Cítila som, že sa so mnou niečo deje. V škole sme boli rozdelený samozrejme podľa odborov. V odbore informatike som mala samých mužov. Väčšinou veľmi sympatických. Na matematike už bolo pár dievčat, avšak mala som dojem podľa správania, že sú dosť namyslené a nejako sme si nesadli. V poslednom pedagogickom odbore som sa cítila stratená a nechcená. Raz keď som odchádzala z hodiny programovania, mimochodom táto hodina ma veľmi bavila, so sklonenou hlavou som prechádzala popri dverách. Nepozerala som na čísla, nepozerala som na ľudí okolo. Pred sebou som zbadala postavu, keď som ju chcela nejako obehnúť stále sa stavala proti mne a tak som zodvihla oči. Predo mnou stál ryšavý chlapec z prvého dňa.

„Matematika, informatika však?“ milo sa spýtal no ja som sa ani neusmiala. Prečo ma otravuje?

„Áno.“ Povedala som a prameň vlasov ktorý mi vypadol z copu som si založila za ucho.

„To je fajn kombinácia.“ Zasmial sa no stále stál predo mnou. Neuhol ani o krok.

„Prečo ma prenasleduješ?“ spýtala som sa nahnevaným tónom. Nechcela som byť s ním kamarátka. Bol mi nesympatický.

„Páčiš sa mi.“ Oznámil mi. Vôbec som nerozumela ako to myslí. Neverila som mu. Ako sa môžem predsa ja niekomu páčiť?

„Prosím?“ prekvapivo som skríkla až som sa zahanbila. Celá chodba zrazu zastavila a ja som sa cítila červenšia ako som v skutočnosti bola. Chcela som sa zahrabať niekam pod zem a už nikdy nevyliezť.

„Si pekná keď sa takto hneváš.“ Vtedy som sa na neho zapozerala lepšie. Nebol až tak celkom na zahodenie. Mal veľmi pekné a prenikavé modré oči.

„Môžem sa spýtať ako sa voláš?“ spýtal sa ma potichu keď sa už okolie rozbehlo.

„Cara a ty?“ zašepkala som. Naklonil sa ku mne a ja som začala postupne cúvať no hlavou ma dobehol až zastavil pri mojom uchu. Srdce sa mi rozbúchalo. Nevedela som či utekať alebo začať kričať.

„Kevin. Moje meno je Kevin. Ver mi, budeš ma ešte potrebovať.“ Potichu zašepkal do môjho ucha a odišiel. Budem ho potrebovať? A načo? Veď ani neviem kto to predsa je. Sebavedomie mu však nechýbalo. Pozbierala som sa zo šoku a vybrala sa späť na internát. Keď som vošla do izby, sedela tam len Minnie a rozprávala sa po francúzsky so svojim priateľom. Zistila som, že sa spoznali keď bola na výmennom pobyte zo strednej školy v Paríži a odvtedy sú spolu stále v kontakte. Volajú si niekoľko krát za deň a pár krát sa aj stretli. Buď ona príde za ním alebo on príde na k nej. Tento vzťah by väčšine nevyhovoval, ale oni vyzerali byť šťastný. Minnie snívala o tom, že keď dokončí školu, bude žiť vo Francúzsku a otvorí si vlastnú súkromnú školu. Priala som jej to. Minnie bola veľmi milá. Mala som ju rada. Chcela som im nechať súkromie a tak som si zobrala krabičku cigariet a zišla dole. Schody mi ešte stále robili problém, ale fajčiť sa inde nedalo. Keď som zišla dolu napadlo ma zavolať Marcusovi. Pripálila som si a vytočila číslo.

„Ahoj, ako sa tam máte? Už chcem byť doma.“ Zúfalo som mu oznámila. Bola som preč len chvíľu a aj tak mi chýbali moje hory a chýbal mi aj Marcus aj Paul. Všetci mi chýbali.

„Tu je to super.“ Cítila som iróniu v jeho hlase.

„Marcus, deje sa niečo? Ako rehabilitácie? Už je to okej?“ snažila som sa o neho zaujímať. Veď ja som ho mala rada, jeho srdce však asi za tú dobu ochladlo.

„Nie.“ Odvrkol.

„Čo sa stalo Marcus? Prosím povedz mi to!“ prosíkala som i keď som vedela, že ma čaká niečo negatívne.

„Rana sa mi zapálila Cara. Ja.. som na vozíku.“ Oprela som sa o stenu čo bola za mnou a skĺzla som sa po nej až k zemi. Nezmohla som sa na nič.

„Cara si tam?“

„A..a..áno.“ vykoktala som. Cítila som výčitky. Všetko je to moja vina. Z očí sa mi začali kotúľať slzy.

„Neplač. Prosím ťa neplač.“ Hovoril mi do telefónu, no moje slzy sa nedali zastaviť.

„Ako veľmi je to vážne? Budeš chodiť na rehabilitácie a kým sa vrátim, už budeš behať po ihrisku, však?“ snažila som sa vniesť do situácie nádej.

„Ja neviem. Mám navrhnuté nejaké rehabilitácie, ale ja na to nemám silu. Všetko ma bolí. Cara, nevieš si predstaviť ako veľmi ma bolí keď sa chcem na nohu postaviť. Nech sa snažím akokoľvek, tá noha je nefunkčná. Kus nohy si necítim, ako keby ani nebola. Napriek tomu všade okolo to nechutne bolí. Cara, mám bolesti. Stále.“ Počula som ako začal plakať. Moje výčitky boli ešte silnejšie.

„Prídem za tebou. Hneď si idem pozrieť vlak.“ Povedala som mu a bola som pevne rozhodnutá.

„Nie Cara, prídeš cez víkend. Nechcem ťa tu.“ Marcus kričal. Nevedela som či od bolesti alebo od hnevu.

„Prestaň. Prídem za tebou, potrebuješ ma.“ Potichu so vzlykom som hovorila a v hlave si už predstavovala ako sedím vo vlaku.

„Cara ja ťa tu nechcem. Rozumieš? Neopováž sa prísť, ani ti neotvorím dvere.“ Oznámil mi a zložil mobil. Srdce mi šlo rozletieť. Cítila som, ako sa pomaly trhá na márne kúsky. Prišlo mi zle. Sedela som vonku na zemi.

„Stalo sa ti niečo Cara?“ započula som hlas. Ten hlas, ktorý som ráno počula na chodbe. Bol to Kevin. Čupol si ku mne a rukou sa mi snažil zodvihnúť hlavu no mimovoľne som ju stále skláňala.

„Poď, zavediem ťa do izby. Daj mi kľúče!“ prikázal mi, ale nereagovala som na jeho hlas. V tom momente ako mi Marcus oznámil, že vďaka mne nebude chodiť som viac nechcela žiť. Kevin ma oprel o stenu a vo vrecku mi nahmatal kľúče.

„Pozri, buď pôjdeš do nemocnice, alebo sa vzchopíš.“ Kričal na mňa a plieskal ma po tvárí.

„Láskavo ma neotĺkaj.“ Zahučala som pomedzi zuby, no nemala som silu sa brániť. Kevin ma podopieral až kým sme neboli v našej izbe. Už mi bolo lepšie, ale stále som sa cítila unavená a bez života. Akoby sa môj svet zrútil. Kevin odomkol dvere. Minnie tam už nebola. Kde dopekla zmizla? Veď okolo mňa nešla. Napokon som si povedala, že asi šla do sprchy. Kevin ma posadil na stoličku a podal pohár vody. Donútil ma aby som sa napila. Zapozeral sa mi do očí. Boli tak prenikavé. Mala som pocit, že mi vidí až do srdca.

„Tak. A teraz mi povedz čo sa stalo. Počúvam.“ Oznámil mi, podoprel si hlavu rukou a oprel sa o stôl. Pozeral priamo na mňa. Nechcela som rozprávať, ale jeho oči ma prinútili.

„Doma mám kamaráta. Teda, je to bratranec ale je to zároveň aj môj najlepší kamarát a zároveň prvý bozk. O tom sa však nechcem rozprávať. Keď som mala oslavu mojich narodenín, ktorú mi Marcus zorganizoval, pozvala som ho na prechádzku, chcela som sa porozprávať v súkromí. Vtedy na nás začal niekto strieľať. Omylom. Marcusa však trafili do nohy. Teraz som s ním volala. Povedal mi, že je na vozíku a že asi už nebude chodiť. A všetko je to len moja chyba. Keby som ho nevolala, nestalo by sa to.“ Plakala som. Spustila som vodopád sĺz pred cudzím človekom. Kevin, bez štipku akejkoľvek emócie ma objal. Letmé, slabé objatie.

„Nie je to tvoja chyba.“ Povedal a odišiel. V dverách sa stretol s dvojičkami. Mimochodom, zistila som, že jedna sa vola Jane a druha Júlia. Ale to len z rozhovoru, ktorý mali medzi sebou. So mnou sa moc nebavili a ani sa mi nikdy nepredstavili. Boli prekvapené keď Kevin vychádzal z našej izby.

„Poznáš toho chalana?“ spýtala sa ma Júlia

„Je to len známy zo školy, prečo?“ nechápala som čo je na tom divné. Veď je to len obyčajný neznámy chalan.

„Fakt mi chceš povedať, že to je obyčajný chalan? Ty nevieš o koho ide? Veď je to najznámejší chalan na pedagogickej fakulte. Je tu len vďaka svojmu oteckovi. Vlastne nebyť jeho otca, polovica pedagogickej fakulty by padla.“ Rozpovedala mi Jane. Nechápala som, čo mi tým chce povedať. V mojich očiach bol stále obyčajný ryšavý chalan v okuliaroch. Očividne pre zvyšok sveta bol niekto na vyššej úrovni. Prečo sa potom nachádzal na rovnakej škole ako aj ja?

„Hovorí sa, že jeho otec je mafián.“ Hovorila Júlia. Neverila som im, veď vyzeral milo, verila som mu. Chcela som mu veriť a tak som si nevšímala reči svojich spolubývajúcich. Veď ich reči neboli vôbec ničím podložené, nemali dôkaz. Samozrejme, bola to len obyčajná hlúposť. Výmysel.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár