Ešte raz si skontroloval kartičku, či je na správnej adrese a zazvonil na zvonček. Brána zabzučala a on otvoril. Záhrada bola krásna. Čistá zelená. Kríky v geometrických útvaroch a tvaroch ľudí, či zvierat. Villa sa čnela na miernom pahorku a viedli k nej schody z čierneho lesklého kameňa.
Každým krokom si celkou vecou bol menej istý. Prečo by ho pozvali po tej blbej súťaži recitovať? Prečo by mu za to niekto ponúkol, taký obnos peňazí? Nikdy však netreba podceňovať beťárstvo bohatých, a tento človek bol rozhodne bohatý.
Nepoznal meno svojho mecenáša, ale samotné autá, čo stáli popri dome, museli stáť dosť, aby si za tie peniaze človek do konca života nemusel pracovať (a nemusel by žiť skromne). Schody boli tvorené masívnym kameňom a boli opatrené intarzovanými obrazcami, ktoré tvorili ilúziu pohybu, keď po nich kráčal.
Celé prostredie okolo vyzeralo ako priamy produkt niečej hlavy. Žiadne chyby, žiadne nedostatky. Koncept pretavený do matérie.
Dom samotný bol nádherný a veľký. Minimalistický dojem rušili len kamenné sochy, ktoré budili dojem imitácie mezopotámskych náboženských figurín. Sklo, kov a surový betón... striedanie matných a lesklých povrchov... hravé farebné pásiky na povrchu. Zaujímavým prvkom bola vežička, ktorá sa čnela pár metrov zo strechy. Pripomínala nižší minaret zo skla a kovu. Aj z vonku bolo vidieť, že vedú hore točité schody a samotná kabínka hore bola prázdna. Pravdepodobne existovala len, aby z nej mal majiteľ výhľad na celú okolitú štvrť a mesto, ktoré sa rozprestieralo pod ňou.
Srdce mu bilo, ako divé. Bol nepokojný. Zmätený. V hlave mu skrslo aj, či sa nevrátiť. Čo ak to bol všetko žart? Čo ak niečo poserie? Prečo mu kurva nedali vedieť, čo vlastne má recitovať?
Na otázky ale bolo neskoro.
Dvere sa otvorili a stál tam komorník (ako inak).
Nadýchol sa a povedal "Ja som..."
"Áno, viem kto ste, pán Hranostaj. Meškáte."
Pozrel na hodinky. "Ledva 4 minúty.", odpovedal.
Komorník dvihol občie a gestom mu naznačil, že má vstúpiť. Zavrel za ním dvere, vykročil, a nepozerajúc sa na neho povedal "Ste očakávaný v pracovni. Nasledujte ma."
Cyril prikývol a nasledoval komorníka.
Prešli cez vstupnú halu, a kráčali po chodbe, na ktorej konci boli masívne čierne kamenné dvere, ktoré kontrastovali so zvyškom zariadenia.
Komorník povedal "Prosím vstúpte." a akonáhle Cyril vošiel dnu. Dvere sa za ním zavreli a on stál sám v čierno-čiernej tme.
Vnútro villy bolo jednoduché, ale priestranné. Steny boli čisté biele a viseli na nich tu i tam obrazy z rôznych období a vyjadrujúce rôznorodé nálady. Od ničnehovoriacich postmoderných machulí, cez náboženské diela, vyzerajúce ako renesančné, či stredoveké kresby, uchované v malých rámoch, až po veci, ktoré vôbec nedokázal identifikovať.
Došli až k dverám. Komorník stlačil gombík na stene a dvere sa tichúčko otvorili. Bola za nimi tmavá miestnosť.
Na druhom konci sa o pár sekúnd mierne rozostreli závesy, takže svetlo odkrylo siluetu muža, sediaceho v kresle za stolom s oholenou hlavou. Onedlho sa k nemu ozval baritónovým hlasom: "Dobrý deň pán Hranostaj. Posaďte sa."
"Dobrý deň," odvetil a sadol si na menšie kreslo oproti stolu. Vadilo mu, že nevidí mužovi do tváre, ale nebol v pozícii, aby sa sťažoval.
"Máte dar Cyril. Skutočne. Počul som vašu recitáciu. Máte krásny, vycibrený hlas."
"Ďakujem." povedal hanblivo.
"Neďakujte. Konštatujem fakty. Akú máte pamäť? Ako rýchlo sa viete naučiť text?"
"To závisí na tom, o aký text ide. Aký je dlhý, aký je komplexný a nakoľko sa s ním viem stotožniť."
"Pozrite sa na krabicu pred sebou. Je tam zopár papierov A4. Potrebujem, aby ste sa to dokonalo naučili a predniesli do troch dní. Nie je to akýkoľvek jazyk, ktorý by ste poznali, ale text je písaný foneticky, s anotáciami k správnej výslovnosti. Ak tak učiníte, vyplatím vám sumu, na ktorej ste sa dohodli s mojim advokátom."
"Prečo tá časová tieseň, a kde to budem recitovať?"
"Organizujem jedno malé podujatie. Potrebujem, aby ste to predniesli. Podujatie sa udeje v tomto dome. Súhlasíte?"
Cyril sa zamyslel a prikývol.
"V poriadku. Čas prípravy strávite v tomto dome v izbe, vyhradenej pre vaše učenie a pŕipravu. Teodor dohliadne na všetky vaše potreby. Nechcem, aby ste vychádzali z izby do podujatia. Chcem, aby ste sa plne sústredili na prípravu. Je to veľmi dôležité pán Hranostaj. Súhlasíte s tými podmienkami?"
Cyril hľadal v miestnosti oporný bod. Celé mu to pripadalo absurdné. Ale toľko peňazí nezarobil ako učiteľ ani za pár rokov.
"Súhlasíte s podmienkami, pán Hranostaj?" opýtal sa muž nedočkavo.
"Áno... áno súhlasím." povedal Cyril.
"Tak podpíšte dve kópie zmluvy, čo je pred vami na stole a nechajte mi jednu kópiu tu. Druha je pre vás. Obsahuje klauzulu o mlčanlivosti, aj všetky ostatné zmluvné dojednania. A teraz choďte. Ide o veĺmi komplexný text a nepostačuje nič, ako úplná dokonalosť. Do hlásky, do intonácie, do zvuku správna recitácia."
Cyril podpísal a nechal jednu kópiu zmluvy na stole. Muž vstal. Spravil pár krokov do tmy. Cyril počul zvuk dverí a po chvíľke sa zastrel záves a otvorili dvere za ním. Nahmatal a zobral svoju kópiu zmluvy a krabicu s papiermi a nasledoval Teodora, ktorý bol pripravený pred dverami.
Ten ho bez slova odprevadil do izby, ktorá bola väčšia, ako Cyrilov byt.
"Tak teda tu strávim nasledujúce tri dni..." povedal si. Sadol si k pracovnému stolu, a vytiahol papiere.
Bolo to to najpodivnejšie, čo kedy čítal...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár