Láska je v skutočnosti nejaká chemická reakcia. Tak mi to vážne príde. Vždy som si myslela, že je to inak. Mala som ho rada, bolo mi s ním fajn, myslela som, že to stačí. Nikdy som nechápala, kde berú všetci to nadšenie. Mne totiž chýbalo. Predstava, že by som mala ísť na materskú a zrazu som sa cítila nejak osamelo. Ale myslela som, že to tak má byť. Že keď mám niekoho rada, tak je to o tej obeti, ktorú spravím, aby bol ten človek šťastný. Lebo ľúbiť niekoho je predsa rozhodnutie. Nenapadlo mi, že by v tom mohli byť nejaké city.

Nuž, tie city... Mať niekoho rád takto, to je celkom iné. To už nie je o obeti. Nech urobím pre tú osobu čokoľvek, nečaká ma len dobrý pocit, ale aj akýsi pocit úplnosti. Urobím pre niekoho niečo nezištne, ale aj tak z toho niečo mám, urobila by som takmer čokoľvek, nech je tá osoba šťastná. A sama by som z toho bola šťastná. Nezáleží na tom, či je to len nejaký platonický vzťah, stále tu píšem len o "dávaní lásky". Pri citoch k druhému človeku to ide akosi ľahko, už to zrazu nebol len dobrý pocit zo seba. Už to bola pomoc niekomu, pri ktorej som ja sama niečo získala, už žiadne obety.

Takže takto z môjho pohľadu mi to príde jednoduché. Byť s človekom, ktorého mám rada. Doteraz mi vzťahy taký ten pocit radosti neprinášali, keď sa na to pozriem takto, naozaj ten vzťah vyzerá byť jednoduchší. Bez toľkej snahy ako doteraz. Keď som sa snažila mu vyhovieť a nič mi to neprinášalo. 

Je to zvláštne, že sa dokážeme zamilovať a potom to zrazu ide ľahšie, proste nejaká chemická reakcia a zrazu sme v tom. Nemá to logiku, to mi chvíľu vadilo... Ale asi ani nepotrebuje. Väčšinou sa to stane pri človeku, ktorý spĺňa isté kritériá, aspoň u mňa...

V tomto článku mi šlo o to, že je zvláštne sa na to všetko pozerať takto. Lásku som brala vždy ako niečo, z čoho ja nedostanem nič. Aj keď sa niekto snaží, a dáva mi ju, aj tak mi vždy chýbal taký ten pocit... šťastia. A nakoniec som prišla na to, že je úplne normálne ten pocit zažívať, že vlastne všetci ľudia chcú práve toto. Toto pobláznenie. Áno, časom vyprchá, ale o to nejde, ten pocit šťastia zostáva stále. Ak neviete o čom vravím, začnite si s hocikým, s človekom, ktorý vás absolútne nepriťahuje, ale zato by to mohol byť dobrý kamarát. Je to proste rozdiel. Tie city zostanú aj po tom období zamilovania sa. 

Tento článok píšem už druhýkrát. Prvýkrát som ho nechtiac zmazala. A už neviem ako presne som formulovala vety, keby niečo, píšem ďalší.

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
vreskot000  24. 3. 2018 21:51
Ty nevieš dieťa moje čo je láska. Toto čo si napísala, to sú klasické frázy z akéhosi zamilovaného denníka. To je nič... to je úplne nič. ale nechcem ťa znechutiť.
2 
fotka
ginny  25. 3. 2018 21:46
No daj. Toto je v krátkosti o niečom. Niečom, čo neviem vysvetliť. Mala som 4 roky vzťah, bolo to super, urobila som hocičo. Ale keď človek ľúbi (akože city), tak je to proste rozdiel. Ja som k nemu necítila nič. Chodila som 4 roky vlastne s najlepším priateľom. Pekné 4 roky, ale je rozdiel byť s niekým, koho ľúbiš.
Ak nie, tak potom nechápem, načo existuje tá zamilovanosť a podobné veci. Ľudia by teda mali byť spolu len z čistého rozumu. Načo by ma mal niekto priťahovať, no nie?
3 
fotka
ginny  25. 3. 2018 21:50
Úprimne, chcela by som chodiť s najlepším priateľom. Ide to tak ľahšie. Ale bolo by fajn, keby ma aj priťahuje. Aj fyzicky, aj psychicky. A opisujem tam práve ten rozdiel. Keď ťa človek nepriťahuje nijak, iba ste naj priatelia. Básnické črevo mi chýba, musím to doladiť, to mi je jasné.
Napíš svoj komentár