Došiel som domov. Predvčerom večer. Jebal som sa dvoma vlakmi a jedným autobusom s pokokot napchatým batohom, jednostrannou taškou a bicyklom. Áno, rozhodol som sa, že na Slovensko doteperím aj svojho dvojkolesového Brooklyn-a. Akože dá sa cestovať s dvoma plnými taškami a bicyklom ,ale určite nie s dôstojnosťou. Vyvrcholilo to celkom keď som došiel busom na zastávku, o ktorej som si myslel, že je konečná. Ale nebola a to som si uvedomil 3 sekundy pred zatvorením dverí a tak som schmatol tašky a snažil sa bicykel pospiatky vykerovať von. Skoro som sa rozjebal cez bicykel na chodníku, ale našťastie ja si za svojimi kamarátmi nestojím, a tak som Brooklyna pustil nech radšej spadne on. Zdochni ty kokot.
Vo vlaku na mojom miestenkovom mieste sedela voľajaká pizda. Ešte sa na mňa pozerala jakeby som bol vadný, že od nej chcem aby vstala, že tu predsa žiadna miestenka nie je. Hej, a miestenkový lístok som si len nakreslil vodovkami na obal od horaliek. Nakoniec začala vstávať po tom čo som jej dal kopačku z trojitej otočky do pravého prsníka, až sa po skle rozostreklo mlieko. No vtedy ju zastavila nejaká dievčina, že ona pôjde, a nech mliekorozstrekovačka ostane sedieť na jej mieste. Hlavne, že žena mala 40 rokov, nebola to žiadna starena, tak zo mňa nerobte nacistického pohlavára čo strieľa do tehotných mníšok (aj tak to asi nie sú bohvieaké dobré mníšky keď sú tehotné). Vyskočil som a trojitým otočkovým kopom som skopol dievčaťu náušničku z ucha. Bol by som ochotný pristať na kompromis. Že chytím tej žene kolená a ak budú opuchnuté tak ju nechám sedieť. Na to by tá 40ročná dôchodkyňa nikdy nepristúpila, lebo jediné čo je opuchnuté je jej zadok.
Keď ja za to nemôžem, že mi furt dakto obsadí miesto. Minule na mojej miestenke sedel starý dzido asi 80 ročný, ktorý zjavne ani nevedel kde je a či ešte vôbec je. Žul jablko ďasnami a šťava mu z neho tiekla dolu po rukáve ako horská bystrina. Tak som ho tam nechal sedieť, že šak dobre, chlapík už má odžité, ale 40 ročnú ženu bez miestenky?...Vtedy v 4sedačke si ku mne a jablčnému starcovi prisadol ešte jeden mladý chlapík. Jeden z tých veľavravných, čo sa každému pozdraví, tety oproti sa spýta či nechce pomôcť s kufrom, opýta sa ma či vyhodím jeho odpadok, lebo ja mám pod sedadlom kôš, ďalšiemu neznámemu človeku povie aké je dnes mizerné počasie. Už od prvej chvíle som ho neznášal. Hovorí sa, že prehnane milím ľuďom sa nemá veriť. A to je aj pravda. Ale potom je ešte zjavnejšia skupina a to sú títo. Nakoniec som sa predsa len presvedčil, že som len priveľmi odsudzujúci a každý mi vadí, veď možno to je super človek, čo sa len rád rozpráva a pomáha tetám s batožinou. A potom keď sme už takmer vystupovali telefonoval s kamarátom a začal mu rozprávať jak dlho sa už nebil a že potrebuje niekoho udrieť a rozjebať. Dohodli sa, že teda pôjdu vonku...A ja som vyskočil, hodil smerom k nemu šiltovku a trojitým otočkovým kopom mu ju vkopol na hlavu tak silno, že si ju doteraz nevie dať dolu. Možno práve sedí pred telkou, pozerá nočný detektívny film a prsty oboch rúk sa snaží zakvačiť medzi lebku a lem čapice a stiahnuť ju dole. "Ako to len...čo to, ako by som to mohol..hmmmm".
Dnes som vypral. Ale práčka sa začala zajakávať. Proste v istom momente sa môže rozhodnúť prestať prať. To je asi tá inteligentná práčka, jak inteligentný robotník, ktorý robí len vtedy keď na neho dozerajú. A okrem toho, nepralo sa v nej niekoľko rokov a napriek dvom prázdnym pracím cyklom, ktorou som ju vyčistil(to som si aspoň myslel), po vypratí veci divne smrdia. Čo je vlastne opak toho čo by mala pračka robiť. Ešte aj chladnička sa rozhodla pracovať len na čiastočný úväzok a tak mrazničková časť ide a chladničková je na dovolenke. Chladnička pre radikálnych ľudí, go hard or go home, buď to zmraz na 0 kelvinov, alebo sa na to vyser.
Život bez ľahkých drog je fakt ťažký. Tak som si aspoň zmixoval jablčno banánovú kašu, tri kusy od každého a nasypal do nej kokos. Potom putovala do mojej all or nothing mrazničky. Možno mi aspoň z toho zabaví. Veď s rastlinami človek nikdy nevie. Rastliny sú díleri zvieracej ríše. Toľko chémie čo rastliny neobsahujú ani pľúca staničného feťáka. A okrem toho, kedysi dávno mi v nemocnici našli v krvi opiáty bez toho aby som si hocičo dal. Zázrak asi. Som ako opiátová panna mária(a to som pôvodne nechcel veriť že otehotnela len tým, že sa robila vibrátorom, považoval som to za ďlaší výmysel v biblii). Moje telo si opiáty počne samo. Hoc aj z banánov a jabĺk, nespolieha sa na nikoho(len na banány a jablká). A ani by som sa nedivil, keby sa naozaj naučilo vyrábať ópium. Veď prežil som tú Viedeň bez toho aby som zomrel a aj keď by mi možno mnohí oponovali, ani som sa nezbláznil. V tom museli byť nejaké podporné prostriedky. Skurvená nemocnica. Do tej jednej som nemal ísť. Nie že by to bolo na mojom rozhodnutí, ale aj tak. Ale moja chyba, netreba piť s cudzími ľuďmi.
V poslednom čase som pil rád už len sám. Nie veľa. Stačia 2 pivá, alebo fľaša vína. Ale keď je človek sám má to taký pokojný priebeh. Väčšinou si dá len toľko čo potrebuje, prejde sa, nasaje pokojnú atmosféru večera. O veľa veciach popremýšľa v úplne inej hladine vedomia. A na niektoré veci sa podnapitý človek dokáže naozaj pozrieť triezvejšie. Prípadne ostane doma a spraví si vyprážaný syr s hranolkami a pustí si rezkú muziku. S nikým sa neháda a nie je nútený zvyšovať hlas a používať klasickú opileckú rétoriku, ktorou presvedčí všetkých ľudí na svete o svojej pravde. Nemusí potom počúvať od nikoho prijebané reči. Napríklad že ma nosila domov osoba, ktorú som sám nosil domov aspoň 10 krát. Nemusím počúvať pindy že som rozprával debiliny od človeka, ktorý mi je schopný zatriezva hodiny bez zľutovania vysvetľovať novinky súkromného raketového programu, bez toho aby som za celý ten čas čo i len predstieral záujem. A preto som teraz presne opačného názoru než som bol kedysi. Pitie osamote je často viac ako pitie v spoločnosti.
Ozaj, ešte som sa nestal vesmírom. Neviem kde sa to pokazilo. Robil som všetko dokonale, ako vždy, a čakal a čakal a nič. Moje meditácie boli hlbšie ako hrniec bez dna, ale...žiadny vesmír, žiadna ani len vesmírna loď, alebo čo i len zablikanie svetiel v byte. No nič, tak možno sa stanem vesmírom nabudúce. Pravdepodobne moje telo využilo tú chvíľku kľudu, aby vyrobilo nejaké ópium.
Boh žehnaj zajtrajšiemu dňu. A keď mu boh nepožehná svätenou vodou, ja mu požehnám vodou z hajzla. Volaj ma apoštol kamoštol. Hovor mi pingyčing, alebo po maďarsky pengyčeng. Volaj ma Afroameričan! Boh žehnaj republike, lebo bez republiky nám neostáva nič. Musíme vložiť naše nádeje do rúk republike, tej všemocnej panej.
Rozlúčim sa slovami Slovenského povojnového básnika. Túto báseň napísal celých 71 rokov po vojne!
Kto chce mať všetko, nebude mať nič,
pamätaj, že môžeš mať len kokot, alebo pič
veci sú drahé, mať všetko sa nedá
zadarmo je len smrad, smrť a bieda
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
notme
5. 6.júna 2016 01:13
ja jedneho vesmira poznam. ma asi 50 rokov, (ne)byva pred nasim intrakom. pije, fajci, vela a nahlas nadava a pocuva sportove prenosy zo sustiaceho radia. ze je to vesmir som zistil, ked som sa podnapity vnoci vracal na intrak, ked tu na mna, z nicoho nic, vyskocil a vykrikol, ze ja veru este neviem, kto je to vesmir! ja som priatelsky ked som podnapity (az privelmi, nieraz ma obvinili z toho, ze som gay), a tak som sa s nim dal do reci. no, a odvtedy poznam vesmira. z casu na cas, ked sa tam dole rozkrikuje a nadava kontajneru, ze mu zobral dusu, otvorim okno a poslem ho do pice. jeho to nahneva a zacne nadavat este viac. ja si s usmevom sadnem na postel a pocuvam, ako obtazuje nebohych okoloiducich, az kym ho niekto neknockoutuje. je to vesele.
2
@Notme Ale tak to možno nehovoril na seba, len že on viek to je vesmír a ty nevieš. Aj keď muž, ktorý sa dokáže takto uvoľniť a nedbať na to čo si myslia druhý už určite pochopil, že on je vesmír a je dosť možné, že je to budha. Máš ty ale šťastie, že pri tebe bývajú takéto osobnosti. Hejno, v česku ti zoberie dušu vodník jakeby si bol doktor Mráček, u nás na Slovensku sa musíme uspokojiť s UBD kontajnerom, ale tak každý na čo má.
Napíš svoj komentár