áno, stužková je za mnou, depresia online a mkaturita predomnou

možno si spomínate, milí čitatelia blogov určených do záchodu, ako som písala, že som bola chorá, že sme nič nestíhali naskúšať? no...napriek tomu náš program bol jeden z najlepších, a hoci porcie na stoloch boli strašne malé a pred miestami rodičov boli vystavané veľké stĺpy, musím uznať, bola to perfektná stužková. boli sme súdržní, nič sa nedobabralo okrem môjho tears, ale to je normálne. boli sme hluční, veselí, nikto nebol totálne odpálený tesne pred zahájením oficiálnej časti. a ja som neplakala. povedala som si, že plač si ušetrím na pozeranie dvdčka s našou stužkovou. všetko sa zrazu končí a ja po ôsmych rokoch opúšťam tú skurvenú školu s klamlivou reklamou, ale tí ľudia...až teraz sme sa našli a ja si neviem predstaviť, aké to bude, keď sa spolu v triede už viac neuvidíme. keď tak, len na stretávkach, a pri spomienkach na čas našej stužkovej, ktorý bol mimoriadne čarovný a vydarený. už vtedy sa mi tisli slzy do očí, pri príhovoroch mojej triednej a zástupkyne, uvedomovala som si, že čas plynie akosi pomimo mojich očakávaní, a že skutočne, akékoľvek krásne chvíle sa strácajú. sú nenávratne preč.

a tak všetci spoločne smútime. niektorí pomenej, niektorí väčšmi. niektorí sa tvária, že je im to ľahostajné, ale mýlia sa. na vysokej škole ani na pracovisku nenájdeme podobný kolektív. nikdy. to sa prosto podarí len raz za život, a na potvoru, vždy nakoniec. tento blog je vytvorený ako hold mojím spolužiakom, ktorí sa všetci dokázali aspoň raz zhodnúť a poriadne nacvičiť program, organizovali naše výstupy, zohnali sálu, kvetiny, fotografa...ťažko sa mi píšu tieto riadky, ťažko si uvedomiť, že tento rok sa pomaly končí, hoci prichádzajú len vianoce...a možno dozvuky, ale tie sa nepočítajú. cítim sa zmätená, možno trošku nešťastná, možno len sklamaná z toho, že som doteraz nedokázala oceniť kality iných ľudí. ja piča sprostá som tam ešte pred rokom nechcela ísť a zastrájala som sa, že ja, do takej spoločnosti ani nepáchem! ževraj opilci, zurvalci,kokoti, sebci...ťažko ťažko...

aký bude môj život o rok???bez toho zabehaného stereotypu a skupiny ľudí? prečo som šla na osemročné gymnázium a tak veľmi som sa na nich naviazala???teraz viem že to nebola chyba. bola to priúčka, ktorá ma poriadne vyfackala keď som to najviac potrebovala...preto radím všetkým ľuďom, vážte si to, čo máte, neviete ako, a prídete o to...

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu