každý deň je vlastne opakovanie toho predošlého, preto nie je potrebné čudovať sa, že prichádza pocit deja vu, rovnaké pocity, rovnaký priebeh udalostí, rovnaké situácie, večný kruh povinností, dôvodov, následkov...mne, osobne sa aspoň čokoľvek čo vidím keď prídem do mojej triedy, zdá viac ako bežné. nevnímam rozdieľ v tom, či je ráno, poludnie, ale dnes, dnes bol mimoriadny deň...dnes som si uveodmila, že priepasť medzi pochopením dospelých ľudí, a adolescentov, žiakov a učiteľov je neprekonateľná... zišli sme sa, naša malá skupinka nadšencov fyziky, na dvoch skorých hodinách, aby sme dobrali maturitné témy..človek by sa mohol spýtať samého seba, či sa vôbec oplatí pre päť ľudí márniť čas, a neprispať si dve hodiny v teplej posteli. zahľadela som sa na našu profesorku..., aj keď je nesmierne vyčerpaná, vždy z nej srší pozitívna energia, je plná optimizmu a entuziazmu, rada sa smeje, je veľmi simpatická, úprimná, zhovorčivá, berie nás s rešpektom a preto aj my rešpektujeme ju. teda, ja a malý okruh ľudí, ktorí s ňou majú pochopenie, vedia oceniť jej snahu naučiť nás niečo, chápu, keď sa spravodlivo nahnevá na zvyšok triedy...úprimne mám pocit, akoby všade okolo mňa panoval cudzí neznámy svet, s odlišnými prioritami, presýtený hlukom, aroganciou, namyslenosťou, elementy, aké sú mne cudzie. nerozumiem ich schopnosti rečniť,kresliť si,a ignorovať jej zúfalé prosby, aby sa aspoň na moment utíšili, alebo odišli z hodiny, keď ich nezaujíma nič len ich vlastný egoizums. ona sa pritom obetuje pre nás všetkých, chce, aby sme mali základné vzdelanie a nikto jej nedovolí vyučovať... čudujem sa jej, že neskolabovala, alebo, nedala každému do radu päťky, prinajmenšom jednoduchú krátku písomku, nie je to autorita, práve preto, lebo túži byť kamarátka so všetkými...do dnes, som nevedela nič o jej živote, o skutočnom svete, za múrmi nášho inštitútu, o tom, ako sa cielene likviduje život na našej planéte, aké je všetko pominuteľné a zvrátené...namiesto toho aby sme sa učili nám rozprávala o svojich zážitkoch, neveselých, z výskumného súdka, o tom, ako sa vzdala investigácie, a radšej prišla vyučovať do našej školy, ako bojovala s nadriadenými a doteraz s nimi bojuje( naša pani riaditeľka a aj žiaci) stále som nevedela pochopiť, prečo neodíde naspäť do svojej rodnej krajiny, za rodinou, ale ostáva tu, možno chce sama sebe dokázať, že má na to, aby nás skrotila, aby sme zapadli do jej kruhu dôvery...tak či onak, nech už tento rok dopadne akokoľvek, navždy na ňu budem spomínať ako na jednu z najlepších profesoriek, ale najmä ľudí, akých som poznala za svoj žviot, namiesto plaču, sa radšej smejú, neupadajú na duchu a snažia sa povzbudiť aj ostatných, takýchto osôb je veľmi málo a preto, si ju, veľmi cenín a ctím... hádam to vie...a nezabudne na mňa, aj keď bude mať konečne poriadne ohodnotené úsilie...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
nietzsche
8. 11.novembra 2007 20:57
Celkom dobre, škoda, že takýchto ľudí na svete nie je veľa.
3
Súhlasím...a rozumiem tvoje pocity, keďže nejako podobne to vnímam aj ja. Len sa obávam, že raz jej pohár trpezlivosti a entuziazmu pretečie, ako sa už raz takmer stalo a potom.... AH, prečo sa to všetko deje???
Napíš svoj komentár