Myslím, že svet nie je presne taký, aký sa nám javí. Tá myšlienka je hrozné klišé a hlboko sa za to ospravedlňujem, ale asi neviete, čo mám na mysli.
Premýšlal som pri pití vodky s džúsom a pri elektronickej cigarete s čerešňovým liquidom o drobných veciach.
Aby som bol konkrétny, premýšľal som o malých živoíchoch a časticiach, a o tom, akými abstraktnými sa veci stávajú, čím hlbšie do niečoho vojdeme.
Už baktérie mi pripadajú malé. Ich organely sú ešte menšie. Vírusy sú ešte menšie a ťažko povedať, či sú vlastne nažive. Ale asi sú, keď sa, v oblasti svojho drobného spektra reality, podujímajú pretrvávať a reprodukovať sa. Vyzerajú viac ako geometrické útvary.
Nemajú ani chlácholivú amorfnosť živej bunky. Sú ako abstraktné tvary.
Prióny... o ktorých neviem dosť, aby som o nich konzistentne mohol premýšľať...
Bežné molekuly sú drobnejšie a vieme si ich predstaviť len schematicky. Atómy nie sú atómami v pravom zmysle slova a sú vlastne len jadierko niečoho veľmi nekonkrétneho, okolo čoho sa vlnil niečo iné. Jadierko protónov a neutrónov (nech to je čokoľvek lebo viem si to predstaviť len schematicky), okolo ktorého je akási blanka, ktorej chvenie sa pokladá za samotnú časticu.
Vieme povedať len pravdepodobne, kde tá častica je.
Hlbšie v štruktúre sú veci, ktoré si už nevieme poriadnekonceptuálne predstaviť.
Tak isto, keě ideme vyššie. Slnká sú proste žeravé gule, nepredstaviteľnej velkosti a teploty. A clasto sú tu v obrovských rozmeroch udalosti, ktoré sa na také veľké objekty neslušia.
Expandujúce a vybuchujúce slnká. Preskupovanie celých pohorí. Planéty zložené kompletne z plynu.
Mojou otázkou je potom, prečo sa chlácholíme konkrétnosťou okolitého sveta. Alebo skôr jej dojmom.
Vidím tvoju ruku. Vidím kožu a predpokladám pod ňou svaly a kosti, či tuk. Keď sa dotknem steny, kĺžem rukou po nej. Je to konkrétne, nie abstraktné.
Samozrejme. Telo je uspôsobené na to, aby operovalo optimálne vo vlastnom rozsahu reality.
Máme fungovať v tomto fyzikálnom priestore. V našom malom krajcom skutočnosti a hĺbka sa nám javí čoraz abstraktnejšia lebo nie sme zmyslovo, ani kognitívne uspôsobení, aby sme vnímali hĺbiny extrémne malých a extrémne veľkých vecí.
Na začiatku bolo slovo.
Je to taký absurdný koncept, že by celá realita vznikla ako myšlienka? Informácia.
Všade kam sa pozrieme, mimo nášho krajca, je tam svet, ktorý je mimo našeho pochopenia asi tak, ako sme mimo pochopenia mravcov my...
Alebo mimo pochopenia buniek, ktoré stavajú naše telo, a ktoré dokážu vnímať a spracovať informácie len veľmi limitovaným spôsobom. Aspoň z našeho hľadiska.
Stena zastaví moju ruku a neprepadnem sa cez ňu, pretože sa subatomárne častice niekde v nekonečnej hĺbke správajú tak, ako sa správajú. Nekonečno malých a čoraz menších útvarov, ktoré poznáme, nepoznáme, či tie, ktoré nikdy nebudeme poznať lebo sú za možnosťami vnímania našimi limitovanými prostriedkami, nekonečno tých malých útvarov dokopy určuje správanie sa steny a ruky a moje receptory to vnímajú tak, ako to vnímajú lebo som výsledkom miliónov rokov evolúcie útvarov, ktoré povstali z hlbín mikroskopického sveta a vyformovali výcojom mňa.
To dotyk steny, ako sa mi javí, nerobí o nič menej reálnym. Nie je to klamstvo. Dotýkam sa steny.
Zároveň však v tom celom pôsobí nepredstaviteľné množstvo vecí, výsledkom ktorých sa realita správa tak, ako sa správa, a keby sa správala inak, bolo by to pre mňa smrteľné alebo prinajmenšom nepopísateľne mätúce.
Každý okamih môjho života...jednoduché prúdenie vzduchu, chuť alkoholu a jeho efekt, farba pomaranča, špirály, ktoré vytvára niktotínová para, keď ju vydychujem, či jej vôňa nepopierateľne sú výsledkom dejateľov, ďaleko za hranicami našeho pochopenia.
Všetky naše konceptualizácie, všetko preddefinované vnímanie a správanie je nesmierne milosrdné viči našim dušiam...
Zhrnutie nekonečnej komplexnosti do pár znakov, ktoré sme schopní rozoznať, lebo to potrebujeme.
Niekedy premýšľam, či sa na nás niečo nepozerá, ako sa my pozeráme na baktérie alebo, ako sa pozerá srna na list na strome alebo jednobunkovec na svoj ždibok potravy.
Koľko očí hľadí naraz z kozmu a pokiaľ dovidia...
Koľko toho nevidím hore a dole.
Ako na nebi, tak i na zemi? Možno.
Keď chcem niečo plne pochopiť: jav, človeka alebo činnosť, predstavím si ho v akejsi "večnej" podobe.
Ako by vyzeral svet, keby toto robili všetci? Čím by sa stali tieto slová, keby zneli večne? Ako by vyzeral môj život, keby som si odmyslel jeho jednotlivé okamihy a fázy a poňal ho ako jeden objekt?
Napokon plynutie času v oddelených celkoch... Jar, leto, jeseň, zima... všetko sú to len naše koncepty a na objekt sa nemusipme pozrieť len v jednom momente, ale ako na celok (aj keď ho tak nie sme schopní plne vnímať).
Druhá fáza pochopenia je omnoho krutejšia. Predstavím si možné zániky toho objektu, aby som poznal jeho skutočné limitácie.
Pokiaľ prvá úvaha čistí vnímaný obsah objektu, druhá dáva takpovediac skúmanému objektu tvar.
Vnímam všetky sociálne interakcie, ako formu scénického tanca. Ľudia reagujú na isté podnety, istým spôsobom a málokto koná, ako autonómna bytosť.
Svet tak vyzerá nesmierne absurdne a osamelo. Na prvý pohľad. Potom sa akomoduje oko na tmu a až vtedy dostaneš šancu, s niekym skutočne interagovať- pretože interagovať sa dá len, keď odozva druhého človeka je autentická a jeho. Inak si len vzájomne životom hovoríte veľmi staré vtipy na striedačku... a strávite tým celú cestu po jednej koľajnici, od vášho odporného krvavého začiatku, v plači a bolesti matky, ktorej sa rodíte, aj vás samotných, tak traumaticky uvrhnutných do tohoto sveta a medzi finálnou destináciou, ktorou je popol, prach a absolútne zabudnutue v útrobách času a priestoru.
Tento text bude málokto čítať. Ak niekto. A raz bbude zabudnutý rovnako, ako Shakespeare, aj keď je nutne pocedať, že myšlienky žijú omnoho dlhšie, ako predmety.
Niektoré.
Túžim po odozve. Túžim po existenciálnom objatí a viem, že je možné...
Dokonca som si raz myslel, že to existenciálne objatie cítim...A strašne som si prial, aby to bolo tak.
Takti hľadám a verím, že niekde... niekde ďaleko je koniec samoty. Potenciálny...
Prestávam však veriť, že ho dosiahnem, a keď ho dosiahnem, nebudem mu môcť veriť...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
5
škoda že si to nenapísal trochu kratšie a radšej napríklad do dvoch blogov, aby to bolo ľahšie zapametatelnejšie, ako to robím ja máš dosť odborny blog... neviem presne čo by som Ti mohol napísať,
6
ak je túžba dosiahnuť, dotknúť sa, môže sa to stať, ale následne musí prísť prirodzený ústup. život je sínusoida kontaktu.
balans je tanec duší. príliš veľká blízkosť-únik-príliš veľká vzdialenosť-rozplynutie-túžba po priblížení...
symbióza, tá márna ilúzia, rozum to vníma presnejšie, ako omamné túžby detstva ale túžime. však ja viem.
ak by nejestvovali túžby, nebol by život. len by mohli byť slabšie, občas. sakramentsky slabšie.
*
dotknúť sa existenciálneho bytia, chvíľku, (ne)stačí, či?
balans je tanec duší. príliš veľká blízkosť-únik-príliš veľká vzdialenosť-rozplynutie-túžba po priblížení...
symbióza, tá márna ilúzia, rozum to vníma presnejšie, ako omamné túžby detstva ale túžime. však ja viem.
ak by nejestvovali túžby, nebol by život. len by mohli byť slabšie, občas. sakramentsky slabšie.
*
dotknúť sa existenciálneho bytia, chvíľku, (ne)stačí, či?
Napíš svoj komentár
Páči sa mi tá myšlienka o baktériách. Niekedy mi tak ľudstvo a príroda pripadá. Akoby zožieralo planétu Zem ako baktérie.
Chvíľu pred tým ako som si toto so záujmom prečítal - som vo svojom blogu pridal malú, maličkú úvahu o merateľnosti. Napodiv mi s Tvojou úvahou korešponduje.
birdz.sk/kuko1965/blog/co-je-meratelne/175268-clanok.html