Horúci Tuniak si takmer hľadá prácu

Tak som radšej potvrdil ten pracovný pohovor. Samozrejme tam nechcem ísť, ale usúdil som, že bude lepšie ak pôjdem. Pretože na úrade práce mi poslali povinnú ponuku, kde sa musím uchádzať o miesto akoby to bolo srdce princeznej. A tak som tam napísal, že kedy je turnaj. Neskôr mi na úrade povedali, že tá povinná ponuka je zapísaná v systéme ako "Vybavená", takže som tam ani nemusel písať, ale o tom som nevedel. Potom mi odpísal chlapík z tej ponuky a  dohodli sme si pohovor. Takmer som mu napísal vyhovárací mail, že mám lepšiu ponuku, nech serie na to. Akurát, že potom som si všimol, že on je len headhunter a iba dohadzuje ponuky. A tak som rozmýšľal, že čo keď mu teraz napíšem výhovorku, že už mám dohodnuté miesto a potom mi pošlú ďalšiu povinnú ponuku na toho istého chlapíka. "Viete, ja si teraz hľadám druhé miesto, lebo som pilná včelička ihihi". Tak som to radšej potvrdil a v utorok tam pôjdem na skusy. Jedna vec je však istá, poznám sa už nejaký čas a viem, že nech by som mu napsíal hocičo, mal by som pocit, že som to spravil zle. Ten pocit mám v poslednom čase stále. A už sa to aj prejavuje a hovorím si, že som sa mal radšej vyhovoriť, nemám čas chodiť po pohovoroch, mám dôležitejšie...vlastne čo si budeme hovoriť, nemám nič na práci. Ale aj tak!

Už som sa chcel na celý ten úrad viackrát vyjebať, ale potom som zistil výšku podpory čo mi vymerali a do pi če tí ľu dia sa ple sli po vrec ku čo si blá zon. Sú sumy, z ktorých sa človeku zatočí hlava. Sú sumy, z ktorých sa človeku zatočí panva (napríklad keď výhercovia v lotérii tancujú od radosti). Táto nie je jedna z nich, ale musím uznať, že nešetria. Keby bol úrad práce chlapcom v škôlke, bol by to ten chlapec, ktorý sa s vami rozdelí o cukríky! Akurát, že potom vás za tie cukríky aj buzerujú. Zrazu toho chlapca stretávate na každom kroku a pýta sa vás "Chutili ti cukríky? TAK CHUTILI? Chceš viac cukríkov? Work for your cukríky bitch!". 

Môj problém je nasledovný. Neviem sa sústrediť na viac vecí naraz. Keď mám mať v utorok pohovor tak som nervózny a myslím na pohovor a nemyslím na dôležité veci. Keď mám napísať mail, tak to samozrejme odložím a celý deň myslím na mail. Keď mám ísť na úrad tak hádaj čo. A myslím, že nikomu netreba vysvetľovať, pretože to je zjavné, že mojim osudom nie je chodiť po pohovoroch a úradoch, ale stať sa slávnym a bohatým. Ak by niekto tvrdil niečo iné, označili by ho za blázna. Zavreli by ho do tmavej miestnosti, kde by ho mesiace samoty a tmy prinútili v záchvatoch šialenstva potetovať si kožu hanlivými nápismi, následne to oľutovať, odrezať si kožu, vyzliecť sa z nej, nasadiť si ju naopak a opäť zošiť. A potom ju v zúfalstve opäť potetovať hanlivými nápismi.

Ani neviem ako by som sa mal pripravovať na pohovor, kde nechcem, aby ma zobrali. Mám si niečo pozerať, alebo sa snažiť zabudnúť aj to málo čo viem? Ale zasa nemôže to byť príliš očividné. "Pozreli ste si ten link na firmu zákazníka s ktorým sa máte stretnúť čo som vám poslal? Ten jediný jeden link čo som vám poslal, že si ho máte pozrieť?"..."A aké mám možnosti?"..."Len áno, alebo nie"..."Kurwa! Zasa ste ma dostali".  Asi si len prejdem pár vecí, aby som nevyzeral zasa ako úplný dement a to je všetko. Samozrejme oblek neberiem, oblek je pre ľudí čo chcú práu, to je moje motto. Ja si beriem plavky. A keď sa ma spýtajú, že prečo mám plavky tak poviem, že často nechávam rozrobenú prácu plávať.  

A aký je vlastne môj plán? Mám vôbec nejaký? To je predsa ten čas na ktorý som čakal. To sú tie roky v piči, ktoré viedli k týmto dňom. V nasledujúce týždne by som rád dočítal nemecké knihy čo mám zakúpené. Menovite Mr. Mercedes, Shining, Die Zwölf, Ein plötzlicher Todesfall, Basar der bösen Träume, Die Bücher des Blutes 1-3, Die Brüder Karamasow, Erwartung, nejakú knihu o psychopatke čo odrezáva penisy a ešte 2 o investovaní, polovicu knihy o bunkách, polovicu knihy o imunitnom systéme. Teraz je už tuším zjavné, že nemám čas chodiť po blbých pohovoroch. Tak to vyzerá keď nemám čas, ale potrebujem niečo nakupovať a tak nakupujem knihy, len ich nečítam. Ale myslím, že ak ma nebudú úrady otravovať príliš tak nasledujúcich 10 týždňov by mi mohlo stačiť na túto nádielku. Rád by som sa zavrel pred svetom niekam do šatníka, dokúpil si ešte Murkamiho a všetko prečítal a vyliezol odtiaľ, až keď budem konečne vedieť po nemecky. Lenže stačí jeden pohovor a 2 dni sú v piči. Stretko na úrade a ďlašie 2 dni v piči. Lebo sa neviem sústrediť na nič iné, než na čakanie. To je to najhoršie čo sa v ľudsej hlave môže stať. Sústredenie na čakanie je v ľudskom svete ekvivalentom modrej obrazovky vo Windowse. 

A čo keď dočítam? Druhá časť plánu je nejasná a hmlistá ako výpoveď nadrogovanej prostitútky na policajnej stanici. Nemám v tom jasno. Alebo možno mám. Budem písať vtipy. Myslím, že dnes by som toho veľa nenapísal, ale plánujem písať toľko pičovín, kým neznechutím každého kto so mnou príde do kontaktu a kým ma neprestane čítať aj posledná duša. Kým mi neodmietnu predávať papier a perá(alebo fixky mhhhm) v papiernictve. Kým mi na dvere nezaklope Tomáš a BEZ VYSVETLENIA ma kopne do hlavy, lebo už bude mať dosť tej písmenkovej rakoviny, ktorú tu nekontrolovane šírim. A bude vedieť, že to viem a preto nič nepovie. Len kopačka a pľuvanec. Aké nízke a bol to taký slušný chlapec.

Chcel by som už ísť domov. Nechce sa mi tu už vôbec byť. Myslím v Rakúsku. Nikoho tu nepoznám, nemám tu čo robiť. Rád by som to už uzavrel, zrušil byt, odišiel domov a už nikdy sa nevrátil kvôli ničomu čo má čokoľvek spoločné s informatikou. Vyčistil celý byt. Šiel do mesta, na výlet, užil si moment, nie sa naháňať a študovať. Ale ešte mám posledný povinný polrok pred sebou, nenechať sa vyhodiť z (úradu) práce. (veru tentoraz aj so zátvorkou, aj keď tak dlhobol ten cieľ rovnaký, len bez zátvorky), veľa čítať, veľa písať a nejako športovať aspoň kým mi dovolí tá dokurvetá noha.

PS: Tento blog som celý písal so zapnutým capslockom a stisnutým shiftom pre malé písmenká. Pre veľké písmená som pustil shift. Dobre, to si len vymýšľam, musím trochu trénovať blafovanie...Včera som mal na obed kapustu s knedlíkmi. Ha teraz už nikto nevie čomu môže veriť. Pravda a lož sa zrútili v jednu entitu.  Tak mal som tú kapustu? Čo ak poviem, že som mal chlieb s maslom a nastrúhaným syrom? Čo ak dodám, že som k nemu mal paradajky? Čo ak by som to tvrdil práve tebe? Veril by si mi a bol ochotný zabudnúť na tú kapustu? Alebo na ňu už nedokážeš prestať myslieť a prijal si ju za pravdu? Uzavrieme to a necháme kapustu kapustou a zhodneme sa na tom chlebe? Čo ak budem tvrdiť, že som mal pohovor na pekára a ten chlieb som si sám upiekol. Čo potom? Ako ďaleko si ochotný pátrať? Nech sa páči, ja sa k tomu už nebudem vyjadrovať, práve som si nasadil svoje pokrové okuliare. 

PS 2: Takmer by som zaubdol. Predvčerom som si kúpil dve tričká "Hot Tuna". Takže...volaj ma Horúci Tuniak!!! Horúci tuniak končí svoj príhovor a odchádza spať do konzervy. Keď ja zakričím horúci, ty zakričíš Tuniak. Horúci.... Horúci...Horúci...nehanbi sa za to, že chodíš po byte a vrieskaš "TUNIAK! TUNIAK! TUNIAK!". Je to prirodzené. Všetko je v poriadku. Dobrú noc

 Blog

14 5 0 0 4

Komentuj

8 komentov k blogu