som dlhou chodbou a snažila sa všetkým vyhnúť. Už som bola takmer pri dverách keď so mňa niekto vrazil a mne všetko popadalo na zem.
„Do šľaka.“ Potichu som zakliala. Hodila sa na kolená a snažila sa čo najskôr pobrať veci.
„Prepáč mi to. Nevidel som ťa.“ Prikrčil sa ku mne nejaký chlapec. Ryšavý, s okuliarmi na nose avšak s mužnými črtami tváre. Nepozrela som sa mu do očí. Nemala som náladu na nikoho a ani som nikoho nechcela vidieť.
„Študuješ informatiku?“ spýtal sa ma a chcel sa mi pozrieť do tváre.
„Áno, ako to vieš?“ odvrkla som. Ukázal mi na papier kde som mala zapísané predmety.
„Programovanie.“ Povedal a poklepal mi na zvýraznený riadok.
„V akej kombinácii?“ snažil sa pokračovať v rozhovore.
„S matematikou.“ Odvrkla som, prudko sa postavila a odišla. Nechcela som nikoho vidieť, chcela som len zaliezť do postele a spať a tak sa aj stalo. Mala som nejaký zvláštny pocit. Pocit smútku, úzkosti.. ale iný ako kedysi. Niečo sa vo mne zmenilo, zlomilo a ja som nevedela čo. Chcela som zavolať Marcusovi a podeliť sa o svoje zážitky, no nemohla som vydať ani hlas. Zakutrala som sa pod perinu až po krk. Spolubývajúce som si vôbec nevšímala. V ten deň som ani nevečerala. Len som sa uložila do svojej krajiny. Do krajiny snov.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
2
passko
16. 10.októbra 2019 23:26
Dobré to je
Napíš svoj komentár